Začiatok koncertu takmer o hodinu skôr, než býva v bratislavských kluboch zvykom a s ním súvisiaci obrovský poloblúk ľudského vákua medzi predkapelou a divákmi mi v stredu večer hneď po príchode do chabo zaplneného Ateliéru Babylon okamžite ubral z nálady. O to silnejší bol však pocit na konci večera v réžii dánskych When Saints Go Machine.
Prosím, vezmite Pištovi mikrofón
V úvode spomínanou predkapelou boli slovenskí Nvmeri, kapela, na ktorú sa vždy vyslovene teším. Organizátori síce avizovali deň dopredu, že koncert sa oproti plánovanej 20-tej hodine začne už okolo 19:20, len neviem nakoľko to zachytili všetci návštevníci. Sála bola, a to možno aj preháňam, poloplná. Nastal tak známy nepríjemný efekt, a to, že medzi pódiom a divákmi vznikol asi päťmetrový pás prázdneho miesta. Pritom tvorba Nvmeri je v podstate dosť tanečná a aj vzhľadom na teplý jesenný večer ma okamžite preniesla do atmosféry letného festivalu.
Zdá sa mi, že líder Pišta Kráľovič intonuje stále lepšie a lepšie a celý koncert bol odohratý štandardne skvele, aj napriek netypickému, no vcelku osviežujúcemu dôrazu zvukára na zvuk bicích. Stále preto nerozumiem, prečo táto trojka nie je viac známa a žiadaná, a to tak doma, ako aj za hranicami. Tú istú otázku si však možno klásť aj pri hlavnej hviezde večera - pri kvalite a originalite ich tvorby by mali byť WSGM omnoho "väčší" a populárnejší.
Zdroj: Martina MlčúchováNvmeri v Ateliéri BabylonAby som však dovysvetlil podnadpis: tak, ako si užívam Pištov hlasový prejav pri speve, tak ma pravidelne irituje jeho bezradnosť a nervozita v príhovoroch medzi skladbami. Neviem, či je to dôsledok stresu z koncertu, nepripravenosť, alebo jednoducho len nedomyslená práca s publikom s nulovou snahou o to, aby (tak ako hudba a texty) aj príhovory mali nejaký nápad a pointu.
Iste, nie každý má rozprávačský talent a vôbec chuť robiť na pódiu konferenciera, no v prípade, že sa spevák v tejto činnosti necíti dosť sebaisto a prirodzene, stojí za zváženie, či by nebolo lepšie - tak ako je to celkom časté aj v mnohých iných kapelách - zostať len speváckym lídrom a komunikáciu s davom prenechať niektorému zo svojich spoluhráčov. Alebo zapojením oboch parťákov preniesť na pódium trochu uvoľnenosti a atmosféry zo skúšobne. Z môjho pohľadu totiž Pištova komunikačná neohrabanosť celkovému dojmu z koncertov Nvmeri zbytočne, a pre mňa pomerne výrazne, uberá.
Takto sa robí "mood switch"
When Saints Go Machine sa vrátili na Slovensko prvýkrát od ich koncertu na Pohode 2014 v rámci turné k očakávanému štvrtému albumu So Deep, ktorý prichádza po viac ako šiestich rokoch od nahrávky Infinity Pool (2013). Novinku však napokon nestihli vydať pred začiatkom šnúry - na trh sa dostane až 8. novembra - o to vzácnejšou príležitosťou bolo počuť úplne novú tvorbu kapely prvýkrát naživo.
Trio v zložení Nikolaj Manuel Vonsild, Jonas Kenton a Silas Moldenhawer, žánrovo onálepkované ako elektropop, má, ako som zistil, priestoru na nálepky podstatne viac. Perfektne znie v kombinácii so súčasným rapom, sú tu prvky ambientu, downtempa a dream popu, ale aj post-punku a tanečnej či experimentálnej elektroniky.
Keďže som ich naživo videl prvýkrát, snažil som sa mať pred koncertom očakávania na nule a nechať sa prekvapiť. V popredí pred dvojicou Kenton-Moldenhawer, starajúcou sa spoza synťákmi, laptopmi a "krabičkami" naložených stolov o hudobnú produkciu, sa vo svojich špecifických kreáciách, priebežne kruhovito obiehajúci svojich kolegov zahrieval spevák Nikolaj, ktorého hlasový prejav je asi najlepšie prirovnať k ANOHNI (a.k.a. Antony Hegarty z Antony and the Johnsons). Spočiatku pomerne divne pôsobiaci týpek s dlhými vlasmi a v jednoduchom športovom oblečení sa postupne menil na charizmatického kráľa večera, čomu napomáhala aj veľmi dobre vygradovaná šou.
Zdroj: Martina MlčúchováWhen Saints Go Machine - viac fotiek z koncertuDo sály našťastie približne od ôsmej, kedy mal program pôvodne začať, prúdilo stále viac a viac ľudí, no aj tak sme si vzájomnými pohľadmi s kamošmi vraveli niečo v zmysle - sakra, toto nie je práve najlepšia vizitka, opäť sa tu nejaká zahraničná kapela sklame v tuzemskom záujme o svoj koncert. Keď ale Nikolaj v prvom príhovore až s jemným ostychom povedal, že sú nesmierne radi, že po rokoch bez albumu a takmer rovnako dlhej dobe od posledného koncertu na Slovensku môžu pred sebou vidieť toľko ľudí, bola to akoby lusknutím prsta zmena atmosféry a vnútorného nastavenia všetkých prítomných. Z môjho pohľadu bol práve toto ten moment, kedy začala skutočná párty.
Nedocenený škandinávsky klenot
Ďalší dôkaz o tom, že spevák má srdce na správnom mieste a nie je to len chladný severský profík, sa naskytol, keď jeden z SBSkárov pomerne necitlivo spacifikoval a priamo spod pódia vyprevadil zo sály diváka, ktorý to trochu prehnal s alkoholom a svojím zbesilým tancom pútal príliš veľkú pozornosť. Nikolaj, ktorý celý incident prekvapene sledoval popri spievaní, okamžite zareagoval stopnutím pesničky a požiadal organizátorov, aby priviedli fanúšika naspäť, pretože iba tancoval a nerobil nič zlé. Následne samotnému "previnilcovi" empaticky dohovoril, aby sa trochu skľudnil a oddýchol si.
Zdroj: Martina MlčúchováFanúšik v rozletePrehnaným prejavom nadšenia u podguráženého chalana sa však nemožno diviť. Celý koncert bol postavený na hutnom zvuku plnom energie a beatov, ktoré museli potešiť každého fanúšika elektronickej hudby - od súčasných beatových produkcií v tohtoročných singloch MVL a Reflection of You (Bloodshot) cez staršie eletropopové hymny Church and Law a Fail Forever až po aphexovskú alchýmiu zatiaľ nezverejnených noviniek. V kombinácii s miestami až zimomriavkovým spevom išlo o zážitok, ktorý vyvolával veľké emócie. A k tomu všetkému stačila na dotvorenie atmosféry decentná a minimalistická, no efektná svetelná šou.
Ak by sa dala podľa jedného koncertu odhadnúť budúcnosť kapely, tak ten bratislavský predznamenáva návrat WSGM v skvelej forme. Bude zaujímavé sledovať, či sa práve album So Deep stane prelomovým, ktorý kapelu posunie viac do povedomia a na väčšie pódiá, alebo zostane naďalej tak trochu skrytým a nedoceneným škandinávskym klenotom.
Autori: Michal Húska, Patrik Marflák
Foto: Martina Mlčúchová
