Začiatok decembra zastihol Košice v očakávaní jedného z najdôležitejších klubových koncertov roka. Tešili sa najmä post-rockeri, ale dvere Tabačky boli otvorené aj milovníkom iných žánrov. Do metropoly východu mali v rámci turné namierené špičkové kapely Alcest, Mono a pg.lost, ktorým nie je cudzie spájanie rôznych prístupov k rockovej hudbe.

Veľa ľudí si pod pojmom inštrumentálna gitarová hudba predstaví niečo na spôsob Stevea Vaia. Už menej z nich si uvedomí, že viac než dve desaťročia je na svete aj hudba na opačnom konci spektra, čo sa týka technickej náročnosti. V post-rocku je prvoradé vyvolať v poslucháčovi silný dojem, zapôsobiť na jeho emočný svet a vykresliť atmosféru, provokujúcu predstavivosť. Niekedy je dosiahnutie správneho citového rozpoloženia oveľa ťažšie než komplexné zachytávanie stovky virtuóznych tónov. Doma si k tomu človek vie vytvoriť podmienky, iné je to v klube plnom ľudí. Podľa spontánnych reakcií si však väčšina publika v Tabačke užívala post-rockový sviatok plnými dúškami.  

Štvorica Švédov pg.lost patrí k mladšej generácii, ich hudba je napriek tomu jasnou antitézou k tvrdeniam, že žáner je vyčerpaný. Do 35-minútového setu zahrnuli hutné ukážky progresivity a možností, s akými sa dá vykľučkovať zo slepých uličiek. Búrajú zaužívanú štruktúru "tichý štart - hlučný finiš" nepredvídateľným zoraďovaním pasáží, vypomáhajú si decentnou elektronikou a požičiavajú si prvky z iných žánrov. Hudobníci sú veľmi slušne vybavení aj po technickej stránke, čo im umožňuje stavať košaté gitarové klenby. Stranou nezostáva ani tradičný škandinávsky zmysel pre rafinované melódie. Preto by ich nový album Versus nemal uniknúť pozornosti otvorenejších fanúšikov post-rocku.

"Stereotónne" rozjímanie na japonský spôsob

I vážne sa tváriaci Japonci Mono majú vonku novú platňu (Requiem for Hell), ale ich poňatie hry je od švédskeho pomerne vzdialené. Od úvodných tónov známej Beethovenovej sonáty sa dalo vycítiť, že rozhodujúcu rolu bude hrať sladkobôľna melanchólia. Potvrdilo to hneď skraja dlhočizné rozohrávanie nástrojov a až po približne desiatich minútach sa muzikanti dopracovali k niečomu výbušnejšiemu (v žánrovej hantýrke ide o niečo ako "odďaľované vyvrcholenie"). Úchvatné vybrnkávanie, plnohodnotne nahrádzajúce sóla, patrí k tromfom kvarteta. Charakteristicky podladený, zvonivý low zvuk sa priestorom niesol ako upokojujúci vánok nad krajinkami, vystrihnutými z obrazov obdobia realizmu.


Bubeník krášlil pokojné pasáže nie príliš komplikovanými, no o to potešiteľnejšími finesami. Basová gitaristka sa v strede okolo troch prísediacich spoluhráčov vynímala ako biela víla, poznamenaná multitaskingom (okrem trhania strún zvládala klavír či xylofón). Je podmanivé sledovať, ako sa gitaristi v búrlivo vrcholiacich momentoch prehrabujú hmatníkom, točia gombíkmi a prikladajú nástroje k reprákom, len aby dosiahli čo najúčinnejší efekt. Profesorské cizelovanie klasickej šablóny už nie je v móde, ale Mono majú na takýto konzervatívny prístup plné právo (patria k jeho priekopníkom) a záverečných päť apokalyptických minút vystúpenia nie je možné pomenovať inak než katarziou druhého rádu.

Zadumaní Francúzi s prekvapivým nadhľadom

Ako poslední sa na pódiu objavili francúzski shoegaze metalisti Alcest (tí si počas turné určite užili s Japoncami nejednu debatu na tému anime, keďže na tohtoročnom albume Kodama sa partia rozhodla zhudobniť príbeh princeznej Mononoke z krajiny vychádzajúceho slnka). Dramaturgicky išlo o šikovný ťah, ich hudba je svojou dynamikou spomedzi trojice adeptov najvhodnejšia na zaklincovanie večera. Na tom má veľký podiel bubeník Winterhalter, v pomalších častiach vychádzajúci mimo zabehnutú koľaj. Dobre mu však padli aj rýchle sypačky, ktoré spomínali na časy okrajovo spojené s black metalom a tvrdené hrou nájomného hráča na basovú gitaru.


V nich si hrdlo nešetril ani Neige, nenápadný frontman a gitarista s veľkou charizmou, inak preferujúci čistý spev. Vyhrávky, nešetriace melódiami, melanchóliou i nadhľadom, si prehadzoval s druhým gitaristom, ktorý sa najradšej prehrabával v tenkých strunách (charakteristické výšky). V pozadí sa k slovu dostávali i hrubé zemité riffy, takže pozorný divák si musel na technike oboch hráčov zgustnúť a v zovretí snivého oparu, vychádzajúceho z Neigeho inšpirácie fiktívnymi krajinami, sa ťažko hľadali sily štvorici niečo vytknúť. Alcest majú v zámorí i Európe epigónov, ktorým učaroval blackgaze, napokon i oni sami sú terčom posmechu. Naživo sú však výborní, agresívni a k mainstreamu majú stále ďaleko.

Post-rocková siesta so zástupcami dvoch svetadielov sa podľa očakávaní vydarila znamenite. Prispeli k tomu energicky hrajúce zoskupenia, ktoré preferujú odlišný prístup k žánru. Na druhej strane ich spája poctivosť, nápaditosť a do istej miery i originalita. Na Alcest, Mono a pg.lost budú návštevníci spomínať aj kvôli ich bezprostrednosti prejavu, otvorenosti a snahe zanechať čo najsilnejší zážitok. Podarilo sa - všetci traja zúčastnení vyvolali pocity s veľmi dlhou trvanlivosťou.

Autor: Marek Danko
Foto: Tibor Czitó (+Daniel Franko)