Smola a Hrušky o míľnikoch, kontroverzii aj spolupráci s Polnišovou (rozhovor)

Reggae punková stálica zo Spišskej Novej Vsi tento rok oslavuje 20 rokov od svojho založenia novým albumom a turné. Líder skupiny Jozef "Spoko" Kramár nám v rozhovore zhrnul dôležité momenty ich kariéry, prezradil viac o novom albume a zaujímavých spoluprácach a vyjadril sa aj k všeobecným spoločenským problémom.

Ako si spomínaš na vaše začiatky? Zrejme bolo ťažké presadiť sa v neľahkých regionálnych podmienkach.

Dokopy sme sa dali v roku 1997, prišli sme z viacerých kapiel. Pamätám si, že vtedy bol dosť problém dostať sa k dobrým nástrojom, v hudobninách bol totiž obmedzený sortiment. Skúšali sme v garáži, kde parkovala stará škodovka, tú sme vždy museli vybrať, rozložiť nástroje, bola tam buď krutá zima, alebo v lete bolo ako v peci, ale to nebolo vtedy podstatné. Podarilo sa nám prežiť, našli sme si lepšiu skúšobňu a dostali sme sa k výrobe prvých demonahrávok (Plexisklo a Svokra), no zatiaľ čo teraz si vieš album nahrať v obývačke, vtedy bolo minimum kvalitných hudobných štúdií a aj tie boli strašne drahé. Už od začiatku sme hrali vlastné pesničky, neboli sme z tých kapiel ktoré sa učia na coververziách, a tak to aj zostalo. Mali sme kamarátov, ktorí vedeli výborne hrať, ale trpeli mindrákom, že ich výkon stále nebol dokonalý, a preto sa nikdy nedostali za hranice mesta a nakoniec to vzdali.
  
Čo vás pri písaní vlastnej hudby ovplyvňovalo?

Vyrastali sme na punkovej, reggae a indie hudbe. Veľkou inšpiráciou pre nás je The Clash a Ramones, z post-punkových vecí The Cure, z reggae určite Bob Marley. Keď som býval na internáte, rád som počúval death metal a dodnes sa mi páči kapela Death, hoci tento žáner našu hudbu veľmi neovplyvňuje. Milujem Smashing Pumpkins a Afghan Whigs, s ktorej spevákom som sa minulý rok stretol v Krakove a rozprávali sme sa o hudbe a živote a bol to pre mňa úžasný zážitok. Basák Ubo Gott počúval Depeche Mode, Pixies a bubeník Števo Ondáš zase U2 či Nirvanu, takže sám vidíš, že je to pestré.

Čo považuješ za zlomový moment vášho raného obdobia?

Určite rok 2001, kedy sme sa ocitli v profi štúdiu u Martina Migaša v Prešove. Za tri dni sme natočili päťskladbový demáč, CD-čka sme posielali kade tade do médií. So skladbou Hypermarket sme sa dostali na súťaž Košický zlatý poklad a postúpili sme až do finále. Takto vznikol náš prvý hit, ku ktorému sme natočili aj videoklip. Začali nás pozývať na koncerty a festivaly, záujem vyšiel aj zo strany vydavateľstiev. (Hypermarket sa ocitol na kompilácii Skate Party firmy Universal Music - pozn. red.)

Onedlho vám vyšla prvá platňa Jeseň 2003, ktorú pokrstili Horkýže Slíže, v tom čase zrejme na vrchole popularity.

Na albume sú pesničky, ktoré hráme stále, či už ide o Elvis Presný, Páslo dievča kozy, Svokra alebo Hypermarket. O vydanie dosky sa postarala firma Millenium Records, ktorá v tom čase vydávala kopec hudby počnúc Soňou Horňákovou až po underground. K vydavateľstvu sa viaže jedna zaujímavosť: zopár muzikantov, grafikov a producentov si tam vytvorilo niekoľko projektov len preto, aby z neho mohli vyciciavať peniaze. Skončilo vydavateľstvo a skončili aj projekty. Taká instantná láska k hudbe (smiech). Nás prvý album nakopol a pridávali sme viac koncertov doma a v Poľsku, za zarobené peniaze sme si kúpili lepšiu dodávku, písali novú hudbu, resp. investovali do kapely.

V roku 2005 zrejme nebolo mladého človeka, ktorý by z rádia alebo telky nezachytil váš prelomový hit Matura. Priblíž nám okolnosti tých čias.

Skladba pochádza z nášho druhého albumu Na chate. Jednoducho sme trafili čas, miesto aj okolnosti. Matura sa stala jednou z najhranejších vecí v éteri, bodovala v televíznych hitparádach a pritom nejde o úplne popovú pieseň, keďže ide skôr o punk rock, navyše s riffom, parafrázujúcim tvorbu Sepultury. Čo sa týka načasovania, dopomohli nám dve veci. Martin Migaš mal strašne veľa práce s platňou Deň medzi nedeľou a pondelkom od Pehy a naše nahrávky nám doručil na DVD-čku, z ktorého sa dala použiť len polovica. Druhá polovica bola zle napálená a záložné dáta Martin už nemal. Boli sme časť albumu nútení nahrať znova v inom štúdiu a na poslednú chvíľu sme naň zaradili aj dve nové skladby, ktoré by tam za normálnych okolností neboli. Medzi nimi bola aj Matura. Takže niekedy sa z nevýhody stane aj výhoda.

Druhá vec sa týkala samotných maturít a videa. V deň "skúšky dospelosti" sme so štábom navštívili drevársku priemyslovku v Spišskej Novej Vsi a natočili videoklip, keďže to bol jediný deň, kedy v maturitný týždeň nikto nematuroval, lebo asi nikto z drevárov nemal gule na matematiku. Večer sme sledovali správy, kde nás prekvapila reportáž o tom, že Ministerstvo školstva rozdalo testy s vyplnenými správnymi odpoveďami. A tak sa skladba trochu zviezla na obrovskej mediálnej bubline kvôli tomuto škandálu, kde stresovaní študenti nevedeli, či sú tie odpovede správne alebo je to chyták, a nasledovali rôzne obvinenia a sťažnosti na školstvo.


Spoko: Hudba je pre mňa životnou alfou a omegou

Nebola vaša tvorba v začiatkoch orientovaná viac punkovo, resp. rockovo? Mám pocit, že teraz to ťaháte hlavne do dychov, reggae a ska.

Keď si vypočuješ našu výberovku, ktorá vyšla dva roky dozadu, zistíš, že my sme vždy kombinovali reggae a punk dokopy. Sme multižánrová formácia, ale vždy ide o pesničky, ktoré sa dajú zahrať na akustickej gitare. Za tri minúty sa snažíme povedať to, čo máme na srdci. V zásade sa však naša tvorba dá rozdeliť na dve obdobia. V prvej sme mali dve dievčatá (saxofonistka Eva Kacejová a speváčka Dáša Filipová - pozn. red.), ale viac sme to ťahali ku gitarám. V roku 2007 sme zostali z pôvodnej zostavy len traja a pribrali sme troch nových hráčov, gitaristu Lukáša Pavelku, Matúša Miženka (trúbka, spev) a Jána Miženka (trombón, spev). Čiže aj zásluhou našej dychovej sekcie sa ti môže zdať, že dávame väčší dôraz na reggae, ale ak si vypočuješ nový album, sám uznáš, že stále je tam veľa prvkov z rocku a punku a okrem toho aj veľa iných vplyvov. Dychy nás odlišujú od kapiel hrajúcich podobnú muziku.

Píšeš hudbu a väčšinu textov, poskytuješ rozhovory, riešiš vydanie nového albumu, kedysi si bol aj manažér, atď. Nie je to na teba trochu veľa, resp. bolo to stále takto?

S funkciou manažéra som skončil pred siedmimi rokmi, lebo sa mi narodil syn a okrem skupiny som mal aj civilné, dosť vyčerpávajúce zamestnanie. Tak som presunul túto funkciu na kamaráta, ktorý to chcel robiť a myslím, že to bola dobrá voľba. Pred nejakými dvoma rokmi som sa rozhodol, že nebudem robiť nič iné okrem hudby, ktorá je pre mňa najväčšou zábavou a životnou alfou a omegou. Nebavilo ma už míňať čas na civilné, hoci dobre platené povolanie. Tým pádom mám na aktivity ohľadom skupiny viac času, môžem o všetkom lepšie popremýšľať, komunikujem s médiami a ľuďmi, dôležitými pre tvorbu a chod kapely, atď. Mám vlastnú značku Spoko Music, zaoberajúcu sa aj inými projektmi či zvukom. Keď príde pondelok, nemusím sa stresovať, že musím ísť do práce a riešiť korporačné problémy vo firme, v ktorej som aj tak strávil dosť podstatnú časť života a zažil, aký je tam brainwashing.

Máte za sebou množstvo spoluprác s umelcami rôznych žánrov. Cítite to tak, že ich čerstvý vklad obohacuje váš tradičný rukopis?

Ide o to, že svojou hudbou dosť často "otravujem" kamošov aj rodinu, lebo chcem poznať ich názor. Vymýšľam kopu vecí, ktoré treba selektovať, keďže niekedy uletím mimo. Občas si dokonca zmyslím, že takmer hotová vec ešte potrebuje hosťa. Keďže som veľký fanúšik hudby vo všeobecnosti, sledujem dianie u nás a obvykle viem, kto by sa tam hodil. Na našej štvrtej platni Palec hore z roku 2012 (tretia Kameň papier nožnice vyšla o štyri roky skôr - pozn. red.) sme po hosťoch siahli dosť výrazne, nahrali sme skladby so Zdenkou Prednou, raperom DNA alebo českými hviezdami Rybičky 48. 

Na našom onedlho vydanom albume Čiernobiely sme tento fenomén dotiahli skoro do maxima. Okrem troch vecí pôjde takmer výlučne o platňu spoluprác. Na jedenástich songoch sa podieľa viac ako 20 hostí. Možno to niekto berie ako kalkul, že sa chceme popri niekom zviezť, ale pravdou je, že sa snažím spraviť všetko, čo sa dá, pre každú pesničku, a ak nie som spokojný a ani nikto z kapely tomu už nevie pridať niečo navyše, je dosť možné, že sa to podarí hosťom. Prípadne nám chýba nadhľad alebo máme iné starosti, ale človek zvonku ti vie povedať "brácho, je to na p..., urobme to inak". A o tom to je.>

Ako taká spolupráca v praxi vyzerá?

Niekedy to býva veľmi rýchle. Napríklad spolupráca s francúzskym raperom Tribumanom bola ukážkovo profesionálna. Za tri dni mi poslal text aj s hotovou nahrávkou. Veľmi sa do toho vžil a urobil to svetovo. Inokedy to proste nejde ani za dva roky, tak sme to nechali len tak plávať alebo sme nestihli do vydania albumu a budeme v tom pokračovať. S Boy Wonderom sme skúšali asi štyri skladby, s ktorými sme sa nevedeli dostať do finále, až sme našli tú správnu (Zelený čaj) a výsledok znie úžasne. V prípade skladby Daj mi signál so Zoči Voči a Zitou Rigondeux zo skupiny Bijouterrier išlo o rýchlu spoluprácu v štúdiu, kde sme si rozdelili úlohy podľa textu, každý si doladil svoj part, aby mu vyhovoval a za štyri hodiny bolo všetko hotové. 

Český reggae raper Colectiv prerábal asi rok jednu vec, lebo s ňou celý čas nebol spokojný. Vzniklo neskutočne veľa kvalitných verzií, ale on chcel, aby to bolo ešte lepšie. Nakoniec sa všetko vyriešilo tým, že nastal deadline, lebo už sa blížil termín vydania albumu a zrazu bolo vybavené a jeho part je vo finále úžasný. Najhoršie je, keď sa umelec takto zasekne, čo sa niekedy stane aj mne. Prerábame, prerábame a nakoniec zistíme, že prvá verzia je najlepšia. To bol prípad songu Pridaj si ma. Nahrali sme šesť rôznych verzií, kým sme zistili, že tá prvá bola najlepšia. A zrejme sa nám tá prvá verzia podarila, lebo sme sa s ňou dostali do finále národného kola Eurovízie.


Nový album vás teda znovu niekam posunie. Pár vecí z neho už ľudia mali možnosť počuť, alebo sa mýlim?

Nemýliš sa, pretože bude obsahovať staršie kúsky, novšie klipovky i veci, ktoré ľudia zatiaľ nepočuli. Tvoríme ho vlastne už od vydania Palec hore, takže sa môžete tešiť na osvedčené Televízne noviny, Vylížem, Čierny biely, Za rodinu, Utekám, Mary a Ako chutí láska. Z tých novších, ktoré si však zrejme počul, by som spomenul Profesor lásky alebo Kurmi. Zvyšok by mali tvoriť úplne nové skladby - Zelený čaj, Only love, Daj mi signál, Čo si kúpila (singel bol zverejnený v čase medzi realizáciou a spracovaním rozhovoru, pozn. red.) a Gruľa, kde hosťuje Petra Polnišová, ktorú obdivujem ako herečku aj komičku a zároveň ako človeka a veľkú profesionálku. 

Od prvého stretnutia po výsledok ubehli len asi dva týždne a hneď na začiatok mi povedala, že keď sa jej to nebude páčiť, tak do toho nejde. Dala si slúchadlá a po pol minúte jej vybehol úsmev na tvári a vravela, že sa jej to páči a že je to krásny duet a úlet a ide do toho aj napriek tomu, že má plný kalendár a že kedy ideme na to. Nahrali sme všetko veľmi rýchlo a aj napriek zlým okolnostiam, kedy Petra musela v dohodnutý čas ísť na pohotovosť zošívať synčekovi hlavu a aj sama bola dosť evidentne chorá, ani slovom sa neposťažovala a odviedla vrcholne profesionálny výkon, čo bolo pre celý tím inšpiratívne. 

Niektoré texty spomenutých skladieb sú celkom kontroverzné.

Čierny biely ide o problém rasizmu, ktorý bude ešte dlho rezonovať, ja som to však poňal z vlastného pohľadu. Aj extrémistickejšie ladeným ľuďom sa to celkom páči, lebo song je myšlienkou trochu inde a aj hudobne je zaujímavý. Iní ľudia tvrdia, že tomu nerozumieme, ale keďže som zo Spišskej Novej Vsi, viem dobre o situácii Rómov. Môj syn chodí do triedy s rómskymi deťmi, a jeden z nich je jeho dobrý kamarát a je z rodiny, ktorá môže byť aj pre "gádžov" veľkým vzorom, čiže nie je to len o farbe pleti. Možno majú výhody, ktorými niektorí politici argumentovali pred voľbami, no práve tí zvolení si kupujú Rómov a dôchodcov, aby mohli v pokoji rozkrádať štát. Politickou situáciou sa zaoberá text Televízne noviny.


Texty skladieb Za rodinu a Som najebaný sú na jednej strane pekná recesia, na strane druhej sa za nimi ukrývajú vážne témy. Ako na ne reaguje verejnosť?

V referende o rodine boli podľa mňa dosť zbytočné a spoločnosť rozdeľujúce otázky. V tom čase som ešte robil v korporačnom svete a keď sme o tom pri obede diskutovali, zistil som, že niektorí kresťansky orientovaní ľudia majú názory, ktoré s vierou nemajú nič dočinenia. Zozbieral som tie názory do jedného songu, ktorý hrávame dodnes a stále je aktuálny. Niektoré moje texty majú totiž viac významových rovín. Na prvý pohľad vyzerajú banálne, ale keď sa zamyslíš, nájdeš v nich aj hlbší kontext. Napríklad dosť ma prekvapuje, že veľa ľudí nepochopilo text Som najebaný. Na západe Slovenska si prekladajú toto adjektívum len ako opitý, no na východe to znamená, že som aj nahnevaný. Takže nejde len o chlastanie. Ide vyslovene o vtipný antipolitický song, písaný pred voľbami v roku 2012.

Ako tak pozerám, vám sa robenie klipov veľmi páči.

Okrem jednej piesne (Za rodinu) to vyzerá tak, že všetky veci na albume majú, resp. budú mať svoj klip. Keď robíme nejaký song, hneď rozmýšľame nad vizuálnou stránkou a dávame do toho všetko, aby skladba dostala ďalší rozmer a fanúšik dostal maximum. Aj keď nie vždy ľudia zámer chápu - a možno ho nepochopia ani teraz - čas väčšinou ukáže, či sme sa mýlili, hlavné je, že sme mali najlepšie úmysly.

Ľudia sú v hudbe otvorenejší, než si mnohí myslia 

Spomínal si, že si nadšený hudobný fanúšik. Kam podľa teba hudba smeruje?


Všimol som si zaujímavý fenomén: vydáme CD-čka, vypredáme náklad (ako napríklad teraz s výberovkou) a robíme dotlač, ale už to nie je také ako v minulosti, keď sme sa mohli pochváliť aspoň zlatou platňou. A aj keď si niekto to CD kúpi, niektorí si ho nechajú na poličke nevybalené a potom prídu na koncert so zafóliovaným CD, ktoré sa už ani nedá kúpiť a my sa bavíme, odkiaľ ho má. Odvetí, že už ho má dlho a čakal, kedy sa uvidíme, že chce od nás podpis a že hudbu počúva z Youtube, Spotify, atď. 

Minule ma zaujala štatistika, že 70% kupcov si vinyl nevypočuje a 40% ho dokonca ani nevybalí. Človek tým podporí umelca, čo je ten najlepší príklad, ale platňu berie len ako súčasť zbierky alebo artefakt a album si stiahne alebo ho počúva zo streamu. Alebo si zober, že 10-ročný chalan, ktorý počúva hip-hop, si kúpi album len preto, lebo ho kúpil aj jeho spolužiak a on ho musí mať tiež. A pritom si CD reálne ani nemá kde prehrať a hudbu počúva len z telefónu. Ide len o súčasť hry, tak ako keď my sme boli malí a všetci sme chceli mať na magnetofónovej kazete Elán, Helloween alebo Depeche Mode.      

Čo hovoríš na hranosť v rádiách a streamoch? 

Myslím, že hranosť skladieb v rádiách je komplikovaná záležitosť, kde je na jednej starne biznis a na druhej hudba. A je to aj tým, že hudba je tak špecifická a subjektívna záležitosť, že človeku sa môže súčasne páčiť black metal, klasická hudba i povedzme Rihanna. Samozrejme ak je dostatočne otvorený a nemá hlavu zastrčenú v zadku. Iní sú úplne ortodoxní poslucháči, niekto zase rádiá nemusí počúvať vôbec, pre niekoho je to len kulisa a iní sú zase elitárski poslucháči, ktorí si myslia, že práve oni vedia, čo je kvalitné. Aj počas našich 20 rokov a pri viac než 1000 odohraných koncertoch zažívame niektoré slovenské skupiny, ktoré sami seba považujú za vrchol kvality, cítia sa elitársky, povýšenecky a nechápu, že sa ich fanúšikovia môžu baviť aj na iných skupinách, resp. na nás alebo že máme dokonca spoločných fanúšikov. Napríklad na Deezeri, Apple Music či Spotify je ukazovateľ, že sme príbuzný alebo podobný interpret. Software sa nemýli a zbiera údaje, akú hudbu počúvajú jednotliví poslucháči a tí neriešia hudobné škatuľky tak ako hudobníci alebo kritici.

Pri našej skupine sa objavujú umelci ako Medial Banana, Horkýže Slíže, Richard Müller, Zoči Voči, Vec, Moja Reč, Bez ladu a skladu, Desmod, Peter Nagy, Gramo Rokkaz či Zuzana Smatanová alebo aj Karol Duchoň či Jarek Nohavica, takže ľudia sú skutočne otvorenejší, než si mnohí myslia. A tak je to podľa mňa aj v rádiách. Spomeniem kvóty: ak si pozrieš Spotify alebo Deezer, tak by si čakal, že mladí ľudia, zbehlí v angličtine, preferujú zahraničné skladby. O to viac prekvapí, že radi počúvajú slovenskú tvorbu, ktorej je v rebríčkoch s albumami niekedy aj viac než 50% a aj prieskumy po zavedení kvót ukazujú, že ľudia chcú domácu tvorbu. Takže argumenty rádií, že slovenskú hudbu nikto nechce počuť, asi nie sú úplne pravdivé. Myslím, že namiesto kritiky by to mohol byť aj inšpiratívny príklad pre iné odvetvia, hoci predpokladám, že vládni činitelia to robili skôr pre peniaze a moc než pre ľudí.

Keď som si na vašom Youtube kanáli zoradil piesne podľa popularity, tak najsledovanejším videom je Fajčiť treba. Považujete ho tým pádom aj za svoj najznámejší song? Dá sa počet zhliadnutí brať ako berná minca popularity?

Youtube je v hre od roku 2005, my sme si tam náš kanál zriadili o dva roky neskôr, čiže môžeme to brať len ako obraz poslednej dekády. Niektorí naši fanúšikovia navyše Youtube vôbec neriešia a kupujú si iba CD. Čiže ako sa to vezme, internet to až tak stopercentne a verne neodráža, hoci máme dosť zaujímavé čísla a miliónové sledovanosti skladieb. Sme tu 20 rokov a vieme osloviť viac generácií naraz. Príklad: raz sme hrali jednu privátnu akciu pre človeka, ktorý vlastní úspešnú IT firmu, hotel, atď. Veľmi zaujímavý a inšpiratívny človek, ktorý má už odžitú kopu vecí... Rozprával nám príbeh, mimochodom v spoločnosti jednej z kapiel, ktorá sa tiež radí medzi tie cenené a kvalitné, a práve ten človek si pozval na svoju oslavu nás aj ich.

Hovoril o tom, že keď sa plavil vyše roka na jachte, počúval celý ten čas len našu skupinu do nemoty, lebo z nej ide energia, ktorú má rád. To bola pre nás neskutočná pocta a zároveň najväčší rešpekt, aký umelec môže zažiť. A keď tento príbeh počuli hudobníci z druhej skupiny, zrazu im trochu spadla sánka, lebo o ich skupine sa ani len nezmienil. Ako vravím, hudba je veľmi osobná záležitosť. Ďalší príklad čiastočnej pokrivenosti popularity: na Youtube je popularita hip-hopu rapídne vysoká. Je to veľký trend, ale ak prídeš na hip-hopový koncert, nie je tú "klikanosť" až tak výrazne vidieť na ich návštevnosti. Samozrejme česť a rešpekt výnimkám, ktoré si to zaslúžia.

Čím prekvapíte fanúšikov na blížiacom sa turné k 20. výročiu?

Hoci má turné v názve 20 rokov, nepôjde o klasickú bilančnú šnúru. Budeme hrať predovšetkým nové veci. Okrem jednej dvoch skladieb v podstate odohráme celý nový album, ktorého polovicu ľudia už dôverne poznajú. Plánujeme zaradiť unplugged vsuvku, odvolávajúcu sa na minuloročný akustický album. Dokopy by to malo vyjsť na zhruba dvojhodinový program, čo bude takpovediac jedinečná novinka, ktorú fanúšikovia nebudú môcť zažiť na žiadnom inom koncerte okrem tohto turné, lebo na fesťákoch alebo na koncertoch s inými formáciami nikdy toľko času nemáme. 

Štartujeme krstom novej platne Čiernobiely 16. februára v Bratislave v Ateliéri Babylon, kde sa predstavia špeciálni hostia Moja Reč s kapelou Komplot a českí Fast Food Orchestra. Okrem nich sa zúčastnia všetci hostia z našich spoluprác, ktorí budú môcť prísť. Na ďalší deň v Trnave budú s nami Fast Food Orchestra. V Trenčíne s nami zahrá aj Boy Wonder so živou kapelou General Foxx. A okrem toho nás čaká 17 zastávok, na ktorých budeme sami aj s občasnými hosťami ako prekvapeniami, takže čakajte večer s nadupanou koncertnou šou, svetlami, video projekciou a zábavou, aká k nám už dlhé roky patrí.

Smola a Hrušky - 20 rokov tour 2017:

16. 2. - Bratislava, Ateliér Babylon - krst (+Moja Reč a Komplot, Fast Food Orchestra) 
17. 2. - Trnava, City Club (+Fast Food Orchestra) 
18. 2. - Nové Mesto nad Váhom, klub Za Rampami 
24. 2. - Žilina, Kolečko Klub 
25. 2. - Púchov, Queens Pub 
10. 3. - Nitra, Music a Cafe
11. 3. - Ružomberok, Nové Korzo 
17. 3. - Trenčín, Piano Club (+Boy Wonder a General Foxx) 
18. 3. - Prievidza, Rave Club 
22. 3. - Banská Bystrica, V-Club 
24. 3. - Prešov, Safe Music Club & Coffee 
25. 3. - Humenné, Nostalgia Music Pub 
31. 3. - Zvolen, Dom kultúry ŽSR
1. 4. - Prakovce, B-klub (unplugged)
7. 4. - Bardejov, Rock Cafe 
8. 4. - Martin, Mestská Scéna 
15. 4. - Handlová, Sound City Pub 
16. 4. - Námestovo, Baron Pub  
21. 4. - Košice, Collosseum 
22. 4. - Poprad, Rock Fabric 
28. 4. - Myjava, La Vita Club
29. 4. - Spišská Nová Ves, Semafor - krst albumu

Vstupenky:  Predpredaj.sk


Autor: Marek Danko
Foto: archív Smola a Hrušky

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu