Stroon: Sústreďujem sa na pozitívne veci a formujem si tak svoj život

Dalibora Kociána alias Stroona znalcom slovenskej hudobnej scény netreba príliš predstavovať. V Bratislave žijúci multiinštrumentalista, ktorého výraznou muzikantskou črtou sa stal zvuk vibrafónu v kombinácii s elektronikou, má za sebou plejádu zaujímavých spoluprác a sólových nahrávok. K tým najnovším patria EP Infant Territories a album Temple Timbre Embers.

Infant Territories spolu s albumom Canarissimo, ktorý vyšiel minulý rok, predstavujú najmä odraz vplyvov z elektronickej klubovej scény, ktorá výrazne ovplyvnila Daliborov vkus a hudobné cítenie. Ozveny 90. rokov vyprofilovali aj jeho príznačný nový pseudonym pre túto ľahšiu a neskrývane nostalgickú časť jeho tvorby - Early Millennial. Pod týmto alteregom prináša intenzívny synthový zvuk nasýtený tanečnosťou a hravosťou.

Typickejšou "stroonovinou", ktorá poslucháča berie hlbšie do jeho aktuálneho prežívania, je jeho najnovšia nahrávka Temple Timbre Embers. Osem skladieb spolu funguje ako konceptuálny manifest plný majestátnych harmónií, ktorému dodávajú tajomnosť praskajúce elektrizujúce plochy a vibrafón aj syntetizátory evokujú atmosféru chrámovej hudby.

V rozhovore sa dozviete, čo vlastne Temple Timbre Embers znamená, ako vznikajú Stroonove skladby a kde berie inšpiráciu. Rozprávali sme sa aj o tom, čomu všetkému sa stihol venovať počas koronakrízy a aký bude mať podľa neho dopad na hudobnú scénu, ale aj o tom, prečo je dôležité aj v týchto neistých časoch uvažovať pozitívne.

Dalibor Kocián alias Stroon, 2019Foto: Ján Kuča

Posledný rozhovor sme spolu robili ešte k albumu Solar Preludes vo februári 2017. Odvtedy si stihol vydať tri albumy a dve EP nahrávky pod pseudonymom Early Millennial. Ak by mali ceny Rádia_FM kategóriu najproduktívnejší muzikant čo do počtu nahrávok, určite by si bol silným adeptom. Cítiš, že toto krízové obdobie ťa ešte viac nakoplo?

No, ono to vlastne nie sú dlhohrajúce albumy. Stroonovské nahrávky majú vždy okolo 35 až 40 minút, niekde medzi LP a EP. Zdá sa mi, že toto je najpočúvateľnejšia dĺžka. Paradoxne, cez krízu som nespravil nič. Respektíve, začal som sa vzdelávať v softvéri na implementáciu zvukov a hudby do hier, čo by som veľmi rád robil. Tiež som sa začal trošku vzdelávať v oblasti modulárov, aspoň aby som zistil, ako fungujú tie kábliky a celé to patchovanie. Dokončujem hudbu do dvoch krátkych filmov zo série Ikony, ktoré budú na jeseň v telke, ale tieto hudby sú už tiež viac-menej dokončené. S Dagmar Mišíkovou ešte pripravujeme EPčko, cca. štvorskladbovú vec s popovým, no veľmi osobným a emotívnym obsahom, ktorú tiež dúfam dáme von na jeseň. Čiže počas krízy som nebol kreatívny v pravom zmysle slova. Napríklad prvé dva týždne som hral playko 10 hodín denne (smiech).

Takže si filtroval.

Death Stranding, brutálne dobrá vec, musel som to hrať. Raz za pol alebo štvrť roka objavím nejakú hru, ktorá ma tak pohltí, že ju hrám full-time. 

Si multiinštrumantalista, no tvoj primárny alebo najviac signifikantný nástroj je vibrafón. Vykalibroval sa za tie posledné tri roky tvoj vzťah k nejakému ďalšiemu nástroju? 

