Mark Lanegan, Klub za zrkadlom, Bratislava, 20.11.
Zdroj: Stanislava Karellová

Spomienka na Marka Lanegana, ikonu alternatívneho rocku zo Seattlu († 22.2.2022)

Vo veku 57 rokov v utorok 22. februára odišiel do hudobného neba Mark Lanegan, majiteľ jedného z najvýraznejších a nezameniteľných hlasov na alternatívnej rockovej scéne. Jeho meno je spojené s kapelami Screaming Trees, Queens of the Stone Age či Mad Season, mal aj úspešnú sólovú kariéru a spolupracoval s množstvom umelcov rôznych žánrov.


Namiesto klasickej biografie prinášame osobnejšiu spomienku na jeho tvorbu, ktorú napísal občasný prispievateľ portálu Hudba.sk Rasťo Kachnič, veľký fanúšik alternatívnej scény 90. rokov a spoluautor knihy Alternátor - Neobjektívny sprievodca svetom alternatívnych videoklipov (1990-1994) vydanej v roku 2021.


Marka Lanegana som objavil ešte v 90. rokoch, asi ako mnoho ďalších fanúšikov, vďaka pesničke Nearly Lost You, ktorá vyšla na soundtracku k filmu Singles (1992). Spieval vtedy v kapele Screaming Trees a jeho hlas ma okamžite oslovil, žiadny podobný som nepočul. Zaujímal som sa nielen o kapely z "veľkej seattleskej štvorky", ale išiel som aj do hĺbky a šírky tejto scény.

O Screaming Trees som sa dočítal, že boli "krstní otcovia grunge", ale s týmto tvrdením som sa nikdy nestotožnil. Ich tvorba znela skôr ako psychedelický hard rock, než v Seattle patentovaný mix punku a metalu. Ich rané albumy ma veľmi neoslovili, ale ich výborné EP Change Has Come (1990), ktoré vydali na vtedy ešte grungeovej značke Sub Pop, môžem každému odporučiť. Rovnako tak všetky tri albumy nahraté po prestupe k veľkému labelu, z nich najmä Sweet Oblivion (1992) a Dust (1996) predstavujú úplný vrchol ich tvorby.


Mimo hudobného sveta Lanegan nebol práve ukážkou mierumilovného sympaťáka, ako aj sám priznal v memoároch Sing Backwards and Weep (2020). Avšak napriek jeho samodeštruktívnemu životnému štýlu je až neuveriteľné, akým bol tvorivým a plodným hudobníkom.

Na sólovú dráhu sa vydal už začiatkom 90. rokov a z jeho ranej tvorby môžem vrelo odporučiť jeho druhú sólovku Whiskey for the Holy Ghost (1994), ktorá mu vyšla opäť na Sub Pope. Okrem sólovej tvorby si Lanegan vždy našiel čas na zaujímavú spoluprácu, vďaka čomu sa stal súčasťou viacerých výnimočných zoskupení. So superskupinou Mad Season, v ktorej sa stretol s gitaristom z Pearl Jam a spevákom s Alice in Chains, vydal síce len jedinú platňu Above (1995), tá však rozhodne stojí za to.


Keď Josh Homme (mimochodom bývalý koncertný gitarista Screaming Trees) zakladal Queens of the Stone Age, Lanegan bol opäť pri tom. Na prvom albume síce kvôli iným povinnostiam chýbal, ale na dvoch nasledovných prelomových nahrávkach Rated R (2000) a Songs for the Deaf (2002) už môžete jeho nezameniteľný spev počuť vo viacerých piesňach.


Nebola to však jediná kapela, ktorej bol v nultých rokoch členom. Potom, ako sa kapela The Afghan Whigs uložila začiatkom dekády na odpočinok, jej spevák Greg Dulli si založil nový projekt, Twilight Singers. Na ich druhej platni Blackberry Belle (2003) sa našlo miesto aj pre Marka Lanegana. A akoby bol akýmsi talizmanom pre šťastie, jednalo sa už po niekoľký raz o vynikajúcu nahrávku.

Spoluprácu s Gregom Dullim si o pár rokov neskôr zopakoval, keď spolu založili kapelu Gutter Twins. Ich album Saturnalia (2008) bol pre znalcov stávkou na istotu.


Naživo s charizmou a hlasom, ktorý vás opantal

So vstupom do ďalšej dekády už bola Laneganova diskografia taká košatá, že som sa v nej definitívne stratil a prestal som ho sledovať. Je to pravdepodobne škoda, lebo keď som ho konečne mohol v roku 2012 zažiť v bratislavskom Klube za zrkadlom naživo, bol to parádny zážitok. Väčšinu piesní, ktoré v ten večer hral, som počul prvýkrát. Ale vyžaroval takú charizmu, že som z neho nemohol strhnúť oči a jeho sugestívny spev ma opantal.

Po tých desiatich rokoch si pochopiteľne nepamätám detaily, ale pamätám si pocit, ktorý som z neho vtedy mal. Bol som šťastný, že som mohol zažiť vystúpenie jedného z najvýznamnejších zjavov alternatívnej hudobnej scény 90-tych rokov, navyše s hudbou, ktorú som vôbec nepoznal a napriek tomu ma uchvátila.

Keď som si po koncerte prezeral stolík s merchom, ležala na ňom platňa od kapely Creature with the Atom Brain, ktorá v ten večer Markovi Laneganovi predskakovala. Od predavača som sa dozvedel, že na albume spieva aj Lanegan. Tak som si jej album The Birds Fly Now (2012) kúpil, a presne podľa skúseností z predošlých dvoch desaťročí - nesklamal.

V utorok večer som sa dozvedel, že životná púť Marka Lanegana sa skončila. Je to škoda, lebo jeho hlas a jeho hudba mi dokázali prehovoriť do duše. Na druhej strane, zostalo po ňom našťastie ohromné množstvo nahrávok, takže ak by som niekedy dostal chuť vypočuť si od neho niečo, čo ešte nepoznám, bude z čoho vyberať. R.I.P., a ďakujem! (Rasťo Kachnič)


(Patrik Marflák) Od bratislavského koncertu vystúpil Lanegan na Slovensku ešte raz - na Pohode 2017. Jeho koncert sa prekrýval s jednou z headlineriek M.I.A. a bohužiaľ patrím k tým, ktorí si ho kvôli britskej raperke nechali ujsť. Jedno z tých horších rozhodnutí v každoročných dilemách Pohody. Tiež mi však včerajšia smutná správa oživila spomienky na skvelý večer v Zrkadláči spred 10 rokov.

Lanegan na ňom popri pár starších skladbách odohral celý album Blues Funeral, ktorý bol vtedy jeho sólovou novinkou. V knihe z roku 2017 I Am the Wolf: Lyrics & Writings hudobník priblížil, že pred jeho nahrávaním bol blízko smrti, niet preto divu, že album je prešpikovaný textami s pohrebnou témou. Veľkí umelci však práve najtemnejšie zážitky vedia premeniť na skladby, ktoré v poslucháčovi zostanú. Skvelou ukážkou je live session nahratá pre kultové vydateľstvo 4AD, ktoré album vydalo.

Reportáž: Temnú jeseň Pohody zavŕšil skvelý Mark Lanegan


Od roku 2012 stihol Lanegan vydať ešte ďalších päť štúdiových sólových albumov (naposledy Straight Songs of Sorrow v máji 2020), ďalšie dva vydal v rokoch 2013 a 2018 s anglickým blues-rockovým multiinštrumentalistom Dukeom Garwoodom, s ktorým prvýkrát spolupracoval práve na albume Blues Funeral.

Ku každej z jeho nahrávok z poslednej dekády sa oplatí vrátiť, pretože napriek veľkej produktivite nikdy nepodliezol svoju vysoko nastavenú latku kvality. Výborný je napríklad album Gargoyle, ktorý ďalší Laneganov fanúšik z našej redakcie Matej Sekerka zaradil medzi najlepšie albumy roka 2017 so slovami:

"U jedného z najväčších amerických blues-rockových hlasov Marka Lanegana sme si už zvykli na to, že všetko, čoho sa dotkne, premení na zlato... čierne zlato (...) Každá ďalšia práca Markovej kapely znie ako prirodzený žánrový vývoj, nikdy však nie ako výsledok súčasného trendu. Z kedysi búrlivého grunge rockera sa vykľul novodobý new wave motýľ. Najnovšie počiny sú inšpirované jednak Kraftwerkom, ale i Bauhausom alebo Joy Division. Zrelú fúziu zahmlených, no ešte vždy špinavých gitár a elektronických samplov hudobne podchytil Alain Johannes, čarodejník stojaci za prvou sólovkou Chrisa Cornella, ale aj albumami od Queens of The Stone Age, PJ Harvey, či Arctic Monkeys."


Z početných spoluprác, v ktorých sa Lanegan ani zďaleka neobmedzoval len na rockových umelcov, možno spomenúť napríklad škótsku hudobníčku Isobel Campbell (začínala v známej indie kapele Belle & Sebastian), s ktorou v rokoch 2006-2010 nahral tri kolaboratívne albumy, Martinu Topley-Bird (hlas známy z albumov Trickyho, Massive Attack či Gorillaz), elektronické duo Soulsavers, kultových Unkle, jednu z najvýznamnejších afrických kapiel Tinariwen z Mali, či hudobného chameleóna Mobyho, s ktorým nahral výborný, "cohenovsky" znejúci singel The Lonely Night.

Jeho posledný album vyšiel na jeseň minulého roka a opäť išlo o spoluprácu. V projekte Dark Mark & Skeleton Joe, ktorý na eponymnej nahrávke ponúkol 16 skladieb, mu spoločnosť robil Joe Cardamone z kalifornskej post-hardcore kapely The Icarus Line.


Lanegan bol pre jeho divoký životný štýl na začiatku kariéry považovaný za jedného z nepravdepodobných "preživších" z divokých 90. rokov, keďže viacerí jeho priatelia a súputníci z hudobnej scény ako Kurt Cobain, Jeffrey Lee Pierce alebo Layne Staley odišli predčasne. Mark Lanegan prežil, no minulý rok pocítil v plnej sile Covid-19, ktorý predtým spochybňoval. Hospitalizovaný bol v marci 2021, dočasne stratil sluch, týždne nebol schopný chodiť a istý čas bol aj v kóme. V decembri vyšlo jeho svedectvo o boji s koronavírusom v podobe knihy Devil in a Coma.

"Bol som jedným z tých tvrdohlavcov, ktorí boli podozrievaví voči vakcíne. Ale dostal som svoju lekciu. Budem prvý v rade na posilňujúcu dávku, keď bude dostupná v Írsku," povedal po vydaní knihy v januárovom rozhovore pre magazín Consequence of Sound. Zomrel v utorok ráno vo svojom dome v Killarney v Írsku a zanechal po sebe manželku Shelley a najmä množstvo výborných skladieb.


Autori: Rasťo Kachnič, Patrik Marflák (úvod a druhá polovica článku)

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu