Je len málo slovenských kapiel, ktoré dokážu zvukom a feelingom konkurovať zahraničným rádiovým hitom. Peter Bič Project ukázali, že to vedia, už v roku 2010, kedy ich singel Hey Now spôsobil v domácom éteri malú revolúciu. Po úspešných albumoch Say It Loud (2012) a Just a Story (2015) vydali na konci roka 2017 novinku zvanú Dream, ktorá otvára novú éru skupiny.
Tretí album ide zase o kus ďalej. Bola to trocha nutnosť, keďže sa zmenilo personálne obsadenie. Odišla speváčka Dáša Kostovčík spolu s klávesákom a spoluautorom skladieb Matúšom Pavlíkom. Títo dvaja, mimochodom od Silvestra 2016 manželia, sa spolu vydali na vlastnú hudobnú dráhu. Nahradili ich na poste speváčky Viktória Vargová a za klávesmi Zoli Tóth. Kým pre Viktóriu to bola prvá výraznejšia spevácka skúsenosť, Zoli je už v hudobnej brandži ostrieľaný. Okrem toho, že pôsobil ako hudobník vo viacerých zostavách, je aj úspešný producent. Spolupracoval napríklad s Tinou, Máriou Čírovou, či skupinou Gladiator.
Zaiste aj tieto zmeny mali vplyv na to, že Peter Bič Project je dnes hudobne inou kapelou ako v čase vydania debutu. Na albume Dream fanúšikovia nájdu desať skladieb, z ktorých väčšina je o poznanie pomalšia, ako bolo pri tejto formácii zvykom. Citeľne menej je aj rôznych samplov a elektronických doplnkov. Bol to producentský zámer Petra Biča, ktorý chcel, aby tento album znel akustickejšie, prirodzenejšie.
Vďaka tomu dostala veľký priestor nová speváčka, ktorá je obdarovaná zaujímavým hlasom. Jej spev je nádherný, je v ňom veľa emócií, a preto ide výrazne pod kožu. Cítiť to v piesni Where Did You Go, ktorá bola prvým singlom z albumu nasadeným do rádií, kde mala slušný ohlas. K tejto skladbe kapela pripravila aj videoklip.
Krásne sú aj balady Dream a coververzia piesne Wicked Game od Chrisa Isaaka. Ako po decembrovom krste albumu prezradil Peter Bič, na album ju zaradili preto, lebo to bola prvá pieseň, ktorou sa im Viktória odprezentovala. Album však nie je len o baladách a pri jeho počúvaní vás atmosféra prenesie do rôznych svetov.
Nájdete tu výborné tanečné piesne: latinom nasiaknutú tanečnú The Greatest Party, hymnickú Hero s nádychom britského pop rocku á la Coldplay, či slnkom prevoňanú Fake Love. V týchto skladbách má opäť nezastupiteľnú úlohu Petrov bratranec Ivo Bič, ktorý sa okrem spevu podieľa na niektorých skladbách aj autorsky. Medzi nenápadné skladby, ktorí sa vás ale pri opakovanom počúvaní získajú, patrí bezpochyby zasnežený duet Iva a Viki Winter Snow.
Napriek tomu, že hlavná sila Peter Bič Projectu je v skladbách s moderným, zahranične znejúcim zvukom a výbornou angličtinou, rozhodli sa po rokoch opäť vyskúšať slovenčinu. Predošlé pokusy - prvý hit Petra Biča s vtedy ešte neznámou Dášou Kostovčík Dážď, či duet s Ivanom Táslerom - rozhodne neboli zlé, no v spolupráci Viktórie s vyhľadávaným textárom Vladom Krauszom, vznikla tentokrát skladba, ktorá je naozaj výnimočná a úplne iná ako doterajšia tvorba kapely.
Ide samozrejme o pieseň Skúšame sa nájsť, ktorá si pred Vianocami podmanila slovenské rádiá. Poetická skladba zaujala kombináciou radostnej akustickej hudby a chytľavej melódie s jemne melancholickým textom. Jej pozitívne pôsobenie na fanúšikov ešte viac umocnil hrejivý jesenný videoklip, ktorý dejiskom vo vinohradoch, účasťou detských hercov a atmosférou pripomína film Piata loď. Na CD sa dostala ešte jedna slovenská skladba Stále Ťa mám, ktorá by mohla byť ďalším singlom.
Album finišuje nádhernou, melodickou skladbou Childhood, ktorá prenesie poslucháča do magického sveta detstva, v ktorom väčšina z nás prežila krásny a bezstarostný čas vôní a objavovania nepoznaných planét a ostrovov.
Celkovo ide o nahrávku, ktorá si určite nájde svojho poslucháča. Ponúka kvalitnú hudbu medzinárodného rozmeru, a zároveň silné emócie. Pri piesňach môžete snívať i tancovať, túliť sa k milovanej osobe alebo rozmýšľať o stratenej láske.
CD je zvukovo i producentsky dielom Petra Biča, o mastering sa postaral klávesák Zoli Tóth vo svojom štúdio Randal, ktoré prevádzkuje spolu s gitaristom Jimim Cimbalom. Hudobne silný album dopĺňa booklet s atmosférickými fotkami Jána Štovku zo štúdia Olivier.
Zdroj: Ján ŠtovkaPeter Bič: Nechcem sa pri hudbe nudiť, to je pre mňa podstatné
O novom albume, nových členoch kapely, o muzike, snoch a plánoch sme sa pri príležitosti vydania nového albumu rozprávali s Petrom Bičom a speváčkou Viktóriou Vargovou.
Ako ste sa vy dvaja spoznali?
Viki: Robila som v jednej kaviarni čašníčku, tam sme sa stretli.
Peťo: Bola to úplná náhoda. Celý život som prežil v krčmách, baroch a kaviarňach. Všetko som tam vyriešil, vymyslel, vybavil. Aj som tam hral. V tomto prostredí stretneš aj zaujímavých ľudí, tiež sa tam dokáže človek uvoľniť a zabaviť.
Viki, Tvoj hlas znie super. Naozaj si úplne neškolenou speváčkou?
Viki: Áno. Dva roky ma skúšali školiť, ale nešlo to. Ale spievam si, odkedy si pamätám. Kdekoľvek a kedykoľvek, doma alebo keď idem po ulici, dám si sluchátka a spievam.
Je zvláštne, že si doteraz nemala žiadnu kapelu. Nechcela si?
Viki: Práveže som vždy chcela. Bolo veľa pokusov, ale nikdy nič nevyšlo. Mala som dva týždne kapelu so spolužiakom zo strednej školy a bratrancom. A potom mi povedali, že ma nechcú, lebo som žena.
Peter, zmena speváčky bola dobrým krokom. Dáša Kostovčík dávala vašej hudbe dobrý profesionálny rozmer, ale Viki to posúva na inú úroveň.
Peťo: Keď robíš hudbu, musíš ju vždy smerovať na konkrétneho speváka. Keď sme začínali s Peter Bič Project, boli sme metalovo-rocková kapela. Dáša tam vtedy ešte nespievala. Po jej príchode sme museli muziku trochu prispôsobiť. Potom prišiel spevák Ivo a my sme sa vďaka nemu posunuli do tanečnej polohy. Najlepšie je prispôsobiť produkciu na speváka. Bolo by zbytočné ho nútiť do rockovej muziky, keď na to nemá hlas alebo má úplne iné cítenie. Producent musí vždy odhadnúť mieru toho, ako spevák zareaguje. Toto je veľmi podstatná vec. Keď urobíš pre speváka dobrú pieseň, je to super.
Ale musíš to aj ty tak cítiť a byť na to disponovaný. Počúval som aj staršie veci a mnohé sú fajn, no toto CD obsahuje naozaj skvelé skladby, do ktorých Viki dáva kus srdca.
Viki: Je rozdiel, keď máme zrazu svoje pesničky, ku ktorým som text napísala aj ja. A dávam tam svoju dušu, svoje zážitky a pocity. Samozrejme, prežívam a dávam dušu aj do tých starých. Ale je to obrovský rozdiel, ak je človek pri ich zrode a vie, čo cítil pri danej situácii, o ktorej pieseň napísal.
Peter, keď ste pripravovali toto CD, čo ti išlo hlavou, aký bol tvoj zámer?
Peťo: Jednak nastala v kapele zmena, prišli noví ľudia. No už chvíľu predtým, ako odišla Dáša s Matúšom, som mal víziu, že by som chcel robiť trošku iný štýl muziky, iný spôsob skladania hudby. Toto CD som chcel robiť viac na akustických nástrojoch, aby bolo osobnejšie. Aby to nebolo úplne o zábave, i keď hudba je aj o tom. Ale chcel som, aby to bola intímnejšia zábava, taká tvoja, že si to budeš počúvať hocikedy, hocikde. A dá ti to emóciu. Predtým naša produkcia bola o tom, že sme prišli na koncert a ľudia sa bavili, tancovali, spievali. A teraz chcem, aby pri počúvaní trochu premýšľali, čo im tá hudba dáva, aký pocit. Je to najemotívnejší album, aký som kedy vydal. Mal som víziu, že by to mal byť album o nás, o našich srdciach, o dušiach. O tom, čo sme prežili a čo prežívame stále. A za tých 10 rokov sme toho spolu prešli veľa ako partia. Je to skrátka o nás.
Máš k tomu aj špeciálne posolstvo?
Peťo: Posolstvo ja vždy nechávam na ľuďoch. V detstve som počúval hudbu, hľadal si v nej a zažíval svoje príbehy. A aj keď som čítal, že tá pieseň bola o niečom konkrétnom, ja som pri nej prežíval úplne niečo iné. Preto to nechávam vždy na ľuďoch. My sme len dali spoločne do toho, každý, čo vedel a mohol. A je na poslucháčoch, čo im ktorá pieseň dá. Napríklad, keď sa pozrieš na obraz, je tam niečo nakreslené. V tebe vyvolá určitú emóciu, ale u niekoho iného úplne inú. A to je podstatné. Nechcem nechávať nejaké odkazy, čo v tom treba hľadať.
Viki: Ľudia sa často pýtaju, o čom je pesnička. Pri niektorých je to jasné, pri iných nie. Ja to veľmi nechcem špecifikovať, aj keď možno ľudia chcú vedieť, čo konkrétne som tým myslela ja, ale nechcem ovplyvňovať a navádzať ľudí, aby si mysleli to isté. Nech si v tom každý nájde to svoje.
Peťo: Hudba je osobná vec. Vždy je to o tom, či si zamilovaný alebo nie. Máš ťažšie alebo ľahšie obdobie, chodíš cvičiť a hudba ťa nakopne. Vždy je to o tebe samom. Podľa mňa je hudba najsilnejší druh umenia. Pri nej sa hneď dokážeš rozplakať a vzápätí zažiť pocit šťastia. Pri obraze sa to stáva menej. Pri hudbe prichádza výnimočný stav duše.
Zdroj: Ján ŠtovkaAkým kľúčom ste vyberali skladby na toto CD?
Peťo: Nahrali sme samozrejme viac piesní. Nie všetky sa na album dostali. Som zástanca toho, že pieseň buď vznikne a netrápiš sa s ňou, alebo sa trápiš a v konečnom dôsledku je z nej cítiť, že to nebolo prirodzené a tým pádom s výsledkom aj tak nie si spokojný. Preto sme vybrali len 10 piesní.
Ako ste si sadli s novými ľuďmi v kapele? Okrem Viki prišiel aj klávesák, ostrieľaný harcovník Zoli Tóth.
Peťo: Poznám sa s ním od strednej školy. Chodili sme spolu na konzervatórium. Častokrát sa naše cesty stretli aj po škole, cez kapelu No Name. A potom som ho vnímal cez Iva Biča, ktorý spieva v našej kapele. Ja som pritom svojho bratranca Iva hudobne objavil cez Zoliho, na súťaži Košický zlatý poklad, kde oni vystupovali. Zoli má štúdio a aj vďaka tomu má úplne iný nadhľad na hudbu. Má za sebou kopec odohraných koncertov a skúsenosti z rôznych kapiel. Dobre sa mi s ním pracuje. Je to profesionál. Som rád, že s nami hrá. I keď máme občas v štúdiu iné pohľady na veci. Ale je to človek, ktorý vie, čo chcem, vie, čo má spraviť a urobí to.
Aké promo pripravujete k tomuto albumu?
Peťo: Nedávno sme mali krst v Bratislave. Krstným otcom bol náš kamarát Vlado Kobielsky. Krstil páperím. Vyšli sme s druhým singlom Skúšame sa nájsť. Prvý singel Where Did You Go veľmi dobre zarezonoval v slovenských rádiách. Samozrejme, s vydavateľstvom sa bavíme aj o ďalších singloch. Ale zatiaľ sa unášam pesničkou Skúšame sa nájsť a nedívam sa dopredu.
Viki: Tiež si užívam Skúšame sa nájsť. Veľmi som sa tešila, kedy už tento singel vyjde. Aj napriek tomu, že som sa bála slovenčiny. Ale táto skladba mi sadla. A ja si užívam, že zneje odvšadiaľ každý deň a celý deň. Ľudia mi píšu a volajú, že ide v rádiu, že ju majú na zvonenie a podobne. Je to krásny pocit.
Peťo: Pri tomto albume chcem vyzdvihnúť prácu všetkých muzikantov, ktorí sa na ňom podieľali. Ľudí ako Vlado Krausz, Andy Ďurica, ktorí nám pomohli s textom. Chris Isaak, ktorý nám napísal pesničku pred niekoľkými rokmi, a on už vedel, že bude Peter Bič Project (smiech). Je tam výnimočná práca multiinštrumentalistu a skvelého človeka Fera Jana, ktorý vdýchol dušu našej kapele a som za to vďačný.
Peter, povedzme si o tvojich ďalších projektoch...
Peťo: Momentálne robím na rôznych produkciách. Tomáš Buranovský má úspešný singel Lúč, na ktorom som pracoval, pomáham aj Petrovi Cmorikovi s jeho albumom. A mám kopec ďalších zaujímavých ponúk. Ale teraz je priorita Peter Bič Project, keďže sme po dvoch rokoch konečne vydali album. A teším sa, že už je vonku.
Riešiš aj budúcnosť projektu alebo si teraz vychutnávaš tento album?
Peťo: Samozrejme riešim. Dvadsaťštyri hodín denne pracujem na hudbe a stále rozmýšľam, čo bude. Ale nerád by som predbiehal veci. A chcem si aj trochu oddýchnuť, lebo na tomto albume sme pracovali intenzívne asi rok. A bol to ťažký album, aj skrze toho, že prišli Viktória aj Zoli. Museli sme sa zohrať, dať si jasné pravidlá, ako to chceme robiť, prečo by to malo tak vyzerať. A veľa vecí okolo. Ale stále rozmýšľam, či bude turné, kedy bude. Kto bude robiť videoklip, s kým nafotíme nové fotky. Na album nám urobili nádherné fotky chlapci z Olivier - konkrétne Jano Štovka, ktorý je profesionál a jeden z najlepších fotografov, ktorých poznám.
Na klipe ku singlu Skúšame sa nájsť ste spolupracovali s Jankom Varcholom a tímom produkčnej spoločnosti Woont. A je tam krásna poetika.
Peťo: Klipy sú pre mňa vždy pôrod. Sú veľmi ťažké. Natočiť dobrý klip, aby pomohol pesničke, je tvrdý oriešok pre všetkých. Má to tri minúty a musíš to zostrihať tak, aby bol z toho film. K piesni Skúšame sa nájsť sme natočili toľko materiálu, že keď sa v tom chlapci hrabali, vraveli, že sme mohli urobiť trojhodinový film. Všetky zábery boli krásne a bolo im ľúto, že musia mnohé vyhodiť. Už len z tohto pohľadu to bola tvrdá práca. Ale som rád, že sme to natočili práve s nimi. Pristúpili k tomu úplne profesionálne a sú jedni z najlepších, ktorí to robia. Bola to iná práca ako obvykle. Zvyčajne dnes ide interpret za režisérom s požiadavkou, že chce klip. Dáš mu pesničku. On ti o týždeň povie: Poďme točiť. Prídeš na pľac a nevieš, čo idete robiť. Natočíš to za tri, maximálne za päť hodín. Potom si to pozrieš a si zúfalý. Táto firma na tom pracovala minimálne mesiac, kým sa to začalo celé riešiť.
Viki: Vo všetkom mali jasno, každý vedel, čo má robiť. A nebol žiaden stres.
Peťo: Točilo sa to týždeň, čo som predtým nezažil. A pracovalo sa na detailoch. Preto to potom vyzerá skvele.
Akú hudbu máte radi, čo počúvate alebo ktorý interpret vás v poslednom čase zaujal?
Viki: Ja nie som zameraná na nejaký žáner. Veľmi rada počúvam všetko, čo sa mi dostane do uší. Ak sa mi niečo zapáči, dokážem jednu pieseň dookola počúvať aj dva týždne. Peter ma učí počúvať rôzne žánre, ktoré som doteraz nepočúvala. Teraz sa veľa učím a baví ma v hudbe hľadať inšpiráciu. Ale mojou srdcovkou je už roky dvojica súrodencov z Austrálie - Angus a Julia Stone.
Peťo: Mám napočúvanej veľmi veľa muziky a stále ju počúvam. Vyberám si podľa nálady. Aj jazz, aj klasiku, filmovú hudbu. Mám rád multiinštrumentalistov ako napríklad Steven Wilson - veľmi talentovaný gitarista a spevák. Občas počúvam Dream Theater, Iron Maiden je moja srdcovka. Ďalej je to Johny Lang, John Mayer, Eric Clapton, staré blues. Teraz som si stiahol Elvisa Presleyho.
A zo slovenských interpretov?
Peťo: Samozrejme IMT Smile s Kandráčovcami v Hej, sokoly. To bolo zaujímavé spojenie. Tomáš Buranovský je veľký talent. A som rád, že ho pod seba zobrala spoločnosť Universal Music pod seba a objavila v ňom to čaro, čo má. A dobre sa s ním pracuje, lebo sa na nič nehrá a je sám sebou. Richard Müller, jeho nový album. Bol som aj na turné, ktoré mal s Adelou, a bolo to super. A tiež je fajn Luky Adamec, aj Korben Dallas.
Viki: Mne sa veľmi páči Tomášov Lúč, to ma vždy poteší, keď začne hrať z rádia. Tiež ma zaujala nová pesnička Roba Opatovského, Keď muž miluje ženu, tiež Horúca láska Lukyho Adamca, pri ktorej mám vždy chuť tancovať.
Čo by si chcel, Peter, v hudbe dosiahnuť alebo kam by si chcel dôjsť?
Peťo: Chcel by som, aby sme stále hrávali, aby sme si robili radosť z hudby, vydávali pesničky. A aby sme nikdy nestagnovali na jednom mieste. Stále sa chcem učiť, vyvíjať, posúvať hudbu ďalej. Nechcem sa pri hudbe nudiť, to je pre mňa podstatné. Musím cítiť vášeň z hudby.
Čo je pre vás dôležité v živote?
Peťo: Som otec päťročnej dcéry Laury. Takže pre mňa je ona osudová žena, lebo je to moja krv, moja duša. Preto sa snažím čo najviac venovať jej. A samozrejme vždy to zdravie, rodina, príroda sú na prvom mieste.
Viki: V mojom živote je to rodina, zdravie, priatelia a samozrejme hudba, ktorá je jeho neodmysliteľnou súčasťou.
Vypočujte si album Dream na Deezeri:
Autor: Laco Ontko
Foto: Ján Štovka