Spomínané moduláre chcem využívať na iné aktivity, zaujíma ma dosť generatívna hudba, to je nástroj skôr na určité plochové, resp. experimentálne veci. Zrejme potrebujem ešte ďalšie pseudonymy, lebo cítim, že chcem ísť aj touto cestou, aj toto je sféra, ktorá ma zaujíma. Asi pol roka som na nový album nahrával party na vibrafóne, predtým som do neho veľmi nepáchol. Skúšal som tiež cvičiť na klavír a znova sa chystám na gitaru. Nový album by mal byť pokračovaním Solar Preludes, lunárne tance, opäť vibrafónovo-gitarový smer.

Vedel by si mi priblížiť, ako uvažuješ nad hudbou, keď ideš skladať? 

Od obdobia, v ktorom vyšli solárne prelúdiá, ma zaujíma konceptuálny prístup. Aj keď je pravda, že moja hudba celkovo nie je úplne konceptuálna. Pri Temple Timbre Embers ide o dve myšlienky - o chrámovú hudbu, a tiež o hudbu pre moju priateľku. Počiatkom bola idea, obdobne ako vo filme Inception, ktorú si zasadíš do vedomia, do mysle, a postupne ju rozvíjaš v hlave. Nemusím vyslovene sedieť pri nástroji a dumať alebo tak, skôr ako keby rozmýšľam nad celkom, robím si poznámky, čo by tam mohlo sedieť, aký prístup by som mohol využiť, a postupne tieto prístupy skúšam. Teraz napríklad takto uvažujem o spomínaných lunárnych tancoch, sem-tam si urobím nejakú poznámku, napríklad, že by som možno mal skúmať Chopinove tance alebo staré barokové tance, a tie by som mohol obnoviť - vrátiť sa späť v histórii hudby a skúsiť rozvinúť niečo z toho, ale s tvrdou gitarou a vibrafónom. 

Potom sa tá idea rozvíja, človek si sadne za počítač alebo za nástroje a nechá sa unášať. Sú tu samozrejme určité konceptuálne alebo ideové hranice. Pri poslednom albume som si reálne pozeral youtubový tutorial, niečo v zmysle "how to make Flume synths", a to sa mi v Stroonovskom prevedení celkom zapáčilo. Takže myšlienka, koncept, nástroj, poznámky, a výslednú zvukovosť potom formujem podľa ďalších predstáv. Často robím veci skrz improvizácie, v ktorých je často práve ten prvý take najsilnejší, tak ho hneď vezmem, spracujem a učím sa ho hrať live. Stáva sa, že veci síce nahrám, ale neviem ich podať naživo, keďže sú zachytením spontánnej tvorby nahratej počítačom. Potom sa ich musím učiť akoby nanovo.



Keď počúvam tvoje posledné nahrávky, cítim medzi nimi mierny kontrast. EPčka pod alteregom Early Millennial sú tanečné, možno mierne "reznuté" Four Tetom a 90. rokmi, kým najnovší album Temple Timbre Embers je zase typickejšia "stroonovina", kde na prvom mieste je soundscape a atmosféra. Osobne si to predstavujem tak, že keď vytváraš album, tak intenzívne pracuješ s určitou náladou. Aké to je, takto rýchlo vystriedať rozdielne nálady?

Pomáha tomu určite to, že mám posledný rok a pol veľmi fajn štúdio, kde môžem každý deň tvoriť. Začal som napríklad viac pracovať cez deň alebo podvečer. Priznám sa, že som pri tvorbe tiež prestal piť víno (smiech), v poslednej dobe robím hudbu s úplne čistou hlavou, a som v štúdiu každý deň. Čiže je to taký proces, v ktorom sa konštantne niečomu venujem. Vyvinul som si vyslovene konštantnosť v nastavení robiť hudbu. Plus sa snažím byť otvorený rôznym vplyvov, rôznym sféram, myšlienkam aj filozofiám a názorovým pochodom, čo je v dnešnej dobe, pri všetkých tých dostupných informáciách, celkom haluz. Tento proces mi vytvára rôzne možnosti, čo by ako mohlo byť a fungovať. Samo sa to premieňa skrz zmenu nálad a zmenu názorov na svet. Zážitky sú tiež veľmi dôležité.

Na čo konkrétne odkazuje názov Temple Timbre Embers? 

Timbre [ˈtembə] znamená farba tónu. "Instruments of the same timbre" sú v preklade nástroje jednej farby, alebo podobnej farby - napríklad klarinet, fagot, basklarinet, hoboj... Podľa toho môžu skladatelia uvažovať o tom, akou farbou tónu vyjadriť akú emóciu. Temple Timbre Embers možno preložiť ako uhlíky chrámovej farby (tónu), čiže moja predstava bola nahrať súčasnú hudbu, ktorá by znela ako chrámová hudba. Zároveň je to aj taký Liebesbrief pre moju priateľku Kláru, kde uhlíky predstavujú náš vzťah, lásku, priestor, energiu, skrátka to, ako ten cit stále tlie. Nemusí to byť nejaký strašný oheň, ale páči sa mi predstava uhlíkov. Toto je ideová časť a synťáky zas reprezentujú organovú chrámovú hudbu, poslucháč si v tom zvuku môže predstaviť tiež sláčikové nástroje. Ide teda o súčasnú chrámovú hudbu do kostolov a do klubov, bez náboženského pátosu, len vyslovene s hudobnou majestátnosťou. Vibrafón tu predstavuje kostolné zvony, nie je tu teda v melodickej polohe ale skôr vo výrazovej.

Teraz mi už k tomu sedí aj farba na obale albumu, výrazná oranžová, veľmi hrejivá. Keď robíš hudbu, alebo uvažuješ hudobne, priradzujú sa ti k tomu automaticky farby?

Veľmi často sa mi k stopám priradzujú tie farby, ktoré k nim mám priradené v Abletone, čiže je to random (smiech). Ale inak ani veľmi nie. No musím povedať, že všetky covery, ktoré pre mňa niekto robil, veľmi krásne vystihujú podstatu toho ktorého albumu. Pri Early Millennial sme si to s Matejom Vojtušom dynamicky vymieňali, on do toho išiel veľmi aktívne. No v prípade iných albumov to bolo akési samozrejmé, že farebnosť použitá na albume vždy veľmi jasne korešpondovala s obsahom. Vice Laboratory je také zelenšie, Early Millennial zas modrý, výstižná je tiež čiernosť pri Songs of Concealed Amplitude, ktorú tam dal Dávid Chmela, plus plasticita môjho loga. Od Jana Šicka, ktorý je autorom vizuálu pre Temple Timbre Embers, som chcel tancujúce partikle, s ktorými sa v rámci svojej tvorby hrá, a on prišiel s týmto.



Prečo dávaš svojej hudbe názvy v angličtine?

Lepšie sa v tom cítim. Slovensky viem pomenovať veci, keď ma chytí taká improvizačná chvíľka a zo srandy rapujem alebo si s Klárou spievame v slovenčine a napodobňujeme slovenskú pop music... Ale inak mám pocit, ze sa po slovensky neviem vyjadrovať. A ani som to neskúšal, takto je to pre mňa prirodzené aj preto, že učím angličtinu. Často napríklad uvažujem v angličtine, tiež keď sa pýtam na niečo študentov, myšlienky sa formulujú a vznikajú v angličtine. Ale je to dobrý point a v budúcnosti slovenčinu nevylučujem. Keď sme robili Songs of Concealed Aplitude, s textárkou Nikolou Košnárovou sme hútali medzi angličtinou a slovenčinou, ale jej ide vyjadrovanie v angličtine veľmi dobre. Možno je v tom aj idea toho, že s angličtinou to môže skôr osloviť v zahraničí. Kým som spokojný s jazykom ako ho ovládam a kým ho ovláda človek, ktorý mi rieši texty, tak je všetko fajn.

Ako vnímaš tento album v kontexte svojej celkovej tvorby? Keď ho prirovnáš k ostatným albumom? 

Cítim, že je najvyzretejší, že je to posun a krok vpred. So Solar Preludes je podobný v rámci takej tej "inej" zvukovosti a plnosti. Strašne sa teším, až to situácia dovolí, že to budeme hrať naživo. Že to bude niečo iné, ďalší krok smerom ku konceptu. Budeme uvažovať, ako zobraziť myšlienku. Zároveň, samozrejme, dúfam, že moja hudba dá niečo ľuďom. Už mi pár poslucháčov napísalo, že sa im to páči, že sú z toho dojatí. Som rád, že sa mi podarilo do nahrávky vložiť vyzretý koncept, formálnu stránku veci. A k tomu všetkému ten "dzivý" cover. 

Ako hudobník s toľkými skladbami na konte skladá koncertný setlist? Čo všetko zhodnocuješ, aké sú vstupné faktory?

Najprv by som rád povedal, že pretaviť elektronickú skladbu do live-setu je nočná mora každého elektronického producenta (smiech). Ale dôjsť do istého momentu, v ktorom zistíš, čo vlastne na tom pódiu chceš robiť a ako, to je fakt krásne. Zo Solar Preludes som sa strašne tešil, keď som mohol hrať gitaru a vibrafón, v tom som naozaj doma. Postupne som si spravil taký veľký balík skladieb, ktoré hrávam, a tie sa potom snažím selektovať podľa času, miesta a typu podujatia. Niekedy funguje tá istá skladba na rôznych miestach, akurát na inom mieste v sete. Teraz by som rád pridal nejaké akustické skladby, aby som nemusel hrať stále dookola moje tri akustické kompozície.

Album je napríklad v porovnaní so spomínaným Songs of Concealed Amplitude opäť inštrumentálny. Aký je tvoj vzťah k tvojmu hlasu a k tvojmu spevu? 

V polovici 90. rokov som mal metalovú kapelu, dokonca dve - Stone Cold Bitch a Nosebleed. Tam som spieval, respektíve ryčal, otec to volal Revúca (smiech). Dúfam, že raz sa odvážim dať album s Nosebleed von. Posledné dva roky som mal niekoľko hodín s učiteľkou spevu, a zároveň som dostal od Kláry darček na vokálny koučing, na prácu s hlasom. V budúcnosti to plánujem zakomponovať do hudby. Čiže postupne prestávam rozprávať ako mamľas, začínam normálne rozvíjať svoj hlas a baví ma to (smiech). Ak dôjdem do bodu, že si to vypočujem a bude to znieť dobre, tak to bude fajn. Niekoľko voiceoverov som už nahrával v češtine, slovenčine aj angličtine, snáď môj hlas nejaký potenciál má a niečo z neho vytrieskam.

Už pri našom poslednom rozhovore si mi hovoril, že ťa bavia streamy a že využívaš Discover Weekly na Spotify. Tak schválne, ktoré zásadné hudobné objavy radíš do posledných troch rokov? 

Brutálne sa to zmenilo, lebo si síce platíme Spotify, ale skoro vôbec to nepočúvam. Skrátka, čím viac robím hudbu, tým menej a menej ju počúvam. Je to strašná škoda, že mám nejakú kapacitu hlavy, kam sa objavovanie už skrátka nezmestí.

Z toho, čo sa mi všeobecne páči, tak napríklad Richard Skelton, úžasný človek so silným príbehom. Pred nejakými rokmi mu zomrela manželka, tak začal robiť hudbu a ide o veľmi silné organické loopy zo živých nástrojov, myslím, že si aj všetko nahráva sám. Ian William Craig, to ani nie je dream pop, ale taký noise-pesničkár s veľkými plochami. Vyskočil mi tu tiež Pišta (FVLCRVM), tak jasné, že Pištu si rád pustím. Moje stálice sú Amnesia Scanner, Arca, Antwood je zaujímavý, Peter Broderick, na ňom mám rád jeho nevyspytateľnosť, z tanečnej hudby určite Bicep, tie tracky mám veľmi rád, aj ich rád hrávam. Vypočul som si aj Billie Eilish, aj tá je fajn. Takže tieto veci z toho, čo na mňa vybehlo. Bon Iver je stále fajn, a potom môj obľúbený Lawrence English - Austrálčan, robí dronovú hudbu, veľké gigantické plochy, a je aj veľmi príjemný speaker, mal super prednášku na Ableton Loop konferencii.

Keď sa hudbe venuješ neustále, predpokladám, že vieš oceniť ticho.

Áno, je to tak. Ticho a zvuky, a len flow priestoru a sveta, ako plynie. Také Cageovské uvedomenia si toho, že zvuk mesta, zvuk prírody a zvuk ľudí vytvára vždy fascinujúci kolorit. S Klárou dosť fičíme na zvukoch. O to viac vzácne sú tie okamihy, pretože sa nám dokončuje autobusová stanica pri dome, čiže ticha si veľa neužijeme (smiech). Teraz mi ešte vyskočil Fis, tiež má noisové veci a tu mi napadá, že často cítim potrebu mať v ušiach tiež hluk. Preto si niekedy sadnem za reaktor a robím iba noisové plochy s určitou infraštruktúrou, búšim ich hodinu-dve do hlavy a spraví mi to veľmi dobre. Aj preto mám hrozne rád hlučné koncerty. Naposledy som bol vo Fuge na Rotten Sound, grindcore z Fínska, jeden z najlepších koncertov, aké som v živote videl. Niečo katarzné, radosť zo žánru a energia. Cítil som sa ako v šestnástich rokoch na koncerte.

Ak sa vrátime k streamom, aký je tvoj postoj k online kultúre, ktorá prakticky hneď po vypuknutí preventívnych opatrení nahradila živú? 

Osobne som mal sólo koncert z Novej Cvernovky 1. mája a potom robil Mišo Kaščák spomienkový koncert pre Jána a Martinu v Gregorovciach. S Jožkom Luptákom sme v rámci neho hrali na kopci nad Gregorovcami, to bolo veľmi silné a boli tam úžasní ľudia. A nedávno sme mali v rámci série Jarné dvorenie koncert s Pudingom pani Elvisovej. Ja si myslím, že je to super. Niekto si môže povedať, že už mu tie streamy lezú na nervy, ale stále má jednoduchú možnosť vypnúť ich. Tiež som si sprvu vravel, že do toho nepôjdem, ale nakoniec zvíťazilo také to "veď prečo nie?". No a potom, keď vidím čísla sledovanosti - neviem, či náš koncert reálne videlo 20-tisíc ľudí alebo len na to toľko ľudí kliklo, ale toto číslo je úžasné. Takže ak to môže vzbudiť väčší záujem o koncerty a ľudia precitnú a zistia, že koncert ich naozaj môže potešiť, povzbudiť, rozveseliť a vyvolať v nich príjemný pocit, som presvedčený, že to má zmysel. Zároveň si myslím, že nikdy nedôjdeme do štádia, v ktorom ľudia nepôjdu na koncert, lebo si ho môžu pozrieť cez live stream. Kreativitu a inovácie ale nikdy nezabijeme, preto sa budem tešiť na to, čo dobré táto situácia prinesie.

Z pohľadu človeka, ktorý sa od svojich tínedžerských čias pohybuje v hudobnej sfére, z toho viac ako dekádu ako aktívny a rešpektovaný muzikant, čo myslíš, aký dopad budú mať udalosti posledných troch mesiacov na našu hudobnú scénu? 

Dúfam, samozrejme, že čo najlepší. Ako každá kríza. Mal som silný pocit, ešte predtým, než to celé začalo, že toto bude dekáda, v ktorej začnú ľudia opäť chodiť do klubov. Ja pevne verím, že sa to stane, že tie čísla streamov koncertov niečo znamenajú a že sa to skrátka celé pohne. Nepochybujem, že ekonomika bude oslabená, ale verím, že nám to zároveň prinesie určité uvedomenie. Mnoho ľudí mi povedalo, že si to strašne užíva. Že sú doma, môžu robiť veci, vonku je kľud, a tak ďalej. 

V minulosti keď prišla kríza alebo vojna, tak to zdecimovalo 99% všetkého, ale teraz si myslím, že to skrátka až také následky nemá. Vidím, že ľudia sú nápomocní jeden druhému, uvažujú o tom, čo sa deje. Nie všetci, samozrejme. Tu treba povedať, že ja sa sústreďujem skôr na dobré veci. Potom vnímam, že si tak aj tvorím realitu, uvedomujem si, aké potrebné je sústrediť sa na to, čo dobré to môže priniesť. Bohužiaľ, možno sa nejaké kluby kvôli kríze zavrú, no ľudia zistia, že nemajú kam chodiť a že kluby naozaj chcú a potrebujú. Verím, že všetko zlé, čo sa stane, bude len dočasné.

K ustálenej slovenskej debate o tom, že umelci sú darmožráči, treba stále pripomínať, že prvé, čo sme asi všetci robili počas karantény, bolo, že sme si sadli k filmu, seriálu, hudbe alebo knihe. Bez toho by sa ľudia zbláznili. Bavme sa preto viac o tom, že kultúru treba zachrániť a je potrebné investovať do nej peniaze. A uvidíme, ako to dopadne. Zároveň ale nie som veľmi fanúšik tvrdenia, že do kultúry treba dať v tejto situácii viac peňazí ako do ekonomiky.

Je veľmi príjemné počuť, že ešte je niekto, kto sa k tomu nestavia skepticky.

Moja facebooková bublina je plná negativity. Z mnohých mojich kamarátov cítim veľa frustrácie, postujú samé zlé scenáre a pre mňa je hrozne dôležité to základné uvedomenie si, že fokusom svojej mysle viem formovať svoj život. Formovaním svojho života vieme formovať aj životy ostatných ľudí a takto vieme formovať aj život všeobecne. Vypichovať dookola len zlé veci nie je spôsob, ktorý niečomu pomáha. To neznamená, že si toho zlého nemáme byť vedomí, ale nemáme do toho vrážať všetku svoju energiu. Všetko zlé prejde a zo všetkého zlého sa dá niečo vyťažiť. Keď sa zameriavam na to, že nemám peniaze, tak ich prosto naozaj nemám. Akonáhle to prestanem riešiť, tak sa zrazu čosi uvoľní a buď ma niekto osloví, alebo si ktosi kúpi platne, a tak ďalej. Samozrejme, podnik sa nedá zachrániť tak, že človek sa uvoľní a peniaze len tak prídu. Ale vedieť mať pozitívne nastavenie, ktoré vie priniesť zmenu reality osobnej, a v rámci nej aj kolektívnej, je veľmi dôležité.

Nedávno som v nejakom podcaste zachytil, že, tuším v mandarínskej čínštine, znamená slovo kríza tiež príležitosť, taký čas na preskupenie síl. Prišlo mi to veľmi trefné. 

Počul som o tom. Je tiež pravdou, že materiálne rezervy a bohatstvo, ktoré v súčasnosti máme, nám takto uvažovať dovolia. Pred dvesto rokmi to bolo určite inak, ale je dôležité uvedomiť si, že túto možnosť vôbec máme.

Ako hodnotíš prístup štátnych inštitúcií zodpovedných za oblasť kultúry v súvislosti s krízou. Cítiš ty alebo tvoje kultúrne zázemie nejakú podporu?

Necítim. Nie som libertarián, ale na náš štát sa spoliehať nikdy nebudem. Zároveň si však myslím, že je prirodzené, že sa kultúrna obec spolieha na štát. Tieto debaty je možné viesť donekonečna a vždy zistíme len to, čo už sme vedeli, a síce, že kultúra naozaj potrebuje štátnu podporu. Lebo inak by lístok na koncert alebo do divadla nestál 20 ale 100 eur. A to nechceme. Keď niekto vyťahuje debatu o darmožráčoch, tak jednoducho trošku zaspal, nespravil si domácu úlohu. A keď vidím, že BSK má v pláne zrušiť dotácie združeniam a organizáciám, ktoré ním nie sú zriaďované, som presvedčený, že je to nesprávny krok. Nesmieme zabúdať na kultúru, lebo sa staneme nekultúrnymi. A to nebude dobré.

Autor: Matej Kráľ
Foto: Ján Šipöcz

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu