Alex Cameron v Prahe ukázal neznesiteľnú ľahkosť bohémstva

Austrálsky hudobník svoje piesne o milostných a kariérnych neúspechoch predstavil v Prahe a zábavným koncertom ukázal, že šťastena k nemu podľa všetkého obracia prívetivejšu tvár.

Alex Cameron hrá hudbu, ktorá využíva to najlepšie z nostalgie a zároveň irónie typickej pre generáciu mileniálov. Vychutnávanie si rozpakov z estetiky škaredosti v jeho prípade však nie je samoúčelné, ale prináša vtipné a rýdzo súčasné uistenie, že napriek svojim nedokonalostiam máme všetci právo snívať vo veľkom. Také "ňuňu" posolstvo, podobne ako napríklad aj zvuk saxofónu, by dnešná mladá generácia bez mimikri irónie asi prijala len ťažko, a aj preto lúzrovská sebaštylizácia hudobníka funguje tak dobre. Svoje piesne o životných neúspechoch predstavil naživo v utorok 5. júna v Prahe.

Austrálsky hudobník sa do metropoly Českej republiky vrátil takmer na deň presne po svojom premiérovom koncerte, ktorý absolvoval ako predskokan pesničkárky Angel Olsen. Teraz sa už ako hlavná hviezda večera predstavil s päťčlennou kapelou a hoci MeetFactory mala ďaleko od naplnenia, na energii koncertu sa to vôbec nepodpísalo. Skladby prevažne z minuloročného albumu Forced Witness roztancovali publikum prakticky hneď na začiatku. Medzi silné momenty koncertu patril singel Stranger's Kiss, kde pri tejto príležitosti vokál Angel Olsen podobne nežne a zároveň celkom svojsky nahradila klávesáčka Holiday Sidewinder.


Nie je to celkom kóšer, prepájať tvorbu umelca s tým, kto sa objavuje po jeho boku v súkromnom živote. V prípade Camerona a jeho partnerky Jemimy Kirke sú však priam núkajú paralely (okrem toho, že Kirke sa objavuje aj v najnovších videoklipoch ku Cameronovým piesňam a zároveň ich aj režíruje). Herečka, ktorá je známa najmä ako bohémska Jessa zo seriálu Girls, dokonale zrkadlí hudobníkovu osobnosť.

Dvojica zosobňuje svojhlavosť hraničiacu s asociálnosťou, excentrikov s čiernym humorom, ktorí kašlú na spoločenské pravidlá a úzusy o medziľudských vzťahoch a komunikácii. Chvíľami je ich neinhibitovaná hravosť a živočíšnosť neodolateľne príťažlivá, inokedy rozčuľuje a uráža. Zosobňujúc neduhy hipsterského carpe diem životného štýlu u určitej subkultúry vyolávajú nadšenie, iné publikum rozčuľujú. Rozhodne však platí, že polarizujúci umelci sa priťahujú a podobný étos diel, na ktorých pracujú, mi počas večera neschádzal z mysle.


Úprimnosť s nezlomným optimizmom

Hudobníci svoju tvorbu prezentujú cez prizmu určitej persóny odnepamäti, no Alex Cameron si pre svoje pôsobenie na hudobnej scéne vytvára vlastné pravidlá. Nezosobňuje hudobné božstvo s tak magickou charizmou, že ho všade prenasledujú davy fanúšičiek, skôr jeho karikatúru. Zároveň ale rozhodne nepatrí k tomu komediálnemu druhu hudobníkov, ktorí svojím pôsobením jednotlivé fenomény zosmiešňujú.

Cameronova paródia vychádza z úprimného, láskyplného miesta - jednoducho sa len na rozdiel od väčšiny chalanov z garážovej skúšobne nikdy nevzdal predstavy, že je novým zosobnením charizmatického hudobného idola, aký predstavuje napríklad jeho krajan Nick Cave. Zatiaľ to síce nevychádza, ale milostné a kariérne peripetie sa v jeho piesňach rozhodne nepretavujú do sebaľútostivých balád. Cameronov optimizmus je nezlomný a pri počúvaní jeho piesní nakazí aj vás. 

Ironický odstup teda v tomto prípade neznamená cynizmus, ale skôr spôsob, akým môžu piesne postavené na estetike 80. rokov a sentimentálnom zvuku saxofónu znieť stále relevantne a zaujímavo. V prípade českého predskokana menom Lazer Viking to už bolo otáznejšie - svojou elvisovskou manierou pre mnohých (vrátane mňa) prekračuje hranicu vyprádzneného privlastňovania si žánrov, ktoré redukuje na sebastredné zabávačstvo. V tom je našťastie zručný, ako ukázal aj energický set a interakcia s divákmi, ktorú nijako neovplyvnil len pomaly sa zhromažďujúci dav.

Samotný headliner večera žiadne veľké šaškovanie nepredvádzal, ak teda nerátame jeho charakteristické tanečné pohyby. Jediný skutočne komediálny prvok predstavovala tradícia, ktorá je súčasťou každého koncertu, kedy saxofonista Roy Molloy recenzuje kvality stoličky, na ktorej počas vystúpení sedí. Aj ten však bol okríknutý z publika, nech už hrá, o hudbu tu predsa ide v prvom rade.

Autorka: Michaela Kučová
Ilustračné foto: Facebook.com/ALKCM

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu