Ikonický gitarista John Frusciante priviedol spoločne s producentom Rickom Rubinom kalifornskú zostavu späť k melodickému zvuku z čias albumov Stadium Arcadium či By The Way. Zatiaľ čo otrlých fanúšikov výdatná zbierka 17(!) pesničiek nesklame a ich hlad po "poctivých" Peppers k spokojnosti ukojí a servíruje viacero výrazných momentov, očakávania akýchkoľvek inovácií v kontexte súčasných trendov by boli márne.
Red Hot Chili Peppers (ďalej len RHCP) skrátka pokračujú tam, kde skončili v roku 2009, keď od nich John Frusciante odišiel po druhýkrát. Dvanásty album jednej z najvýraznejších rockových kapiel posledných troch dekád predstavuje vítaný návrat ku koreňom, ktorý fanúšikov určite nesklame.
Všetci to dobre poznáme a opäť si môžeme ulietavať na legendárnych "tancoch" Johnovej gitary a Fleovej basy, ktorých vzájomná chémia sa ani po desaťročnom odlúčení nikam nevytratila. Flea pozval Fruscianteho na jam už na začiatku roka 2019 a v priebehu niekoľkých mesiacov potom spolu vytvorili desiatky pesničkových ideí. Frusciante v túžbe po znovuobjavení chémie, ktorá medzi štyrmi členmi kapely existovala, všetkých presvedčil, aby si spolu zahrali skladby z prvých troch albumov, teda aj z obdobia, kedy funk-punkový zvuk výrazne profiloval gitarista a Fruscianteho veľký vzor, Hillel Slovak.
Vintage RHCP
Odchod gitaristu Josha Klinghoffera z kapely bol prirodzeným vyústením sledu udalostí. I keď samotné oznámenie bolo pre hudobníka i kapelu bolestivé, jeho odchod nesprevádzala žiadna animozita. O niekoľko mesiacov neskôr multiinštrumentalista, ktorý výraznou mierou prispel aj k niekoľkým Fruscianteho sólovým albumom, prijal ponuku Eddieho Veddera pripojiť sa ku koncertnej zostave Pearl Jam.
RHCP sa potom s nápadmi vrátili za dvorným producentom Rickom Rubinom, ktorý s nimi spolupracoval na najzásadnejších albumoch, počnúc tým prelomovým Blood Sugar Sex Magik (1991) až po I'm With You (2011). Ako sám priznal, vidieť štvoricu najslávnejšej zostave opäť pokope a vo výbornej muzikantskej kondícii, bolo preňho veľmi emotívnym a hlbokým zážitkom.
Členovia kapely zas Rubina považujú a vždy považovali za záruku plynulého a empatického tvorivého procesu. Experiment s producentom Danger Mousom (Gorillaz, The Black Keys, Beck) na predchádzajúcom albume The Getaway (2016) síce nedopadol zle, a napríklad pre mňa bolo toto vykročenie z ich komfortnej zóny príjemným osviežením, prijatie od fanúšikov, ale aj recenzie renomovaných publicistov však boli skôr vlažné.
Album Unlimited Love zachytáva kapelu a hlavne Anthonyho Kiedisa ako hlavného textára v rozvážnom stave hlbokého pokoja. Kiedisovi len nedávno zomrel otec, ktorý ho už ako dieťa priviedol k drogám a predstavil mu odviazaný bohémsky život plný sexu a nespútanosti, ktorý sa neomylne odtlačil do mnohých Kiedisových predchádzajúcich textov. Po prehýrených rokoch tu teraz máme verše týkajúce sa vyrovnávania sa z minulosťou, prijímania okolností a pokojného starnutia.
I keď samotná Kiedisova dadaistická lyrika už tradične pripomína skôr určitý náhodný generátor slov, či prúd vedomia adaptujúci rôzne náhodné referencie, v náznakoch možno nájsť aj odkazy na súčasné problémy s hlbším posolstvom. Skladba The Great Apes aj nenápadný úvodný singel Black Summer napríklad upozorňujú na klimatické problémy a nedostatočnú ochotu elít k ich riešeniu.
Konzistentná nostalgia
Výraznejšia druhá ochutnávka (vydaná ako promo skladba, nie však oficiálny singel) Poster Child zachytáva Kiedisa v jeho tradičnej rapovej vokálnej polohe. Spolu so skladbou Aquatic Mouth Dance je nostalgickou spomienkou na divokú losangelskú punkovú scénu 80. a 90. rokov, ktorá výrazne profilovala jeho aj majstra basových tónov Michaela "Flea" Balzaryho.
Aguatic Mouth Dance je, podobne ako mnohé ďalšie skladby, postavená na jeho štandardne kvalitnej basovej linke, v refréne pridáva Frusciante výrazný backing vokál, ktorý skladbe dodáva psychedelický lo-fi feel. Ako taká bola pre mňa táto skladba už od prvého vypočutia jednou z najzapamätateľnejších na albume.
Príjemnou nekomplikovanou záležitosťou je track White Braids & Pillow Chair, ktorý v druhej polovici do dynamickejšej polohy nakopne zmenený pattern bubeníka Chada Smitha.
Ašpirantom na hit je pieseň One Way Traffic s chytľavým refrénom, ktorý sa výrazným funkovým vibom podobá na piesne Bump de Hump či Look Around. V závere potom čaká efektné Fruscianteho gitarové bláznenie pretkané opäť hutnou Fleovou basou.
Rozprávajúc o hitovom potenciále a Fleovej base, silnou skladbou je v tomto kontexte aj Whatchu Thinkin', z ktorej vyprevádza Fruscianteho gitarový sliding.
Ďalšia časová kapsula do zbierky
Prekvapením je druhý oficiálny singel These Are The Ways, ktorého videoklip kapela zverejnila v ten istý deň ako samotný album. Skladba začína striedmo a pokojne, akoby išlo o ďalšiu baladu. Už po pol minúte však prekvapí razantným nástupom gitár s veľkou dávkou energie a aj Kiedis sa tu ukazuje v inej vokálnej polohe, než sme uňho zvyknutí. Celkovo ide (spolu s refrénom skladby The Heavy Wing) o najtvrdší kúsok albumu a na koncertoch by mohol patriť k top momentom. Spomienku na staré funk-punkové časy RHCP prináša dvojka v trackliste Here Ever After, z pomalších skladieb zase vyčnieva Not the One.
Opulentné gitarové sóla sa stali v súčasnej rockovej hudbe skôr prežitkom a značkou nevkusu, u Fruscianteho o niečom takom nemôže byť reč. To, ktoré nasype v druhej polovici skladby Let 'Em Cry pomedzi roztrúsenú trúbku, dvíha poslucháča zo stoličky. Album sa potom lúči pomalou akusticko-organovou baladou Tangelo.
Ako povedal Flea v rozhovore pre Guardian, každý album je svojím spôsobom časovou kapsulou a definuje určitú dobu. Pri nahrávkach RHCP to platí z hľadiska ich ikonickosti a globálneho dopadu dvojnásobne. Unlimited Love má aj slabšie miesta a úvodný singel Black Summer je pre mňa vyslovene nezáživný, dokopy spolu ale celá kompilácia krásne funguje a spôsobuje nostalgiu, ktorá dodáva posluchu nádych intimity.
Žiadnych prevratov a prekvapení sa nedočkáme, no je jasné, že to ani nebolo zámerom. Naopak, kapela našla cestu späť k tomu, čo jej ide najlepšie. Obrovské kapely tohto rangu sa zvyknú v neskoršom štádiu svojej existencie stávať paródiou samých seba, pri Peppers to našťastie neplatí. Zostávajú sami sebou, pokračujúc v osobitom zvuku, ktorí sami vytvorili, a za ktorý im len nedávno osadili ich vlastnú hviezdu na Hollywoodsky chodník slávy.
RHCP zrejú ako víno, stále sa im chce tvoriť a koncertovať, udržiavajú si drive aj nápady, a na tom je bezpochyby niečo úctyhodné. Unlimited Love je toho dôkazom a ak ste aj doteraz váhali, či si kúpiť lístky ich bratislavský koncert, tak teraz už naozaj nemusíte. Novinky kapelu ukazujú v skvelej forme, ktorá sa bezpochyby prejaví aj pri hraní najväčších hitov počas nadchádzajúceho turné.
Red Hot Chili Peppers - Unlimited Love
(2022, Warner Records)
1. Black Summer
2. Here Ever After
3. Aquatic Mouth Dance
4. Not the One
5. Poster Child
6. The Great Apes
7. It's Only Natural
8. She's a Lover
9. These Are the Ways
10. Whatchu Thinkin'
11. Bastards of Light
12. White Braids & Pillow Chair
13. One Way Traffic
14. Veronica
15. Let 'Em Cry
16. The Heavy Wing
17. Tangelo
Vypočujte si celý album na Deezeri:
Autor: Matej Kráľ
Súvisiaci interpreti: Red Hot Chili Peppers
