Platforma Sensorium vytvára priestor pre interdisciplinárne skúmanie digitálneho umenia prostredníctvom eventov, konferencií či publikačnej činnosti. Jeho súčasťou je aj hudobný festival Sensorium Beyond The Sound, ktorým kurátor Juraj Hoppan mapuje unikátne možnosti súčasnej hudobnej produkcie.
V piatok a sobotu 17. a 18. júna sa tak bratislavská Fuga na chvíľu ponorila do inovatívnych zvukov z ulíc afrických krajín či Blízkeho východu, pričom zahraničným menám zdatne sekundovali domáce talenty ako DJ GÄP, seafur, Wyme a Tea Tralna.
Radostné objavovanie
V programe na piatok boli hlavnými lákadlami DJ Plead a DJ Diaki. Austrálčan Plead čerpá zo svojho libanonského pôvodu a pracuje s tradičnými rytmami a tonalitou svojej kultúry. Vkladá ich do tanečnej hudby s unikátnou ľahkosťou, vďaka ktorej sa techno a blízkovýchodné inšpirácie zdajú ako najprirodzenejší spojenci. Či už práve znel charakteristický halekavý vokál, harmonickejšie pasáže alebo čisté perkusívne šialenstvo, dídžejovi Pleadovi sa podarilo vytvoriť exotický set, ktorý nie je exotizujúci. Kultúrne špecifická tu nie sú zväzujúce, nasiaknuté komplexnou históriou a mocenskými dynamikami, ale radosťou z objavovania unikátneho.
Zdroj: Nina PacherováPodobne DJ Diaki prenáša špecifický regionálny zvuk rodného Mali do klubového prostredia. Piatok večer rozhýbal bratislavské publikum pomocou Balani show, teda zvukom vychádzajúcim z tradičného afrického nástroja balafónu. Perkusný nástroj z tekvíc a dreva sa podobá marimbe či xylofónu a k jeho použitiu v elektronickej podobe došlo z čisto pragmatických dôvodov – pri oslavách dídžej vyšiel omnoho lacnejšie než živá balafónová kapela. Balani sa tak postupne stalo synonymom pouličných žúrov, ktorých strhujúca energia sa rozšírila aj do klubov naprieč kontinentami.
Jeho vysokú tanečnosť názorne demonštroval aj DJ Diaki. Zbesilé tempo spolu s množstvom naraz znejúcich rytmov sú šokom pre systém, ktorý sa im však vzápätí radostne poddá. Intenzita, ktorá je v iných žánroch štandardne vyhradená pre sólové vrcholy, tu nepoľavuje ani na moment. Myseľ sa prepadne vrstvami rytmov a necháva im telo napospas. Živelnú radosť z tanca prejavuje aj sám DJ Diaki a hoci si v oslavnom geste namiesto dreveného nástroja nad hlavu dvíha drum pad, je viac než zrejmé, že hudba je naozaj univerzálny jazyk.
Zdroj: Nina PacherováPošepkaj, čo ťa trápi
Zmenu atmosféry priniesol sobotňajší večer, v ktorom žiarila Poison Anna. Dvadsaťštyriročná Britka sa postupne presadzuje ako fascinujúci nový hlas hip-hopu, ktorý spolupracuje s menami ako A$AP Rocky, Dean Blunt či Skepta. Nebolo by však rozumné prisudzovať Anne žánrové škatuľky, hoci sa pohybuje prevažne po experimentálnych hranách dubu, trip-hopu a rapu. Sama o svojej tvorbe hovorí ako o večne premenlivom nástroji, ktorým spracováva všetky internalizované zážitky, aktuálne s dôrazom na pocit prerušeného spojenia samej so sebou, s telom, prírodou a jej zdrojmi, inými ľuďmi...
Aj živé vystúpenie sa prelieva medzi radostne hopsavými chvíľami, lo-fi šumením a divokou temnotou, ktoré korunuje jej prevažne šepkaný vokál. Tlmený hlas adkevátne zhmotňuje intimitu osobnej výpovede a interných procesov hudobníčky. A hoci je na pódiu sama, jej charizma a tanec ho zaplnia viac než dostatočne. O to väčšia je škoda, že koncert nemá ani avizovanú trištvrtehodinku. Alternatívne polohy rapu často neponúkajú prvoplánovo strhujúci beat, ale vyžadujú si isté nastolenie atmosféry a postupné ponorenie sa do bohatého vnútorného sveta hudobníka/hudobníčky. Aj Poison Anna tak na mňa v Bratislave pôsobila trochu viac ako showcase než regulérne vystúpenie, a zanechala túžbu vidieť ju znova, viac, koncentrovanejšie.
Minulosť aj budúcnosť bez kompromisov
Podobne trochu "proti srsti" pôsobí aj set, ktorý predviedol zástupca Hyperdub Records Nazar. Hudobník angolského pôvodu sa presadil sofistikovaným tanečným zvukom, ktorým reflektuje občiansku vojnu v Angole, vrátane jeho vlastnej rodinnej histórie. Sám sa narodil už v Belgicku a práve hudobnou tvorbou sa spája so svojimi predkami a kultúrnym dedičstvom. Výsledkom je tzv. rough kuduro, variácia na hudobný a tanečný štýl, ktorý zastupuje vydavateľstvo Principe. Nazar k jeho nekompromisnému, no stále radostnému charakteru dopĺňa kritickejšiu perspektívu.
V úvode vystúpenia Nazar zdĺhavo a sústredene nastoľuje atmosféru a až po hodnej chvíli zvyšuje tempo. Ani potom však neprináša štandardne tanečný set. Môže sa nám podariť vytesniť inšpiračný zdroj a kontext jeho tvorby, môžeme prehliadnuť zvuk streľby či pochodovania, prepočuť význam spievaného textu. Pri tejto príležitosti sa mi však hudba nespája do plynúceho celku či príbehu, ale jednotlivé bloky sa v mojej hlave navzájom rušia. Zvukovú bohatosť počas celého vystúpenia nakoniec vnímam viac intelektuálne, než zmyslami. Vyrušenie a znepokojenie, nemožnosť uvoľniť sa a plynúť s predvídateľným rytmom, napokon môžu byť presne tým, čo Nazar chce publiku tlmočiť.
Hoci sa zdanlivo line-up festivalu obracal ku koreňom, zážitky z minulosti transformoval do vízií pre (ľahšiu, radostnejšiu, poctivejšiu,...) budúcnosť. Vystupujúci predstavili odvážne prístupy k hudobnej tradícii, ktoré zvyčajne znejú v berlínskych či londýnskych kluboch. Na malý moment sa tak opäť aj lokálna hudobná ponuka zamerala na to, čo vo svete počujeme dnes a ako by mohla znieť budúcnosť.
Autorka: Michaela Kučová
