Je dobré zažiť 90tky opäť naživo? S Das EFX na chvíľu určite áno

Sólové hip-hopové koncerty zahraničných legiend sú u nás v poslednej dobe na ústupe, vidieť ich môžeme skôr v rámci festivalových lineupov. Rap je navyše žáner, ktorý je (resp. mal by byť) naživo nositeľom silnej energie, a tak podvedome očakávate, že dianie na pódiu by vás malo doslova vybičovať k eufórii.

Ako to však vyzerá, keď sa na pódium, tak ako minulý piatok v bratislavskom MMC, postavia dvaja už takmer päťdesiatnici (oslavovať budú tento rok) a vy si natvrdo uvedomíte, že tento hudobný žáner, rovnako ako vy, má už od mladíckej sviežosti poriadne ďaleko, ba dokoncasa už prehupol na druhý level dospelosti?

Na začiatok krátky vhľad. Raperi DraySkoob (odtiaľ pochádza úvodné, na prvé počutie pre neznalého možno zavádzajúco nemecky znejúce Das) sú brooklynskí "eastcoasťáci", ktorí sa na americkej hip-hopovej scéne objavili už v roku 1991. To už asi tušíte, že za takmer 30 rokov na scéne spolupracovali naozaj s kadekým, neobídem však mená ako Nas, Ice Cube či Redman. Počas takmer troch dekád na scéne neobišli ani Slovensko, v Bratislave vystupovali už v roku 2002 a ich druhý tuzemský koncert si zase užila Trnava v roku 2010. Vďaka ticketingovej značke Predpredaj.sk, ktorá ich piatkový koncert organizačne zastrešila, sme si ich tak po desiatich rokoch mohli užiť znovu. 

Na úvod sa predstavila domáca partia CP Kombo na čele s veteránom slovenského hip-hopu Vecom, ktorého v "cépečkárskom" triu dopĺňajú Zverina a Supa. Zazneli sólové skladby každého z trojice aj rôzne spolupráce. Veľký úspech mala napríklad skladba Chlapci nad 30 z repertoáru Vecovho a Tonovho projektu Ultrazvuk, kde ich okrem Zverinu na pódiu doplnili aj ďalší hostia Tono S. a Danosť. Skvelý výber domáceho supportu, návštevníci dostali plnokrvný koncert pre zrelé rapové publikum, ktoré si pamätá aj kultový album Trosky. Z neho v závere vystúpenia zaznela legendárna skladba Tozmemi aj s novými slohami z remixu 2017.

Iggidy iggidy iggidy...

Ďalšieho predskokana si priniesli samotní Newyorčania a hoci jeho meno som nezachytil, bol to frajer. Na pódiu si vystačil sám a len s "dídžejom laptopom" dokázal publikum viac ako pol hodinu baviť poctivým oldschoolovým soundom a rapom. Keď potom krátko po desiatej vyšli na pódium samotní Das EFX, privítalo ich okolo 600 divákov, dokonale pripravených na hlavnú šou večera. Rapové duo doprevádzal DJ Rondevu, ktorý atmosféru zlatej éry hip-hopu podčiarkol hraním z platní.

Typickým poznávacím znamením tvorby Das EFX je prípona uvedená v medzititulku, ktorá už v prvých minútach vyše hodinu a pol trvajúceho koncertu zaznievala naozaj často. A práve tu nastal ten moment, keď som sa zamyslel nad tým, čo mi bolo ponúknuté. Das EFX majú na konte päť štúdioviek, ale od roku 2003 nevydali nič nové. A to je veru dlhých 17 rokov.

Mám to teda brať ako poctu legende (čo v sebe vždy nesie akceptovanie aj prípadnej nižšej kvality dojmu z vystúpenia), retroturné s návratom do čias môjho dospievania, alebo si užiť večer len tak a vôbec sa týmito myšlienkami nezaoberať? V podstate som si počas necelých 100 minút prešiel každou z týchto fáz.

Das EFX v MMC, 21.2.2020

Pocta legende

Bolo by naivné čakať, že dvaja takmer päťdesiatnici to na pódiu rozbalia ako zamlada. Aj tak som bol ale milo prekvapený z energie, komunikácie s publikom, nasadenia a vibrácií, ktoré priniesli. Trochu ma mrzí, že samotný rap som si až tak neužil, u oboch sa mi zlieval do jedného prúdu slov, ale či viniť zvukára v rockovom tričku a zostrihu Billyho Idola s konštantným "wtf" výrazom na tvári, pohľad na ktorého ma vždy počas koncertu pobavil, alebo iné faktory, nad tým zrejme nemá zmysel polemizovať. Z pódia išla Amerika tak, ako si ju predstavujeme - taký ten "tučný" klubový pocit, na ktorý sú priestory MMC podľa mňa naozaj super. 

Retroturné

Večer sa nevyhol niektorým úsmevným momentom, počas ktorých človek pochopí, že už ani vystupujúcim ani publiku v tomto prípade nejde o nasrdené sociálne postoje či večné témy, ale jednoducho o šou a zážitok. Aby som bol konkrétny, počas večera boli pre mňa z tohto uhla pohľadu podstatné dva momenty.

Prvým bola sólová exhibícia dídžeja, ktorý predviedol turntablistickú šou, naučenú niekedy v dávnej minulosti. Cítil som sa, ako v roku 2001, keď sme u kamoša doma pozerali od niekoho pod rukou zohnané napálené cédéčko s vystúpením DJa Q-Berta na DMC Championship. Odvtedy ale pretieklo mnoho času a Q-Bert bol vo svojom odbore fakt topka. DJ Rondevu bol dajme tomu solídny, ale keď začal popri skrečovaní robiť otočky okolo vlastnej osi, prípadne si kulich z hlavy stiahol na oči (pričom mu Dray mával pred očami, aby deklaroval, že na gramofóny a mixpult skutočne nevidí), to už som sa v duchu naozaj zasmial. Ale beriem, že takto to robia roky a je to verný odtlačok doby, v ktorej začínali.

Druhým momentom, a to myslím prekvapilo dosť veľkú časť publika, bola situácia v druhej polke koncertu, keď Das EFX do publika zakričali "Are there any MC's?", na čo sa pozvoľna zdvihlo niekoľko rúk. Brooklynskí veteráni si vzápätí vybrali troch odvážlivcov a zavolali ich na pódium. Nielen mne chvíľku trvalo uveriť, že toto nie je žiadna dohodnutá vec, a že skutočne trom chalanom umožnili freestylovo si zarapovať na pódiu do notoricky známych podmazov. Adrenalín to bol už pre mňa ako pre diváka, neviem, čo by povedali títo minútoví MC's z pódia. Išlo im to samozrejme kadejako, ale šou to bola skvelá a keď som sa pozrel okolo seba, ľudia sa striedavo rehotali alebo performerov s krikom podporovali. Ak takto vyzerali americké hip-hopové koncerty v 90-tych rokoch, kedy bol tento žáner u nás v plienkach, tak párada.     

Žiadne myšlienky, len beaty

Tento pocit sa dostavil v poslednej časti koncertu, ktorý som si šiel konečne užiť dopredu "do mäsa". Musím pochváliť publikum, baviť sa vedelo naozaj skvelo - aj keď občas som sa pozastavil nad tým, že ho z podstatnej časti fakt tvoria, resp. tvoríme "chlapci nad 30", v niektorých prípadoch dokonca snáď už aj nad 40. Ako som spomínal vyššie, je to rokmi overená hudba a išlo sa na istotu. Das EFX vedia, čo funguje a ich koncert je v podstate prierezovkou tvorby. A to veľmi príjemnou. Otázkou ale zostáva, koľkokrát za život to človek potrebuje vidieť. Ak sa vrátia znovu až o ďalších 10 rokov, zrejme na nich pôjdem opäť. Ale ak skôr, to by som už zvažoval.

Autor: Michal Húska
Foto: Facebook.com/FloeFotography

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu