Legendárna hardrocková pätica sa začiatkom apríla fanúšikom pripomenula svojím dvadsiatym štúdiovým albumom. Britom na staré kolená nechýba mladícky entuziazmus a nápaditosť, ale ani chuť zaujímavo oprašovať staršie skladby. Preto sa novinka inFinite zaraďuje medzi nadpriemerné počiny nielen v kariére Deep Purple, ale i v rámci žánru, ktorý v súčasnosti takéto platne potrebuje ako soľ.

Vydať 20 platní za 50 rokov existencie nie je až tak veľa. Môžu za to personálne zmeny, truc prestávky, dlhé koncertné šnúry alebo zdravotné patálie (jediný člen, hrajúci na všetkých albumoch, bubeník Ian Paice, prekonal minulý rok mozgovú príhodu). Po ľudskej stránke to zostave, konštantne ustálenej od roku 2003, klape našťastie veľmi dobre, čo v Deep Purple nebývalo vždy pravidlom.

V službe sú dlho i spevák Ian Gillan a basový gitarista Roger Glover, o čosi kratšie sa činia Steve Morse (gitara) a Don Airey (klávesové nástroje), odhliadnuc od toho však dokážu za akýchkoľvek okolností podať maximálne profesionálne výkony, čo ich právom udržiava na hardrockovom piedestáli.

Deep Purple o albume inFinite:

(2. a 3. časť rozhovoru)

Keď sa virtuozita spojí s mladíckym zápalom
inFinite ponúka desať položiek (záverečná Roadhouse Blues je coverom The Doors), medzi ktorými je problém nájsť slabší článok. Hudobníci predovšetkým čerpajú z toho, čo už vymyslené bolo, radi predvádzajú rokmi nadobudnuté zručnosti a šikovne vedú kompozície tak, aby výsledok pôsobil ako ušitý na dnešok. Možno okukane, napokon veľa sa toho nemení, ale sviežosť a energickosť čímsi pripomínajú reunionový Perfect Strangers z roku 1984, kedy struny znovu trhal úchvatný Ritchie Blackmore. Našťastie Morseov rukopis už dlho nemusí byť porovnávaný s ním či iným predchodcom, čo platí aj pre Aireyho. Ich dialógy si vyžadujú sústredené receptory, keďže Don tne do Steveových riffov v nepredvídateľných výpadoch, inokedy sa však skromne uspokojí len so sprevádzaním liniek. 

Morse mu to opláca ukrutne vynaliezavými sólami, ktoré nie sú prehnane krkolomné ani hravo melodické, skôr sa mu v nich darí aplikovať zdravú drzosť a prirodzený inštinkt dravca. Tento spôsob komunikácie klávesov a gitary dokáže človeka ohromiť aj po 45 rokoch od vydania cenného živáku Made In Japan, na ktorom bola free rocku namaľovaná jedna z najkrajších podobizní. Množstvo sólistov sa ho pokúšalo napodobniť a hoci ho niektorí po technickej stránke prekonali, feelingu Deep Purple konkurovať nemožno. Hammond organ zostáva nákazlivý, gitarový zvuk výsledku dodáva spevnosť. Steveov a Donov prístup je z virtuóznej starej školy, no agresivitou ho poznačila moderna, známa z platní The Battle Rages On... (1993) či Abandon (1998), nahraných s nebohým klávesovým géniom Jonom Lordom.


Nezameniteľné persóny v dramaturgicky pestrej skladačke
Vsádzanie na istotu sa ukazuje aj v spolupráci dvoch dlhoročných kolegov v rytmickom oddelení. Paiceov decentne hravý štýl je prakticky neodmysliteľný a hoci býva post bicmana často zaznávaný, ťažko by zaňho Deep Purple našli náhradu. Vie jemne zvýrazniť náladu skladby (All I Got Is You), prikladať pod kotol (Time for Bedlam), dramaticky gradovať (The Surprising) i zostať pri zemi (Birds of Prey), takže asociácie na variabilnejšiu etapu 1973-1975 sú hneď poruke. Od prvého výkriku je nezameniteľný i Gillanov "nakřáplý" spev. Ian sa nedrží len nižších polôh, často zachádza do výšok, kde mu to stále ide celkom dobre. Jeho kvality dokazuje nejeden náročný refrén, komplikovaná linka či dramatická fráza. Na blížiacom sa poslednom veľkom turné Long Goodbye Tour bude musieť ukázať aj svoju vytrvalosť, keďže kapela odjakživa preferuje dlhé koncerty.

Po dramaturgickej stránke dostalo priestor viacero tvárí rocku. Odľahčenejšie pôsobia One Night in Vegas či Johnny's Band, no to neznamená, že by v nich hudobníci mali menej práce. Na epickejšiu vlnu preladia The Surprising a Birds of Prey, pri ktorých zaplesajú najmä fanúšikovia zmien nálad a tempa, typických pre ikonickú platňu Deep Purple In Rock z roku 1970. Rýchlejšie a priamou čiarou klusá snáď len Time for Bedlam, zvyšné štyri kusy volia skôr riffovo kľukatejšie chodníčky. Roadhouse Blues je najdlhší, preto mierne zamrzí, že kapela "utratila" šesť drahocenných minút iba na poctu, poteší však zistenie, že hudobníci nezabudli hrať plnokrvný blues rock, odkazujúci na skvostnú psychedelickú éru 1968/1969 s nedoceneným Rodom Evansom za mikrofónom.


Legendy zvyknú v starobe stagnovať, ale Deep Purple neprešľapujú na mieste. inFinite síce čerpá z minulosti, pôsobí však sviežo, ponúka vynikajúce inštrumentálne plochy, silné refrény a viacero odlišných tvárí skupiny. Muzikanti sa znova blysli nápaditou hudbou, prispievajúc veľkou mierou k formovaniu názoru ľudí na opodstatnenosť existencie súčasného hard rocku. Jubilejná dvadsiatka sa podarila na výbornú a zostáva len dúfať, že to formácia potiahne tak, aby o štyri roky priniesla ďalšiu porciu kvalitnej muziky pre náročných poslucháčov.

Deep Purple - inFinite
(earMusic, 2017)

1. Time for Bedlam
2. Hip Boots
3. All I Got Is You
4. One Night in Vegas
5. Get Me Outta Here
6. The Surprising
7. Johnny's Band
8. On Top of the World
9. Birds of Prey
10. Roadhouse Blues (The Doors cover)

Vypočujte si album v službe Deezer:



PS1: Ak si chcete vypočuť novinky aj staré pecky Deep Purple naživo, už v máji vystúpia vo Viedni (17.5.) aj v Prahe (22.5.).

PS2: Autor recenzie je v titulku absolútne nevinne. Zmenili sme ho dodatočne na podnet nášho fanúšika na Facebooku. Možno vďaka tomu o článok o kvalitnej hudbe zavadia aj tí, pre ktorých by inak nebol dosť sexi.

Autor: Marek Danko
Foto: artwork

Súvisiaci interpreti: Deep Purple