Festival KlezMORE funguje vo Viedni už 16 rokov a posledných šesť sa na báze akejsi Twin City spolupráce jeho časť odohráva aj v Bratislave. Špeciálnym jarným koncertom malo byť pondelkové vystúpenie argentínskeho dua César Lerner a Marcelo Moguilevsky, vo svete známych ako Lerner y Moguilevsky. Prvýkrát za 40 rokov ich spolupráce však na turné vycestoval len jeden z nich.
Krátko po siedmej na pódium vo veľmi dobre zvolenom priestore - Pistoriho paláci, vystúpil Marcelo Moguilevsky a od prvého momentu si všetkých podmanil svojou virtuozitou, multiinštrumentalizmom a charizmou. Bolo vidieť, že ho daná situácia trápi, ale vzal ju s humorom a úvodnou piesňou nastavil celú atmosféru svojho vystúpenia. Zahral ju intímne len na kalimbe, do toho striedavo spieval a pohvizdoval. Teda, pohvizdoval. V živote som nikoho nevidel mať takú zručnosť, sebavedomie a muzikalitu v pískaní.
Počas večera hral striedavo na rôznych typoch píšťal, spomínanej kalimbe či klavíri. Ostávalo nám len predstavovať si, ako by tieto schopnosti zúročil v tak symbiotickom spojení, aké má s Césarom Lernerom. Klezmer, čiže židovská hudba, je totiž v podaní tejto dvojice obohatený o argentínsky temperament, prvky jazzu, tanga a prímesí súčasnej world music.
Z Moguilevskeho napriek všetkým nepríjemnostiam sálal pokoj a vyrovnanosť a každú z piesní slovne doprevádzal, či už príbehom alebo nejakou milou poznámkou. Úsmev na perách divákom zahral, keď sa vyznal z toho, že dnes uvažoval nad tým, či sa naozaj volá Marcelo a či to nie je náhodou Jób. Reagoval tým na fakt, že okrem absentujúceho partnera sa mu cestou v lietadle pokazila loopovacia stanica, ktorú používa na svoje sólo projekty. Ostávalo mu tak len improvizovať a večer vystavať z možností, ktoré zostávali.
Aj s ohľadom na tento fakt bolo úžasné vidieť ako profesionálne sa k situácii postavil a ak to, čo ponúkol, bolo v takzvaných bojových podmienkach, nebol som zrejme sám, kto si povzdychol na tým, čo nás mohlo čakať, ak by večer prebiehal podľa plánu. Počas svojej časti vystúpenia na pódium zavolal aj člena druhej kapely večera, macedónskeho akordeonistu Ivana Treneva. Jeho príchod uviedol príbehom o svojej obľúbenej macedónskej ľudovej piesni, ktorú obaja podali v dojemnom duete.
Zhruba po štyridsiatich minútach a krátkej prestávke sa na pódium dostalo aj viedenské trio. Spomínaného Ivana Treneva doprevádzal klarinet Moritza Weißa a speváčka a gitaristka Isabel Frey. Bol to jednak generačný rozdiel oproti Moguilevskemu, ale hlavne prístup k žánru, ktorý mi v tomto vneme zarezonoval. Viedenská hudobníčka spievala výborne, obom pánom to tiež hralo dobre, ale jednalo sa o dosť tradičný klezmer, bez nejakých momentov prekvapenia, a celkovo, až na zopár prípadov, pre mňa v porovnaní s maestrom z Argentíny pre mňa ich podanie piesní nemalo až takú emocionálnu rovinu.
Výber piesní bol, ako uviedla výrečná Isabela Frey, ktorá bola zároveň aj akousi konferenciérkou ich programu, koncipovaný ako zmes divadelných, protestných či angažovaných piesní. Týkali sa poväčšine života Židov na prelome 19. a 20. storočia. Tematicky teda šlo o emigráciu, chudobu, životné podmienky v novom prostredí, ale napríklad aj o práva žien či neschopnosť načas zaplatiť nájom. Keď boli na pódiu len oni traja, čas sa mi už, priznám sa, začínal trošku vliecť a hudba splývať.
Nastal však očakávaný moment, keď si na pódium zavolali Marcela Moguilevskeho a, budem sa opakovať, ten to opäť svojou muzikalitou a charizmou posunul na vyššiu úroveň. Pokiaľ existuje predobraz toho, ako uznávaný učiteľ hrá so svojimi žiakmi, tak práve toto bol ten moment, ktorý sa divákom ponúkal z pódia. Ostáva teda už len veriť maestrovi, že splní svoj sľub pri záverečnej ďakovačke 140 minút trvajúceho koncertu a pri najbližšej možnej príležitosti nám umožní vidieť duo Lerner y Moguilevsky v plnej sile a hlavne zostave.
Autor: Michal Húska
Foto: Facebook.com/MoguilevskyMarcelo
