Nick Cave nie je premenlivý chameleón typu Davida Bowieho, vieme, čo od tohto temného básnika a jeho kapely čakať. Na pražskom koncerte však Cave ukázal, že v ňom je stále príliš veľa živelnej energie na to, aby zohľadňoval akékoľvek očakávania.

Vynikajúci album Skeleton Tree a dokument One More Time With Feeling zachytili hudobníka uprostred osobnej krízy spojenej s tragickým úmrtím syna, v Prahe sa však žiadne oplakávanie nekonalo. Koncert priniesol autentické emócie, ktoré však Nick Cave v celej aréne ovládal ako akýsi temnými silami vládnuci dirigent. Nejde o snahu nestratiť (nad sebou) kontrolu, ale skôr o hlboké porozumenie výmene, ktorá prebieha medzi performerom a jeho publikom.

Piesne o osobnej bolesti v obrovskej hale dovoľujú len istú mieru zraniteľnosti a charizmatický hudobník by mohol dávať lekcie o práci s publikom. Blízkosť smrti, strata a bolesť sú motorom, z ktorého počas koncertov k Skeleton Tree vyviera ešte silnejšia túžba po živote. Keď na divákov v prvých radách Cave nalieha Can You Feel My Heartbeat?, elektrinu prúdiacu medzi spevákom zvieraného rukami svojich poslucháčov cítiť na diaľku. Pom, pom, pom, nesie sa arénou, život pulzuje celkom nespochybniteľne, či Cave chce alebo nie. Život pokračuje. Neodškriepiteľný fakt, ktorý pomaly, postupne tíši akékoľvek pochybnosti o bytí. Všetci sme sem prišli predovšetkým užiť si.

Nick Cave v Prahe, 2017 Zdroj: David Webr - Worldstars.eu

Láska bez otázok

Dve a pol hodiny skladieb teda nepochybujú, nekladú otázky (prečo práve ja?), neutápajú sa v márnom hľadaní zmyslu. Svet pokrivených postavičiek aj romantických deklamácií predostierajú zmierene, toto všetko je život, jeden veľký neporiadok lásky, straty, podivností, násilia a večného skúšania. Nechýba humor, či už pri spevákových problémoch s topánkou, hľadaní “sensible person” pri vrhaní sa do davu, alebo pridávaním improvizovaných textov o Instagrame a Twitteri.

The Bad Seeds hrajú staršie i nové skladby upravené, večer začínajú priam uhladene minimalistickými Antropocene a Jesus Alone, iné gradujú do živelnej kakofónie. Keď sa už chvíľu zdá, že sa kapela vrátila do čias berlínskych experimentov, v tesnom závese ich prerušuje nežná gitara alebo si poskakujúci Warren Ellis uhladí rozviate vlasy a vystrúha to najdojemnejšie husľové sólo.

Zo starších piesní zaznie From Her To Eternity, Red Right Hand či Tupelo, najnovší album odznie celý okrem Rings of Saturn. Nové skladby, v ktorých Cave volá po milovanej osobe, tu zasádza do ďalších lovesongov ako Into My Arms a vzďaľuje ich tak od kontextu straty dieťaťa. Po pomalších skladbách energiu rozvíri Jubilee Street, song v ktorom je Cave nonšalantným rozprávačom, sebavedomo rázujúc pódiom.

Pozvanie, ktoré sa neodmieta

Počas prídavku Nick Cave zlieza z pódia medzi dav a nakoniec naženie časť prvých radov na pódium. Tu snáď najviac vidno zmenu, ktorou hudobník prešiel – už mu nestačí očarovať z pódia, vábiť gestami rúk, nakláňať sa a odťahovať. Nestačí vyhliadnuť si dve tri tváre a každej z nich s čertovskou intenzitou venovať repliku.

Toto turné Cave nielen vykračuje z osamelosti pódia, ale zaplavuje ho rozhorúčenou ľudskou masou, rozžiarené oči a telá vlniace sa v radostnom pomykove. Pozýva bližšie, než kedykoľvek predtým. Záverečnú Push The Sky Away, mantru o nepoľavujúcej snahe, končí Cave objatím dvoch mladých ľudí, o pár rokov starších od jeho synov. "Some people say it's just rock and roll", ale občas, keď cítime bolesť, pomáha len vydržať, neprestávať. A občas, keď chceme pomôcť zranenému, stačí pri ňom byť, tak blízko, ako sa len dá.

Autorka: Michaela Kučová
Foto: David Webr - worldstars.eu

Súvisiaci interpreti: Nick Cave & Bad Seeds