Isobutane: Album Mementos mi pripadá starý už teraz, na stole mám novšie veci

Martin Krajčír alias Isobutane patrí k výrazným postavám slovenskej alternatívnej a klubovej scény. Po odchode z post-rockovej zostavy The Ills, jednej z mála slovenských kapiel, ktorej meno a hudba sú známe aj mimo Slovenska, oprášil svoj sólový elektronický projekt a len nedávno vydal novú kolekciu skladieb s názvom Mementos.

Tá je už tretím albumom projektu Isobutane za necelé dva roky. Rozprávali sme sa o spôsobe jeho tvorby a rozdieloch medzi sólovou dráhou a hraním v kapele, ale aj o tom, akú hudbu si pustí k nedeľnej "neske", či o tom, že ak si ich človek správne nastaví, sociálne siete vedia vytvoriť príjemné a podnetné prostredie.

V hudobných mikrokulároch kolujú rôzne "stories" o tom, prečo si odišiel od The Ills. Mohol by si to ozrejmiť? 

Mne to už skrátka nevyhovovalo. Prišlo mi to jednoducho celé príliš pomalé. Chalani vyzerali, že by možno uprednostnili menšiu pauzu, ale mne sa nezdalo, že by sme nejako strašne makali. Už sa nám to pomaly začínalo oplácať aj finančne, lebo však my sme z kapely dlho-dlho nemali žiadne peniaze. No a v tomto rozbehnutom štádiu zostali chalani dosť pasívni. Mňa to hnevalo, ale chcel som, aby sme zostali kamošmi a nie sa hádali kvôli kapelným nezmyslom, tak som odišiel.

Naposledy sme sa takto bavili v roku 2016 čerstvo po vašom príchode z Iceland Airwaves, riešili sme, že síce okolo toho bol mediálny humbuk, ale na koncert v Bratislave potom prišlo opäť tých istých 30 ľudí čo vždy. Vtedy mi napadlo, či má na Slovensku kapela ako The Ills hrajúca inštrumentálny post-rock šancu nejak rásť.

Som vďačný, že sme to mohli zažiť. Po tom, ako sme sa vrátili z Islandu a z Holandska už na koncerty nechodilo tak málo ľudí. Zas netreba byť naivný a čakať, že zahráš koncert na Islande a z toho sa všetci doserú a začnú chodiť na koncerty vo veľkom. Publikum nám ale konštantne rástlo, to bolo fajn. Keď sme išli turné po Balkáne, tak tam to veľmi kolísalo, boli aj že traja ľudia... Ale to nastavenie bolo také, že ideme naplno, aj keby tam bol jeden človek. Vždy sa to oplatilo, lebo ľudia boli potom ešte nadšenejší. Z tohto nebola veľmi depka. Ale všímal som si určitú stagnáciu skillu. Totiž, keď sa o tebe veľa píše, exportná kapela a neviem čo, tak si ťa všimnú takí hudobníci, ktorí naozaj vedia hrať, a si posudzovaný z iného pohľadu, prísne. Tam sme absolútne nestačili. Ja som chcel napredovať, len sme to nemali všetci v kapele nastavené rovnako. Skill nerástol jednotne. 

Stretávam sa s muzikantmi, ktorí idú do robenia hudby impulzívne, nadšene aj trochu naivne, a pritom im to raz začas naozaj vyjde. A potom so študovanými a náročnými, ktorí často tvrdia, že štúdium nástroja a poctivé brúsenie "skillu" zabíja kreativitu. Veci potom posudzuješ hrozne prísne.

To sa fakt len hovorí. Podľa mňa ak do toho ideš s radosťou, tak môžeš byť akýkoľvek hudobník a nejaké tie pesničky spravíš. Pokiaľ sa radosť nestratí, tak študovaný, neštudovaný, to je jedno. Len pri neštudovaných býva často koncertné prevedenie "kulhavé" čo sa týka kvality. Dobrý hudobník s dobrými nápadmi, alebo s dobrým postojom k tvorbe vie publiku podať živú hudbu omnoho kvalitnejšie. Nahrať sa dá hocičo, aj keď takmer nič nevieš, stačí mať chuť. Ja napríklad absolútne neviem hrať na klávesy, iba počúvam veci a snažím sa ich napodobniť alebo niečo naučiť, ale ísť koncertovať na klávesoch, to by som sa hanbil.


Gratulujem k vydaniu albumu Mementos, aké máš pocity takto bezprostredne po vydaní? 

Hm, čo ja viem. Isobutane fungoval dávno pred Ills, konštantne som robil tracky, takže... Mne už tento album príde aj starý, pretože mimo tohto mám už kopec iného materiálu. Ale som rád, že sa podarili všetky spolupráce, pretože tie som plánoval už dlho, chcel som zistiť, čo z toho môže byť, keď si zavoláš kamošov. Ja som bol predtým vždy lenivý alebo oni nemali čas, teraz sa to dalo, aj "korončita" do toho tak nejak zapadla.

Kedy vlastne začala fungovať tvoja sólová tvorba? Išlo to konštantne popri Ills? 

Keď som sa presťahoval do Bratislavy v 2006 alebo v 2007, tak potom som ďalšie dva roky žil najmä z tohto. Moc som nemusel pracovať, toľko som hral s týmto projektom. Vyšli aj nejaké albumy a tak, nikdy to ale nebol vinyl. Dá sa to všetko nájsť, niekto to pekne zhrnul na Discogs. Všeobecne som s elektronikou začal ako 14-ročný po tom, čo mi krstná kúpila playstation magazín, v ktorom bolo demo nejakého programu na robenie hudby. Neskôr mi naši na Vianoce 2005 dali peniaze na takú mašinu, s ktorou som pokračoval, až dokým ma to neprestalo baviť. A tak sme začali s vtedajšími spolubývajúcimi, kamošmi Fifom, Daronom a Simonou, hrať - takto sa narodili Ills. Na začiatku, keď sme vybavovali koncerty, všade bolo napísané, že bývalý "ja", Isobutane, ide s novou kapelou The Ills, teraz je to naopak.

Ako u teba funguje kreatívny proces? Aké to je, keď robíš hudbu ako Isobutane, a aké to bolo, keď ste ju robili ako Ills?

S kapelou je to ľahšie a ťažšie zároveň. Miro alebo ja sme poslali nejaké nápady, v tých skorších časoch teda hlavne ja alebo Adam Kobida niečo poslal, fragmenty melódií a ja som sa to snažil dať doma dokopy v takej akustickej podobe, ktorú si potom kapela pozrela (alebo nepozrela) doma a snažila sa na to nalepiť svoje party. Takto sa to harmonizovalo a dolaďovalo. Základ je ten istý tu, s elektronikou, len je to dotiahnuté od začiatku do konca v mojej réžii, na nikoho nemusím čakať, ale zas mi ani nikto nepomôže s melódiami a to aj ukazuje tento album, že iní ľudia majú iné nápady, čo by mne nikdy nenapadli. To je na kapele fajn, vo vlastnej tvorbe si to len ty, to, čo sa naučíš a na čo si zvyknutý, a v kapele koľkokoľvek mozgov hrá, každý niečím prispeje, to je jedno akou mierou, vždy to tam ale počuť. 

Isobutanovský Mementos a napríklad posledný album Ills mi prídu zásadne rozdielne. Vnímaš v nich ty nejakú podobnosť?


Príde mi to kontraproduktívne a v konečnom dôsledku aj divné robiť veci rovnako pre dva rozdielne projekty, takže som sa tomu vedome vyhýbal. Na strojoch nie je proces taký bezprostredný ako na gitare, a predsa, neviem na nich v reálnom čase až tak dobre hrať, veľa si toho musím prednahrať a potom do toho skúšať niečo iné. Často som si pri tvorbe vyslovene hovoril, že "toto je moc jak Ills" postup, že to nemôže byť tak, nechcem, aby to tak bolo.

Klávesy potom dovoľujú dosť farbiť, oveľa širšie ako gitara. Melódie alebo akordy môžeš dosť zahustiť tónmi a potom ťa to ťahá harmonicky úplne inam, kdežto pri gitare sú akordy akoby holé, oveľa jednoduchšie. Na klávesových nástrojoch máš osem alebo desať prstov na to, aby si to dal, no na gitare šesť je polyfonické maximum, aj v tomto je pri tvorbe skladieb pre tieto dva projekty rozdiel. Často sa mi tiež deje, že si akoby len tak sadnem za mašiny a ani nechcem urobiť track, len vyskúšať niečo, nad čím som uvažoval predtým, a nakoniec je z toho skladba.

Tuším Mark Bowen z Idles často rozoberá túto vec, že gitara je v určitom zmysle dosť obmedzujúca. Ale však na to ste tam mali tie pedalboardové elektrárne...

(Smiech) Hej, ale to nespraví nič, lebo pri synťákoch je šesť tónov tak trochu základ, a pri gitare maximum, čo zahráš, a zároveň to nechceš stále, nechceš vždy hrať plné akordy. Gitara nemá šancu znieť na začiatku v prvej sekunde po údere mäkko, má pomerne silný attack a to jej dodáva špecifickú farbu. Plus má obmedzené farby - poznám milión ľudí, čo ma milión pedálov, a ak by si zavrel oči, aj tak vždy spoznáš, že ide o gitaru, že je to strunový nástroj, farba sa tam dosť premieta.



Ja som ťa dosť dlho vnímal ako "gitarára", aj že sa rád hráš s gearom, veď tvoja zbierka gitár...

Už je preč. (smiech)

Ako je to možné, čo sa stalo? 

Za niečo som si musel kúpiť tieto mašiny.

Takáto drastická výmena gearu?


Akože niečo ešte mám. Signature gitaru St. Vincent, to je láska na celý život, čo nikdy nepôjde preč, to som si istý, taký jazzmaster od mamy na 30tku, to sa nepredáva. A ešte jaguár podpísaný od Slowdive a od My Bloody Valentine, takže to si tiež nechávam.

Minimálne si ju uschovaj na zlé časy, aby si ju mohol streliť na eBayi.

Hej (smiech), tam ešte je na čom zarobiť. Pedálov som sa zbavil tiež, ostal mi reverb, ktorý používam na synťáky a digitálny aparát Kemper.

Späť k Isobutanovi. Ako vnímaš zmenu presetu, od "flausenia" s gitarou v rockovej kapele k sedeniu nad mašinkami, pri čom nikto vlastne úplne nevie, o čo ide.

To je dobre, že nikto nevie. (smiech)

Aký je napríklad rozdiel v živom performance?

Super vec je, že je málo šancí na pomýlenie. Stroje držia timing, takže nehrozí taký fail, ako sa môže stať v kapele. Zvuk je možno lepší, netreba sa starať o detaily typu elektrina, bzukot a toto všetko. Ak by som mal vnímať len zvuk, tak zážitok z toho je oveľa lepší. Nie je v tom ale ten challenge. Nedávno som rozmýšľal, prečo mi chýba gitara. Za nástrojom máš celý čas čo robiť, kdežto teraz mám pri koncerte kopec času na všelijaké oddychy. Na nástroji si v kuse v takom napätí, také to, že ok, teraz príde tento part, tak sa kámo priprav, lebo to zvykneš pokaziť. Tu je vždy základ, ktorý sa točí dookola a ja ho len variujem "za jazdy" podľa toho, čo mi práve napadne.

Kapela je teda dynamickejšia.

Neviem, ako si to kto predstavuje, ale teraz mám k dispozícii každú stopu zvlášť a v reálnom čase môžem jej zvuk stlmiť a preskladať ju, urobiť s ňou prakticky čokoľvek. Môžem úplne zmeniť bicie, ak ich dokážem rýchlo preklikať, môžem zmeniť aranžmány a všetko si to rôzne popreskladávať, rytmy, melódie. Techník je milión, stroje dovolia veľa a môže to byť veľmi dynamické.

Ešte pred pandémiou si stihol odohrať niekoľko živých koncertov. Zmenilo sa teraz nejako tvoje publikum?

Jasné. Pred Ills bol ten projekt dosť klubový, také "technařstvo", a myslím, že to je teraz opäť podobné. Na Ills sa chodili pozerať aj metláci, aj takí tí prog-rockeri, aj starší. Niektorí ľudia teraz chodia možno tiež z určitého Ills sentimentu, vnímam aj veľa známych tvárí, ale vo väčšine sú to iní ľudia.

Album mi prišiel miestami Pritchardovsko atmosférický až experimentálny, no chvíľu som mal pocit, že počúvam až tekno. Kde chodíš na tu variabilitu?

V prvom rade sa snažím robiť tracky denne. Toto som vyberal z možno 40 skladieb, takže bolo z čoho vyberať, teraz ich je už znovu kopec. Je to aj podľa toho, čo sa mi práve chce na mašinách objavovať, v čom sa chcem zdokonaľovať. Napríklad nové hračky a nové stroje vždy prinesú aj novú náladu, to je ako s gitarovými pedálmi, kúpiš si, chceš to tam "vypoužívať", potom ťa to omrzí, predáš, kúpiš iný.

Nepoužívaš žiaden postprodukčný softvér? 

Vôbec v tom nie je počítač. 

Vypočujte si čerstvo zverejnený set z ešte nevydaných trackov:


Keď mi niečo príde cudzie a ofrflem to, viem, že začína problém so starnutím

V tlačovej správe k albumu ma zaujalo slovo kolektívny album. Ako si si vyberal hostí?

Všetci sú blízki kamoši. Niektorí tu nebývajú, s niektorými som v striedmejšom kontakte, napr. Fifo z pôvodných Ills býva v Berlíne a v kontakte s ním som pomenej, a tiež Adam Kobyda zo starých Ills, ale ostatní úplne aktívne. So Šulcim z Medial Banana, s ktorým sme spravili prvý singel, tak s ním chodievame na výlety pomaly každú nedeľu, s Milošom Rabatinom som tiež veľmi často v kontakte, do pundigáčskej skúšobne som chodil, keď sa dalo, relatívne často len tak "postokovať". Miloš Bulík, každodenná komunikácia, Arči (Arx) takisto. Proste hlavne kamoši.

Hej, mnohé spolupráce mi prídu také samozrejmé, ex-Illsáci jasné, s Pudingom si vlastne aj hrával... Musím priznať, že ma dosť prekvapil práve Erik Šulc, jeho Medial Banana je "vlajková loď" slovenského reggae, takže je to v tvojom prípade celkom nečakaný človek na spoluprácu.

Nemám k tomu blízko a nemám rád ani reggae, ale Medial Banana, tam sú ľudia, s ktorými som dosť v kontakte. Erik a Maťo Krivánek, s ktorým som v minulosti aj pracoval a ktorý dizajnoval obal albumu, sú super kamoši.


Zaujala ma tiež spolupráca s mexickým producentom Larahom. Ako ste sa našli?

Instagram. Na Instagrame je veľmi fajn, že je tam ľahké udržať sa v nejakej globálnej komunite, v tomto sú siete super. Ak nedovolíš, aby ťa zomleli lokálne kruhy a nastavíš si okolie podľa seba, tak vedia byť veľmi príjemné a užitočné a vedia vytvárať nápadité a podnetné prostredie, žiadne tunajšie komplexy. Môžeš tam nájsť milión skvelých spoluhráčov, akurát tie spolupráce potom vyžadujú nejaký ďalší postprodukčný level.

Keď vravíš, že reggae nemusíš. Schválne, čo si teraz najviac ideš, stíhaš sledovať a vychutnávať novú hudbu?

Málokedy. K čomu sa stále vraciam, sú Boards of Canada. Celkom som tiež sledoval vapor-waveovú vlnu, keď tu bola a ďalšie future-funkové, recyklované, do nového bizarného hávu odeté staré veci. A, čo si fakt veľmi užívam v poslednej dobe, tak to, že vstaneme v nedeľu ráno s frajerkou a pustíme si smooth jazz, 10 hodinový mix. Iba toto, lowest of the low, kaviarničkový. To je pre mňa veľký kľud. Jedna z vecí, ktorá ma v poslednej dobe fakt dostala, sa volá Oneothrix Point Never a album Magic. Veľká čuďačina, ale veľmi pekná. 

Takže preferuješ veci, pri ktorých skôr vypustíš a relaxuješ, nie komplikovaný stuff, ktorý nedá spať analýzami toho, ako je vlastne urobený.

Toto sú presne veci, pri ktorých ma vôbec netrápi, ako sú spravené. Ale napríklad Boards of Canada, fakt neviem zistiť, ako to robia. Minule som sa takto pozastavil nad Prodigy, že tam sú zvuky, ktoré nechápem, ako urobili. Väčšinou nejak prirodzene tuším, že čo je to a čo je tamto, alebo ako sa to robí, ale Prodigy v strednej ére svojej tvorby? Naozaj netuším. 

No, s elektronickými zvukmi sa robia divy, napr. Jónsi, ktorému ťahá na 50tku, vydal hyperpopový album, ktorému dominujú maximalistické roztavené synťákové zvuky, a vôbec celá scéna okolo PC Music...

No, ale toto je kľúč k tomu, ako zostať mladý, zaujímať sa o novinky. Aj keď to môže človeku prísť sprvu fakt cudzie. Ja mám pocit, že mi v poslednej dobe príde strašne veľa vecí fakt cudzích. Keď mi niečo príde cudzie a ofrflem to, tak viem, že vtedy začína problém so starnutím (smiech). To fakt nechcem, aby sa mi stalo, snažím sa vždy veci pochopiť, alebo aspoň prežuť (smiech).

Na nejaké relevantné dáta vplyvu pandémie na produkciu hudby si asi ešte počkáme, no ako to vnímaš ty? Je pre teba táto divná doba, možno aj v rámci tvorby, benefitná?

Hej, veľmi, ja si to veľmi pochvaľujem, kiežby v tom neboli všetky tie negatíva. Najlepšia vec je, že nemáš sociálne povinnosti - že aby si mohol niečo robiť, tak sa musíš stretávať s ľuďmi. Nemám rád takú tú spoločenskú naliehavosť, teraz takmer nič "nemusím", a to je fajn. Môžem si sedieť pri týchto blbostiach a naozaj sa venovať tomu, čo ma baví.

Tiež ma to donútilo sa zamyslieť nad tým, či sa mi ešte stále chce koncertovať, či nie je lepšie už iba "nerdiť" okolo tohto celého, a stretávať sa s ľuďmi na workshopoch, kde každý kladie zaujímavé otázky, kde sa netreba pozastavovať nad tým, koľko ľudí príde, ale že už keď niekto príde, tak ste si rovní, a môžete sa navzájom niečo naučiť.


Autor: Matej Kráľ
Foto: archív hudobníka

Publicistickú činnosť autora z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu