Archívny Chlapec - Zapadákov

Hovorí sa, že tretí album býva zlomový. Platilo by to aj v prípade Richarda Vávru, známeho pod pseudonymom Archívny Chlapec, nebyť jeho ostrého vybočenia na predošlej nahrávke. Jeho aktuálny počin Zapadákov je návratom do akustickej formy, takej, akú si pamätáme z debutu. Okľukou sa vracia tam, kde pred šiestimi rokmi začal. Svoje rozhodnutie určite nemusí ľutovať.

Návrat k (takmer)sólovej pesničkárskej polohe po prekvapivom experimentovaní s elektronickým zvukom na albume Tranzit a koncertovaní s kapelou je obrat, aký sa nevidí často. Novinka Zapadákov pri porovnaní doterajších počinov Archívneho Chlapca pôsobí, akoby práve ona bola tou druhou nahrávkou v poradí, ktorou plynule nadviazal na výborne prijatý prvý abum Zvery.

Ani "tranzitné" vykročenie do boku však nebolo daromným pokusom. Posunulo hudobníka vpred minimálne v tom, že v roku 2020 pôsobí jeho tvorba vyzretejšie, profesionálnejšie a dá sa povedať, že i progresívnejšie. Na výpomoc si prizval českú speváčku Luciu Krpalovú alias Prune, ktorá optimisticky obohatila napríklad skladbu Ponad Berlín, smer Londýn.


Kompozičný posun

Vizuálna stránka hudobného diela naznačuje, že nás čaká výlet do minulosti nie až tak dávnej. Dnešní tridsiatnici zaplesajú pri zhliadnutí príjemne nostalgických analógových fotiek z 90. rokov. Nie je to len o nostalgii, ako pamätník onej doby (a dedinského prostredia zároveň) si zreteľne uvedomujem, čo všetko nám vtedy chýbalo a čím si bolo nutné prejsť. Niečo z toho trpkosladkého pocitu sa Richardovi podarilo zachytiť vo veľmi rozumnej miere nielen v textoch, ale i v hudbe. Atmosféra je komorná, sem-tam až intímna, úprimná či melancholická. Akustická gitara sa znovu stáva výborným rozprávačom, neskrývajúcim žiadnu nedokonalosť a neprifarbujúcim dej. 

Ten je svojím galantným, jemným spôsobom strhujúci. Pritom Richard nepoužíva žiadne technicky strhujúce akordy, je len jednoducho sebou samým, takým obyčajným spôsobom. Jeho inštrumentálnemu prejavu nechýba autenticita a vyzývavosť, známa z debutu, lenže tentoraz už napriek spomenutým fotografiám z detstva nejde o chlapca, ale o sebavedomého muža, ktorý vie, čo chce povedať. A robí to na znamenitej kompozičnej úrovni. Akordy sú zovreté pevnejšie, kostry skladieb premyslenejšie, celý album je kompaktnejší a pesničkársky súdržnejší.


Pri plnom vedomí

Stále pritom ide o veľmi osobitého interpreta, ktorý si dáva veľmi záležať aj na zvukovej stránke. Ak bol debut v tomto smere dosť neučesaný a Tranzit zase produkčne až príliš vypiplaný, potom je Zapadákov, pod ktorým je ako producent (nahrávanie a mix) podpísaný Richardov pesničkársky kolega Juraj Strásky, akýmsi kompromisom medzi oboma svojimi predchodcami. Pokiaľ chce pesničkár, ktorý má v rukách iba gitaru a sem-tam ústnu harmoniku, udržať poslucháča pri plnom vedomí, nevystačí si s jednotvárnym brnkaním. Pri počúvaní Zapadákova je jasné, že autor si dal záležať na tom, aby boli aranžmány pestré a atraktívne aj po viacerých vypočutiach.

Niektoré nuansy (napríklad hravé ukulele v piesni Do nohavíc a topánok) si poslucháč všimne hneď, niektoré až po niekoľkých vypočutiach a v každom prípade ide o hudbu, na ktorú treba mať naozaj trpezlivosť a náladu. Netreba jej až tak rozumieť, v tomto žánri je hlavné vedieť to nejakým spôsobom precítiť a naladiť sa. Najlepšou pomôckou sú texty, ktoré sú niekedy ešte dôležitejšie než hudba samotná. Kto si Richarda pamätá z debutu, určite vie, že tých slov vtedy dokázal vychrliť až príliš veľa. Išlo o akýsi ťažko zastaviteľný (a pochopiteľný) prúd vedomia, v tomto smere dnes je už súdnejší a, v dobrom zmysle slova, ľahšie stráviteľný.

Veršom síce stále chýbajú rýmy, no Richardove aktuálne texty sú kratšie a výrazovo silnejšie - s menším počtom slov dokáže povedať viac. Ako referenčný titul jeho meniaceho sa prístupu k textom možno uviesť titulnú skladbu albumu, kde sa objavuje i náznak refrénu ("zvuk búšenia kovu o kov"). V tomto smere je najviac konvenčným kúskom albumu dvojka s názvom Môžeme si to dovoliť, ktorej hrejivý refrén by sa nestratil ani na nahrávke mainstreamového umelca.


Zapadákov rozhodne nie je albumom, ktorý by sa dal opísať ako zlomový. Určite je to však výborný krok k vyšším umeleckým métam na ceste sebapoznania. Hudobník si ním potvrdil správnosť svojho návratu ku koreňom a zlepšil sa kompozične, aranžérsky i textovo. Dal si veľmi záležať na vizuálnej, inštrumentálnej aj zvukovej stránke. Ak sa predošlou elektronickejšou platňou takmer zaradil do zástupu síce moderne znejúcich, no ľahšie zameniteľných umelcov, teraz z neho sebavedomo vystúpil.

Ťažko dnes odhadnúť, akým smerom sa Archvívny Chlapec vyberie na nasledujúcom počine, či ho jemu najprirodzenejšia poloha opäť neomrzí a nedostane chuť opäť vyskúšať niečo nové. Dovtedy sa však môžeme tešiť z toho, že na Slovensku je o jedného veľmi osobitého pesničkára viac.

Archívny Chlapec - Zapadákov
(2020, Slnko Records)

1. Zapadákov
2. Môžeme si dovoliť
3. Ponad Berlín, smer Londýn            
4. Do nohavíc a topánok
5. Nemám rád poviedky
6. Vnútorný monológ
7. Si menšia
8. Migrujúce vtáky
9. Popri Morave smerom na Skalicu
10. Smejem sa
11. Spolu
12. Keď zaspávaš

Vypočujte si celý album na Deezeri:



Autor: Marek Danko
Foto: Alexander Topilin / Matej Slezák

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu