Kristin Lash & Jakob Grey: Robiť si všetko sami je najtriezvejšia a najistejšia cesta

Kristínu Mihaľovú a Jakuba Šedivého som prvýkrát videl spolu na pódiu na džezákoch, kde publikum označilo ich vystúpenie v súťaži mladých talentov jednoznačne za najlepšie. Naznačoval tomu už počet ľudí v sále, vrúcne prijatie, skvelá atmosféra, a napokon aj samotné hlasovanie, vďaka ktorému by sa tento rok mali predstaviť na hlavnom pódiu festivalu.

V čase spomínaného vystúpenia, v októbri 2019, bola ich vlastná tvorba ešte poslucháčom viac-menej neznáma, no odvtedy sa toho veľa zmenilo. Postupne zverejnili niekoľko videosinglov a dnes je už takmer mesiac vonku ich debutový album s ôsmimi skladbami, ktoré sú okrem emócie nabité aj hudobným know-how a produkčnými schopnosťami mladého dua. O pocitoch z debutu, jeho prijatí ale aj o strastiach začínajúcej kapely na slovenskej scéne sme sa rozprávali s touto sympatickou dvojicou hudobníkov, ktorí tvoria pár aj v súkromnom živote. 

Začiatkom júla ste vydali váš debut pod novými, medzinárodnými pseudonymami Kristin Lash & Jakob Grey. Prebehlo jeho uvedenie na trh v tomto pokoronovom období bez problémov?

Jakub: Nie úplne, lebo kvôli koronavírusu sa trochu obmedzili služby streamovacích distribútorov. Do posledného momentu sme nevedeli, či album vyjde v plánovaný deň, teda 7. júla, lebo distribútor, s ktorým sme spolupracovali, sídli v Londýne a komunikácia s ním v tom čase nebola úplne bezproblémová.

Kristína: Problém mali s vydávaním albumov celkovo, nielen v našom prípade. Doteraz boli pomerne spoľahliví, no s vydávaním tohto albumu máme dosť stresujúcu skúsenosť. Nakoniec sa to však na poslednú chvíľu rozbehlo a dopadlo to dobre.

Veľa výrobcov filmov si nechalo premiéry kvôli zatvoreným kinám na júl. Nemohlo to byť kvôli tomu, že si takúto taktiku zvolili aj hudobníci a teraz je nával noviniek?

Jakub: Áno, všimol som si, že teraz vydáva albumy veľa umelcov, hlavne v zahraničí. Využili túto situáciu podobne ako my. Keď nemôžeš koncertovať, tak aspoň podokončuješ alebo vytvoríš niečo nové. Mali sme na to veľa času. Teraz všetci vydávajú a vydávajú a distribútori to možno nestíhajú pokrývať.

Neobávate sa že vaša nahrávka zanikne v návale nových vecí?

Kristína: Myslím si, že máme skupinu fanúšikov, ktorí sa už dlhšiu dobu tešili na náš debut. Neobávame sa asi ničoho a vôbec sme neriešili otázku, či by mohol album zaniknúť v každodennom návale novej hudby. Budeme radi, ak nám súčasné okolnosti dovolia odohrať všetky naplánované koncerty a priniesť našu hudbu ľuďom hlavne touto cestou.

Jakub: Pre veľa ľudí musí byť určite náročné si z tohto "návalu" povyberať, pretože možnosti nahrávania a produkcie sa veľmi posunuli aj pre veľa špekulantov, ktorí sa sami pasujú za producentov. Dnes už môže vydávať single a albumy každý doma z detskej izby a výsledok dokáže znieť "svetovo". My sa v prvom rade snažíme, aby s týmto pocitom odchádzali ľudia z našich koncertov. Príjemne by nás ale prekvapilo, keby naša hudba mala úspech aj v zahraničí. Tam je konkurencia oveľa väčšia, čo sa týka nášho žánru.

Recenzia: Kristin Lash & Jakob Grey: Svetovo znejúci soul zo Slovenska o vzťahoch a nerestiach

Kristin Lash & Jakob Grey

Najprv ste sa na koncertoch dostali do povedomia ako jazzové duo, na nahrávke sú tie aranžmány bohatšie. Ako to teda bude teraz na koncertoch? Budete rozširovať svoju formáciu?

Kristína: Je pravda, že ľudia nás vnímajú prevažne skrz jazzové súťaže a festivaly. Chvalabohu, lebo sme sa vďaka tomu na Slovensku dostali trochu do povedomia širšieho publika. Vo výsledku je však dôležitá naša autorská tvorba. Jazzový cover je síce fajn a človek sa veľa naučí, ale najviac chceme robiť vlastnú tvorbu. A nikdy sme neriešili, akú hudbu ideme robiť. Nikdy sme si nepovedali, že poďme napísať soul-popovú pesničku. Je to zbytočné dávanie si mantinelov. Pokiaľ to na poslucháča dýcha nejakou emóciou, tak je to jediná vec, ktorá sa má stať. 

Jakub: Na koncertoch budeme určite hrať to, čo sa nám páči. Keď to budeme cítiť napríklad na Aerosmith, tak to bude Aerosmith. Pokiaľ sa nám to v danom momente bude páčiť a bude sa to hodiť do konceptu.

Naďalej chcete teda vystupovať len vo dvojici?

Kristína: Áno. Počas leta sme už stihli odohrať pekné koncerty v rámci rôznych festivalov a do jesene máme naplánovaných ešte pár veľmi zaujímavých koncertov. Samozrejme, sme otvorení veciam a myslím, že časom príde aj rozšírenie kapely. V prvom rade tie pesničky musia fungovať aj takto, vo forme gitara a spev. Takto sme to vymysleli a to, že na albume je aranžmán bohatší, je len bonus. Poslucháči z toho môžu mať ešte iný zážitok.

(Poznámka redakcie: Vo väčšej zostave s kontrabasom/basgitarou, perkusiami, druhou gitarou aj sláčikovou sekciou môžete Kristínu a Jakuba výnimočne vidieť už budúci týždeň v rámci koncertu na festivale Viva Musica! zadarmo na námestí pre obchodnom centre Eurovea.)


Možno ale príde okamih, keď vyrastiete z klubových pódií a bude si to aj naživo vyžadovať bohatší aranžmán.

Jakub: Áno. A na to sa veľmi tešíme, ale obe formy vystupovania, či už v duu alebo s kapelou sú pre nás zaujímavé a stále niečím prínosné. Hrali sme na Slovensku už viacero vačších koncertov ako predskokani iba v duu. Je to úžasná škola a skúsenosť. Vytvárať určitú emóciu a udržať napatie počas celého koncertu nie je jednoduché, vždy je to pre nás výzva, pretože v tých momentoch sa nie je možnosť skryť za kapelu.

Kristína: Keď hráme ako predkapela, ideme tam s malou dušičkou, že sa tým ľuďom snáď bude páčiť aj to, čo priniesieme my. Človek ide na trh s vlastnou kožou a nemá sa za čo skryť. Špeciálne keď hrá vlastné pesničky. Je to veľmi skľučujúci pocit a citlivá vec. Teraz sa tešíme hlavne zo svojich koncertov, na ktorých prezentujeme svoju hudbu. Ľudia vedia, že idú na náš koncert a nemusíme sa prispôsobovať daným okolnostiam a niekomu, kto by mal hrať po nás. 

Na džezákoch ste ale mali úspech. Dokonca najväčší zožala vaša, myslím, jediná vlastná skladba, ktorú ste tam odohrali.

Kristína: Áno. Tam nás prijali úplne nádherne a boli sme veľmi milo prekvapení. Bol to pre nás jeden z najlepších koncertov.

A kde sa vám stal práve ten opačný prípad?

Kristína: Hrali sme koncert v rámci Demovnice. 

Jakub: Bolo to hneď v prvý týždeň, keď sme prišli z Prahy do Bratislavy. Tak sme sa horlivo zapojili do miestneho kultúrneho života (smiech).

Kristína: Poslali sme do súťaže našu pesničku. Mala celkom úspech a získala veľa hlasov. Na záverečnom koncerte v KC Dunaj však bolo pomerne málo ľudí, asi 20 a všetci boli roztrúsení v priestore. Hrali sme ako druhí a ľudia, ktorí prišli na ten koncert, asi zrovna čakali niečo iné. Myslím, že viacerí nás videli naživo prvýkrát a bolo to celé zvláštne. Akoby bolo pred nami neviditeľné sklo, alebo tam nastal nejaký mix energií, alebo sme sa proste len nehodili do dramaturgie toho večera. Ja som mala chuť sa rozplakať v polovici koncertu, utiecť a už sa tam nikdy nevrátiť. Najhoršia vec, ktorá sa môže stať umelcovi, je to, keď sa postavíte napódium a zistíte, že publikum to absolútne nezaujíma. Našťastie takýchto zážitkov nemáme veľa.

Jakub: Podobné zážitky musí mať však určite každý umelec, ktorý častejšie koncertuje. Myslím, že niekde v Čechách sa tiež stalo na koncerte Illustratosphere, keď publikum čakalo, že sa bude hrať najmä On My Head (hit Dana Bártu z filmu Snowboarďáci, pozn. red.).

Všimol som si na sociálnych sieťach, že máte radi Bártovu tvorbu. Počuť aj na tvojom speve, najmä pri slovenskej pesničke Čakám. Nehovorím samozrejme o farbe, ale o frázovaní. A o skvelej kontrole nad tónmi.

Kristína: Vážne? Wau, to mi ešte nikto nestihol povedať. Ľudia radi prirovnávajú. Vždy je dobré niekoho k niekomu priradiť, haha.

Ale Bártu si ešte nedostala? (smiech)

Nie, zatiaľ to bola väčšinou Norah Jones (smiech)

Chcel som byť netradičný.

To je v poriadku, pokiaľ ide o jeho hudobný vplyv na mňa, tak si to úplne trafil. Prvé dva albumy Illustratosphere som dostala, keď som mala 15 rokov a vtedy mi to úplne zmenilo svet. Milujem ich tvorbu. Práve gitarista z Illustratospere Miro Chyška nám tento album mastroval. Radi by sme ho touto cestou veľmi pekne pozdravili. Je to super človek, ktorý veľmi dobre rozumie tomu, čo robí a veľmi nám pomohol.

Aj s ostatnými členmi sa poznáte?

Áno. Poznáme sa s polovicou kapely. Konkrétne s Danom som mala tú česť zaspievať si na jednej akcii. Bol to zážitok. Dan je veľký srdciar.

Teba som videl prvýkrát na pódiu s Ochepovsky Project, kde ste hrali v plnej zostave aj s bicími. Medzi hudobníkmi je známe, že čím menej ľudí je na pódiu, tým viac vyniknú jednotliví ľudia ale aj chybičky. Dalo vám duo po hudobnej stránke veľa?

Kristína: Pre mňa je hranie s Jakubom vo dvojici najväčší hudobný zážitok. Práve preto, že tam počuť úplne všetko. O to viac je to intenzívne. Sme na seba úplne napojení. Nikto sa na nikom nevezie a neschováva sa. Je to úplne iný prístup a pocit. 

Jakub: Človek sa musí naučiť ľuďom podávať každú informáciu s veľkou sebaistotou. A zakaždým to dokáže byť trošku iné. To je možno tá esencia jazzového sveta, ktorú do našich vystúpení vkladáme. Niektorí nám už nadhadzovali, či si so sebou nechceme nosiť počítač a pustiť určité veci, ako sa hovorí, "z mlynu". Myslím, že tento model by bol v našom podaní vhodný možno tak na nejaký silvestrovský špeciál. Takto, keď hráme všetko naživo, ľudia nemusia chodiť na naše koncerty vždy po roku a čakať, či sa niečo zmenilo, pretože vždy je to trochu iné.

Čiže dávate veľký priestor improvizácii?

Kristína: Snažíme sa s improvizáciou veľmi opatrne. Poslucháča to vie niekedy veľmi unaviť. Tiež sa pristihnem, keď som na nejakom jazzovom koncerte a muzikanti hrajú strašne dlhé sóla alebo je to príliš prešpekulované, že to potom už začína byť veľmi náročné na vnímanie. Samozrejme je sólo a Sólo. Pokiaľ to vie hráč vkusne vystavať, tak je to super. Ale v zásade pre nás platí, že niekedy je menej viac. V prvom rade chceme hrať pesničky a tieto ďalšie elementy vkusne kombinovať.


Trochu by som sa povŕtal vo vašej hudobnej minulosti. Ty si hrala, ako som spomenul v Ochepovsky Projecte. O tebe, Jakub, je však málo známe v akých formáciách si figuroval pred týmto projektom. Prešiel si si nejakým temným blackmetalovým obdobím?

Jakub: Black metal ma veľmi neovplyvnil, ale rád nosím čierne tričká, ak sa to počíta. Prešiel som si v hudbe skôr študijnou minulosťou.

Kristína: My sme sa našli s Jakubom na škole a dovolím si tvrdiť, že sme začali vážne robiť hudobné veci až spolu. Nemáme nejakú minulosť, ktorá by toto veľmi predstihla, ani čierne zákutia.

Čiže vy ste ako mladí ľudia išli cieľavedome študovať jazz?

Jakub: Nebol to hneď jazz. Keď som prišiel do Prahy, tak som študoval v prvom rade klasickú gitaru. Bolo to ale na jazzovom konzervatóriu, takže jazzové manévre sa na mňa začali lepiť hneď od prvého septembra.

Kristína: Obidvaja si uvedomujeme, že máme na seba veľké šťastie. Našli sme sa totiž po hudobnej stránke dosť skoro a hneď sme si sadli. Často je toto hľadanie sa pre muzikantov veľmi dlhým procesom. Nikdy sme neriešili nejaké kompromisy a blbosti, aby sme boli obidvaja spokojní. Je to výnimočný stav a dobrý pocit.

Aké sú zatiaľ ohlasy na debut a ako ste s ním spokojní vy?

Kristína: Ohlasy sú super. Najprv boli samozrejme len od bližšieho okruhu ľudí, ktorí naňho už dlhšie čakali, no s postupným koncertovaním sa nám ozývajú ďaľší, doteraz neznámi, s veľmi príjemnými a povzbudzujúcimi správami.

Album znie skvele. Vedeli by ste priblížiť niečo k zvuku? Kde ste ho nahrávali? Za akých podmienok?

Kristína: Nahrali sme ho v Lososound štúdiu s Erikom Horákom a Lukášom Zdurienčíkom. Prvá skladba Skies, ktorá bola nahratá ešte v decembri, vznikla spontánne. Ako sme sa presťahovali na Slovensko, začali sme mapovať, kde by bolo dobré nahrávať. Veľa ľudí nám poradilo práve toto štúdio, tak sme si povedali, že skúsime jednu skladbu. Veľmi sme si sadli aj po ľudskej stránke a bola to úplná pohoda. To je základ, aby človek okrem dobrého technického vybavenia v štúdiu mal aj osobný komfort.

Jakub: Ja by som ešte vypichol ľudí, ktorí nám pomohli k celkovému zvuku. Laura Jašková sa podieľala na skladbe Zion. Bola to vlastne prvá skladba, do ktorej sme sa rozhodli vložiť aj inú zložku okrem akustickej. Laura je veľmi šikovná a produkuje si veľa vecí sama. Požiadali sme ju, či by do toho nešla s nami a výsledok sa nám veľmi páčil. Potom sme začali experimentovať aj so sláčikmi a živým orchestrom. Spočiatku to bol naozaj iba "korona pokus", snažili sme sa pridať niektorým skladbám širší rozmer, a tak sme nakoniec nahrali do pár skladieb aj živé sláky. Spolupracovali na tom s nami chalani zo S.V.A tria z Prahy. Tento krok nám nakoniec dosť zmenil celý proces nahrávania albumu. Bol to skvelý pocit, keď nám poslali prvú nahrávku.

Kristína: Potom sme začali písať sláky aj do slovenskej skladby Čakám, kde nahrával husle aj Stano Palúch. Potom vznikla ešte skladba Lonely God. Skladby to obohatilo a nahrávanie nabralo naozaj iný smer, ktorý sme úplne nepánovali a bavilo nás to ešte viac.


Mne sa veľmi páčila práve skladba Zion. Vedeli by ste mi povedať ako vznikla?

Kristína: Je to vlastne najstaršia pesnička z albumu a vznikla v Prahe, v triede. Pamätám si, že sme mali prestávku a Kubo začal hrať taký typický basový zostup. Mne sa to páčilo. On na to, že to snáď nie. Začala som do toho spievať. A hneď vznikla aj melódia. S tou pesničkou sme odvtedy nič nerobili a nakoniec sme si povedali, že to na album pôjde. Trochu sme ju učesali, pridali jemnú elektroniku a povedala som si, že je to super. Je to najstarší súrodenec všetkých pesničiek. Viacero ľudí povedalo, že práve toto je ich obľúbená pesnička, čo ma tiež trochu prekvapilo. Ja ju vnímam už tak opotrebovane, ale pre ľudí je to úplne nová vec. Niekedy je to aj nebezpečné. Človek si ani neuvedomí, čo všetko by už vyhodil, a pritom to môže byť veľmi vďačný materiál. V podstate by sme vedeli nahrať aj ďaľší album z nápadov, ktoré máme v šuplíku, no nebudeme predbiehať.

Pesnička, po ktorej dostal názov aj album Sleepin' With The Lights On má aj pekný klip. Kto je za ním? Prípadne za vizuálnou stránkou kapely?

Kristína: Klip nám robil úžasný človiečik menom Miroslav "Spunkey" Balogh, kameraman, stylista, režisér, grafický designér a hlavne tanečník na svetovej úrovni. Rozhodli sme sa ho osloviť, lebo sme vedeli, že to bude dobré, vkusné a elegantné. On má na to cit. Mne osobne sa nepáčia klipy, ktoré stoja strašne veľa peňazí, ale chýba im nápad. Sú tam drahé kamery, pekné priestory, no žiadny príbeh. Chýba im myšlienka, ktorú by mal priniesť samotný autor, aby to dávalo zmysel a o niečom vypovedalo. My sme nechceli len nejaký pózerský vizuál. V súčasnosti je ale videoklip potrebný, je to vlastne povinná jazda každého hudobníka, ktorý chce niečo povedať. Určite sa však v prvom rade chceme prezentovať hudbou.

Máte aj nejakých mentorov, ktorí by vás podporovali?

Jakub: Mentorov nie. Máme veľmi dobrých kamarátov, ktorí sú dobrí vo svojom obore a majú nám čo povedať. Ale v zásade všetko, čo robíme ,vychádza v prvom rade z nás.

Kristína: Ďalšia vec je, že paradoxne od ľudí, od ktorých by človek mohol očakávať určitú pomoc, sa to proste častokrát nestane. Dá sa takto veľakrát popáliť, keď si človek naivne myslí, že ho ostatní budú ťahať so sebou. Umelci si tu nechcú robiť nejakú pomyselnú konkurenciu, čo mi príde veľmi smiešne. Slovensko je vlastne tak malý rybník a tie rybičky nemajú čo papať (smiech). Takže všetko si robíme sami a myslím, že je to najlepšia cesta. Najtriezvejšia a zároveň najistejšia.

Jakub: Keď sa učíte robiť si sami aj všetky elementárne veci naokolo, nie len hrať a nahrávať, tak vám ten výsledok chutí o to viac. Niekedy za tým nemusí byť žiaden producent, PR manažér ani mentor.

Ktorá je vaša obľúbená pesnička z albumu?

Kristína: Found.

Jakub: Moja obľúbená je tiež Found. Asi práve preto je aj na prvom mieste. Je to podľa mňa dôvod, prečo by ľudia mali zostať počúvať album až do konca. 

O čom je? Ako vznikala?

Kristína: Hm. Boleli ma oči. A celkom intenzívne. Odcestovala som teda domov, lebo som z ničoho nič dostala naozaj nebezpečne vysoký očný tlak. Vedela som si samozrejme vygoogliť, aké všetky choroby sveta mám a nakoniec to vo výsledku bolo v poriadku. Za tie tri dni, čo som chodila po doktoroch, som sa z toho strachu musela intenzívne vyrozprávať. A tak vznikli tri skladby a jedna z nich bola práve Found. Ostatné dve sú zatiaľ nezverejnené. Takže to bolo také emotívne a zároveň veľmi smiešne, že sa človek vie tak sám emočne vyburcovať.

Jakub: A ešte ju aj vyhodili kvôli tomu z roboty. (smiech)

Kristína: Ale môžem si odškrtnúť, že som bola aj čašníčka na tri dni. (smiech) Tá pesnička je mimochodom trochu schizofrenická, lebo je napísaná v Kubovej osobe, ktorý ju akoby následne spieva mne.

A Jakub nespieva?

Jakub: Ja spievam. Ale len tak, aby to nikoho neobťažovalo. (smiech)

Kristína, za tvojím spevom počuť veľa práce. Ako často cvičíš? Ako si udržiavaš, zlepšuješ prácu s hlasom?

Spievam skoro každý deň. Riešim aj stupnice alebo variácie. Mňa to v prvom rade baví a je to relax. Sťahujem si napríklad jazzové sóla. Myslím si, že keď to myslíte vážne s hocičím, potrebujete tomu venovať istú dávku času, trpezlivosti a pochopenia. Čo mi ale vadí, sú poznámky typu: "Ty spievaš tak dobre, lebo si si to vyštudovala". Škola však podľa mňa nezaručuje absolútne nič. Ja som sa veľa vecí naučila práve sama doma. A takisto si myslím, že je veľmi doležitý vkus. To, ako hráš a spievaš, nie je len o tvojom technickom vybavení. Práve vkus je veľmi doležitým prvkom, ktorý robí tvoj prejav a samotnú tvorbu zaujímavými a jedinečnými.

Vypočujte si album Sleepin' With The Lights On na Deezeri:



Autor: Tomáš Garai
Foto: Katarína Bell

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu