S The Ills o Islande, slovenskom "hokejovom syndróme" a hodnote hudby

Export slovenskej hudby je pre mnohé kapely fantómovým pojmom. Domáca hudba sa vyváža len minimálne a tento stav pretrváva, hoci sa pre jednoduchšiu artikuláciu, a možno aj isté obsahové zaobalenie textu, stalo u mnohých začínajúcich kapiel zvykom tvoriť texty v angličtine.

Najväčšiu šancu zaujať v zahraničí má dnes paradoxne menšinová/žánrová hudba bez textov, prezentujúca emócie "len" pomocou nástrojov, a to aj vtedy, keď ide o hudobný štýl, ktorý má svoje najlepšie časy dávno za sebou. Príkladom sú bratislavskí The Ills. Progresívna post-rocková štvorica v minulosti prešla rôznymi personálnymi zmenami, no napriek tomu patrí medzi najaktívnejšie koncertujúce zostavy. Na svojom najnovšom albume Ornamental or Mental, ktorý vyšiel na jar tohto roka, prinášajú príjemné melancholické melódie s charakteristickými zvukovými stenami štiepiacimi emócie.

O tom, že emócie nedávno naštiepili aj návštevníkom svojich dvoch koncertov na významnom islandskom festivale Iceland Airwaves, ale aj o takzvanom "hokejovom syndróme" slovenských fanúšikov sme sa rozprávali s gitaristom Martinom "Isom" Krajčírom, bubeníkom Ľubošom Hodásom a druhým gitaristom, Mirom Lukym.

Fungujete a ste aktívni už od roku 2008. Máte pocit, že sa odvtedy nejako zmenila hudobná scéna?

Iso: Ani nie, ak sa bavíme o tej scéne, v ktorej sa pohybujeme my, teda "FM scéne" (kapely podporované Rádiom_FM, pozn. red.). Ale v čom by mohol nastať obrovský posun, a čo by mohlo posunúť veľa ľudí vpred, je music export. Skrátka vyvážanie domácej hudby do iných krajín, v ktorých nájdeš podporu, a pritom vôbec nemusí byť finančná. Stačí, keď sa ti niekto postará o promo alebo reklamu, aby na tvoj koncert prišli ľudia. To je to, čo slovenskej hudbe chýba.

Kameňom úrazu je teda podľa vás manažment?

Iso: Ja si myslím, že áno, pretože čo iné tu má zmeniť hudbu, keď tá hudba vlastne stagnuje a nie sme svedkami žiadneho posunu? Dá sa povedať, že Para, PPE a Billy Barman sú takými ťahúňmi klubovej scény teraz, ale rovnako nimi boli aj predtým. Aj keď po hudobnej stránke už sú inde, ale stále je tam rukopis tých konkrétnych ľudí. Jadro je to isté.

Vás po tohtoročnej Pohode vychválil aj Vic Galloway, hudobný kritik z vĺn BBC, ktorý u slovenských kapiel kritizoval anglický spev. Myslíte, že kľúčom k úspechu v zahraničí je práve vsadiť na inštrumentalitu?

Miro: Je to dvojsečné. Na jednej strane to môže nelákať ľudí práve kvôli absencii spevu, ale na druhej strane to nikoho "neurazí".

Iso: Problém so Slovenskom je aj v tom, že my nemáme takú reputáciu ako rôzne iné kapely zo západu. Cocteau Twins spievajú vo vymyslenom jazyku, to isté Sigur Rós. Bjork môže napríklad spievať hocijako a všetci jej to veria. Podľa mňa je naším klincom do rakvy to, že sme stále považovaní za východný blok. Ľudia na západe nechcú počuť ten "ruský" prízvuk v pesničkách. Ani ja, byť nimi, by som to tam počuť nechcel.

Počas vašej existencie ste stihli vydať jedno EP a štyri albumy, posledný Ornamental or Mental tohto roku. V čom spočíva váš hudobný progres, ako ste sa posunuli od prvého EP?

Ľubo: Naučili sme sa hrať. (smiech) Tá hudba je zložitejšia a cítime, že to, čo nám stačilo na začiatku, nám už teraz nestačí. V začiatkoch sme boli šťastní, keď sme zložili jednu peknú melódiu, ktorú sme točili dokola a boli sme s tým spokojní.

Iso: Myslím, že každý z nás aj viac dbá na kvalitu zvuku. Už nehráme na 80-eurových aparátoch a 30-eurových efektoch.

Časom ste zmenili aj personálnu zostavu kapely. Aký to má vplyv na tvorbu a všeobecné pôsobenie?

Iso: U nás to boli určite zmeny k lepšiemu, lebo sme si to vybrali my sami podľa toho, kto a čo nám vyhovovalo. Navyše sme nikoho nevyhadzovali, každý odišiel z nejakých osobných dôvodov a taktiež je dôležité, že nám to klape ľudsky, bez toho by to nešlo. A úplne najdôležitejšie je zachovať zostavu, z ktorej vzíde najlepšia hudba, preto je to teraz dobré tak, ako to je.

Váš zjav bol zlomový už od začiatku, na Slovensku v tej dobe v podstate žiaden post-rock neexistoval. Nájde si taký štýl na Slovensku publikum?

Iso: Post-rock je už prežitá vec, aj tu, aj v zahraničí. Nie je to nejaký ťahač, možno vtedy to bolo také, že "poďme sa pozrieť na to, čo je to post-rock". Ja si ani nemyslím, že je to o žánri, ale že je to o koncerte, ako vyzerá a akú emóciu v ľuďoch nechá. Keď zahráš skladby staticky, s bielym svetlom v pozadí, tak ľudia odídu s tým, že čo to bolo za hlúposť. Možno to nie je až tak úplne o hudbe.

Ľubo: Post-rock tu ani nikdy nemal nejakú extrémnu vlnu. Prišiel neskoro a je to malý žáner oproti tomu, čo ľudia všeobecne chcú, teda spev a veselé, hopsavé melódie. Komu sa chce počúvať 10-minútové melancholické skladby? Nikdy okolo toho nebol hype, akurát sa tomu ľudia trochu otvorili.

Plánujete ešte vaše live vystúpenia nejakým spôsobom vizuálne obohacovať?

Miro: Určite sme rozmýšľali nad vizualizáciami, avšak je okolo toho veľa patálie a taktiež by sme museli zohnať človeka, ktorý by bol ochotný pre nás niečo takéto spraviť, nezištne samozrejme... Hrali sme pár koncertov s premietacím plátnom a s kombináciou rôznych filmových scén, či scén z klipov, a bolo to super.

Keď už sme pri tých finančných trampotách, na poslednom ročníku Waves Bratislava som spoznal zostavy, ktorých VJi boli akýmisi ďalšími členmi kapely. U vás teda zatiaľ niečo také nie je?

Jediným "ďalším členom" je u nás manažérka Táňa. Človeka, ktorý by sa nám staral o obraz, si bohužiaľ dovoliť nemôžeme, aj keby to bolo určite veľmi ocenené a koncerty by nabrali iný rozmer. Ešte stále môžeme pre skrášlenie vyskúšať vyzliekanie do pol pása. (smiech)

Prečítajte si: Slovenské nezávislé vydavateľstvá sa spojili, aby pomohli hudobnej scéne


Islandania si vážia svoju scénu, v tom je ten rozdiel

Váš koncert na festivale Iceland Airwaves mal a stále má výborné ohlasy. Ako to celé vnímate s triezvejšou mysľou a s odstupom času?

Ľubo: Podľa mňa to dopadlo super. Ja som si to predstavoval asi tak, že počas festivalu je tam každý klub plný, lebo je to Island a tam zlá hudba nehrá. Treba však povedať, že to tak nebolo, bola tam aj zlá hudba, respektíve taká, ktorá sa nám nepáčila. Avšak oba naše koncerty boli naplnené od začiatku až do konca, čo bolo pre nás veľmi pozitívne prekvapenie. 

Iso: Veľmi nás potešili aj pozitívne reakcie od ľudí, a nie len od Slovákov. Keď sme boli pozrieť iný koncert, tak nás odchytil taký bradatý Američan, že super koncert, či sa môžeme odfotiť. Tak dal foťák náhodnému týpkovi, ktorý išiel okolo. Tiež nás spoznal s tým, že jasné, že nás odfotí a že sme hrali super. V jednu chvíľu sa zdalo, že tam boli všetci koho sme stretli, a to bolo mimoriadne zvláštne, ale zároveň skvelé. Osobne som to spracoval asi až ráno na druhý deň.

Miro: Nešli sme s veľkými očami a treba povedať, že sme boli pred koncertom aj riadne vystresovaní, ale po druhej pesničke odpadli všetky zábrany.

V čom sa líši servis na prestížnych festivaloch ako Airwaves od tých domácich?

Miro: No prihodila sa nám aj taká vec, že po nás prišlo auto do hotela a odviezlo nás na event, kde sme hrali, čo bolo vzdušnou čiarou asi 30 metrov. Prišla dodávka, všetko nám naložili aj vyložili a ušetrili nám minútu cesty. Ale to bol samozrejme extrém. (smiech) Taktiež nám poskytli mimoriadne kvalitné aparáty, ale to je na väčších festivaloch štandard. Celkový backline bol na veľmi vysokej úrovni.

Verím, že to neznamená, že vás už neuvidíme na menších slovenských akciách...

Absolútne nie, máme radi fesťáky, kde si môžeme vziať svoj aparát, výborný koncert sme mali a radi spomíname na Skapal Pes Fest či AKM festival, ale aj na malé podniky v Bardejove v Bašte či v Spišskej Belej v Drum Café. 

Ako je podľa Vás možné, že taký významný festival, akým je Iceland Airwaves, vznikol na ostrove, kde žije menej ľudí ako v Bratislave?

Iso: Včera som bol v Rádiu_FM v Pene dní a tam sme sa práve rozprávali o Jurajovi Kušnierikovi, lebo bolo výročie jeho úmrtia. Aj on si kládol otázku, prečo to u nás nejde. Sme podobne malá krajina, ale je tu tiež relatívne veľa kapiel, veľa hudby. Prečo tu nefunguje ten vývoz a prečo tu nefungujú spolupráce?

Ľubo: Podľa mňa je to mentalitou, oni úplne inak pristupujú k svojej krajine. Neviem presne, akým spôsobom sa stalo, že celý svet uznáva Island ako hudobnú krajinu, ale oni sami svoju hudbu milujú a starajú sa o scénu, a s tým ostrovom sú úplne zžití.

Je vôbec možné niečo podobné zaviesť na Slovensku?

Iso: Nie je to možné pokiaľ ľudia budú takí zaseknutí, ako sú, a starať sa len o to, ako prežiť, sťažovať sa, ako nikto nič nemá, pritom má. Jasné, vnímam problémy regiónov niekde na juhu a beriem, že tam to je iné, ale napríklad tu, v Bratislave, mnoho ľudí nemá moc veľký dôvod na nespokojnosť. Vidíš to aj na tom uvažovaní, že ideš hrať do sveta a všetci píšu, že "super, to je naša slovenská kapela!" Ale vrátiš sa sem a trochu ťa mrzí, že na koncert v hlavnom meste príde 40-50 ľudí. 

Miro: Keď sa dočítajú o slovenskej kapele v zahraničných médiách, tak sú všetci šťastní, ale keď príde na to, aby tú kapelu podporili, to už je ťažšie. To je presne ten hokejový syndróm, kým sa darí, tak sú to naši chlapci, keď prehrávajú, tak je to už iné...


Napriek tomu tu máme tú iniciatívu Rádia_FM, akúsi "FM mafiu", kde sa vďaka Demovnici a rôznym iným projektom dokážu presadiť nové a zaujímavé kapely. 

Iso: Myslím, že práve Max Bazowski sú toho pekným príkladom, taktiež začínali v Demovnici. Ja si myslím, že tá "FM mafia" je určite dobrá vec, aj keď to možno vyzerá zvonku ako nejaký zhluk hipsterčiny, ale dobre, že to exituje, je to vlastne taká špirála. Napríklad Billy Barman je čistý FM-kovský materiál a teraz je to v rámci Slovenska jedna veľká kapela.

Vy si niekedy pustíte Cliche, Billyho Barmana alebo Vetroplach?

Iso: Vetroplach aj hej. Dosť som vtedy počúval Blur a Jožko (Vrábeľ, pozn. red.) mi zovňajškom prišiel ako slovenský Graham Coxon. Zo slovenských vecí sú zaujímaví ešte napríklad Maťkovia. To je post-punková hudba v dobe, keď tento žáner naozaj bol aktuálny. Ako sa to začiatkom 80-tych rokov dostalo na Slovensko, netuším, ale je to perfektné.

Miro: Ja vôbec nie som zástancom slovenskej hudby, jediné, čo som mal rád boli Bez ladu a skladu, neskôr The Uniques a Nvmeri.

V islandských kapelách funguje zvláštny, a zároveň fascinujúci jav striedania hudobníkov. Je bežné, že jeden hudobník hrá aj v troch-štyroch kapelách. Vy si viete predstaviť, že takto, zo dňa na deň, vezmete do kapely niekoho nového?

Iso: No, to je asi pravda, že to konzervatívnejšie uvažovanie máme zakorenené všetci, lebo ja osobne chcem túto kapelu držať bez nejakých ďalších zmien. Avšak myslím si, že aj tu funguje ten systém, že niektoré hudobné kapacity dokážu naozaj aktívne hrať s mnohými zostavami. Otázkou je, či je tu na takéto manévre dostatok kvalitných hudobníkov. 

Ľubo: Z veľkej časti je to tým, že mnoho ľudí v úspešných kapelách hudbu aj učí. Toto nám vraveli chalani z Agent Fresco, že každý z nich je zároveň aj učiteľ. Potom je to úplne iné, lebo tou hudbou žiješ celý život a si namakaný, prirodzene lepšie hráš aj improvizuješ.

Mám skúsenosť z koncertu španielskej kapely Toundra, na ktorej koncerty chodia doma tisíce fanúšikov. Keď hrali v klube tu, neprišlo na nich ani 50 ľudí. Sú vôbec ľudia na Slovensku zvedaví na nejakú kultúru, v pravom slova zmysle?

Miro: Mám pocit, že od určitej doby nie sme zvyknutí na kultúru. Nevravím, že pred 89-tym bolo dobre, ale ten dôraz na kultúru bol omnoho väčší.

Iso: Nesúhlasím, pretože vtedy to nebolo dobrovoľné. Teraz si ľudia môžu vyberať, internet ponúka milión druhov všetkého, nikto už ani nepočúva celé albumy, ale skôr si vypočuje z pesničky 10 sekúnd a zhodnotí, či sa mu to páči, alebo nie. Hudba už nie je taká vzácna.

Nebolo by lepšie keby aj tu fungoval systém platenia za každú skladbu podobne ako v Amerike? 

Iso: Ja som rád aj za stiahnutia. Myslím, že to vadí a ruinuje skôr veľkých hudobníkov.

Ak by to však nebolo možné sťahovať, zisky a predaje by boli určite väčšie. 

Iso: Je to o tom, ako človek uvažuje. 6 eur, za koľko sa dá kúpiť na nete náš album, je proste nič, a to aj pre bežného Slováka. Ale aj tak si to nekúpi. Nenaje sa z toho, nenapije.




Autor: Matej Kráľ
Foto: Tatiana Lehocká

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu