Isama Zing: Vo vlastnej tvorbe je viac slobody, no aj sa omnoho viac spochybňujem

Ľudia by v sebe nemali budovať hranice, práve naopak, mali by ich búrať. A v hudbe to platí dvojnásobne. Hudobník a producent Isama Zing na nedávno vydanom albume Blurry AF stiera konvenčné medze a s jemu vlastnou ľahkosťou nachádza prirodzené prieniky medzi elektronickými subžánrami, popovými vokálmi, orientálnymi prvkami aj tradičnými rómskymi spevmi.

Jonatán Pastirčák, známy pod pseudonymami Pjoni a Isama Zing je podivuhodný hudobný zjav, ku ktorému sa hodí jedno milé klišé - kam sa pohne, tam ho povesť predchádza. Povesť širokospektrálneho a talentovaného zvukového inžiniera a skladateľa. Album Blurry AF vydaný na konci minulého roka dofarbuje jeho široké a rôznorodé portfólio speváckych a producentských spoluprác skrz rozličné tvorivé prístupy. 

V rozhovore sme rozoberali, čo môže dať muzikantovi štúdium zvukového inžinierstva v Londýne a kedy považuje skladbu za hotovú, ako pristupuje k stresu a deadlinom, čím ho oslovili rómske balady Halgato a či si na Slovensku nájde experimentálna hudobná tvorba svoje publikum.

Isama Zing / Pjoni, Eurosonic 2019Zdroj: Tomáš KušaIsama Zing na festivale Eurosonic 2019 (foto: Tomáš Kuša)
 
Videl si film Don't look up?

Áno, videl som to. 

V rozhovore pre magazín Full Moon si kritizoval chamtivostný princíp nekonečného rastu nadnárodných spoločností, o čom ten film čiastočne je. Myslíš, že je úlohou umelcov, aby na tieto tendencie poukazovali? Môže sa ten princíp zmeniť?

Ja si myslím, že sa to určite začne pomaličky obracať, ale bude sa to diať nie kvôli reflexii v rámci umenia alebo filmu - aj keď aj to môže mať nejaký dopad. Ľudia sú skrátka príliš pohodlní, aby kvôli filmu zmenili svoje správanie. Myslím si, že sa to bude diať preto, že si budeme dôsledky uvedomovať čoraz bytostnejšie, a budú sa nás explicitne dotýkať. Od nových vĺn migrácie z krajín, kde sa už nebude dať žiť, až po problémy s počasím, s poľnohospodárstvom a s dopadom klimatickej krízy. Dotkne sa nás to vo veciach, ktoré nebudú ovplyvniteľné - toho sa desím. Uvidíme, kam sa posunie demokratická Európa v čase, keď migračné vlny začnú byť oveľa silnejšie a početnejšie, keď už teraz ich riešime uzatváraním neetických dohôd s diktátormi, akým je napríklad Erdogan.

Mne ten film prišiel ako celkom trefná satira.

Film to dobre zvládol v tom zmysle, že sa mu podarilo urobiť nadsázku, ktorá nebola vnímaná ako moralizačná. Myslím si, že väčšina ľudí nemá rada, keď ich chce niekto poúčať. V momente, keď je to z diela cítiť, tak sa voči nemu prirodzene zablokujú. Teraz nehodnotím, či je to dobré, alebo zlé. Umenie by malo reflektovať tie najpálčivejšie témy a klimatická kríza ňou rozhodne je, aj keď sa to stále snaží mnoho ľudí vytesniť.

Pre mňa sú v tomto veľkou inšpiráciou Massive Attack, ktorí sa politickým témam venujú dlhodobo, a robia to nevtieravým spôsobom, ktorý nie je patetický ani nafúknutý. Zároveň je silný. Strednoprúdový film ako Don't look up to môže urobiť v omnoho väčšej miere, pretože ho uvidí viac ľudí. Ja sa len trochu obávam, a to sa napokon s tým filmom aj do istej miery stalo, že sa začal šíriť aj v konšpiračných kruhoch s tým, že aha, konečne to niekto povedal nahlas. A to je absurdné, ten film predsa paroduje hlavne týchto ľudí. Interpretácia, kým je ponechaná v pomerne otvorenom poli, sa môže zvrhnúť všelijako. Aj tak som toho názoru, že prispôsobovať sa tým hlúpejším, tým menej tolerantným a menej vnímavým ešte nikdy k ničomu pozitívnemu neviedlo. Populizmus razí práve túto cestu.

Ty sa pohybuješ na trase Bratislava - Praha, ako vnímaš tieto dva svety, rozlišuješ ich ešte?

Tie mestá sú dosť odlišné, myslím si, že Bratislava má taký svoj väčší kľud, a možno je v niečom na prácu príjemnejšia. Človek sa tam dokáže viac koncentrovať. Praha je naopak, aj napriek pandémii, hyperaktívne miesto, kde sa deje hrozne veľa vecí, je to metropolitné mesto, v ktorom cítiť multikultúru aj rôzne vplyvy zvonku, čoho je v Bratislave, žiaľ, stále veľmi málo, a výrazne ju to ochudobňuje. 

Pýtam sa aj preto, že niektorí muzikanti zvyknú byť na cestách tak často, že niekedy už ani nerozlišujú, kde sa nachádzajú, a domov majú tak trochu všade. 

Áno, ja zrovna nie som ten prípad hudobníka, ktorý by tak veľa hral a cestoval, už vôbec nie počas pandémie, ale rozumiem. Mám domov v Bratislave, kde bývam so svojou manželkou, toto mám pomerne jasne dané. Veľká časť mojej práce je úzko spätá s Prahou, preto tam tak veľa cestujem a Prahu mám veľmi rád.


V rokoch 2012 až 2014 si študoval v Londýne na School of Audio Engineering (SAE) v Londýne. Ako spomínaš na toto obdobie?

SAE je veľmi fajn v tom, že disponuje vynikajúco vybavenými štúdiami. Ak má človek čas, odhodlanie a disciplínu, aby tam strávil minimálne každý druhý deň, dá mu to solídny základ. Ja som to, žiaľ, nevyužil dostatočne. SAE nefunguje ako klasická škola, síce je to normálny titul, univerzitné štúdium, ale priestory sú izolované od univerzity, ide o samostatný kampus, kde človek neprichádza do kontaktu s inými odvetviami alebo odbormi. Retrospektívne by som možno radšej išiel na školu, ktorá by bola viac univerzitná v tom pravom slova zmysle, kde by som mal možnosť nazbierať kontakty z rôznych iných ateliérov a spoznať viac ľudí.

Veľa tunajších súčasných mladých muzikantov vníma zahraničné štúdium práve ako možnosť nabrať kontakty a dostať sa prostredníctvom nich k lepším možnostiam.

To je určite pravda a je to tak hlavne v prípade, keď človek zostáva v zahraničí dlhšie. Samozrejme, že som nejaké kontakty získal aj ja, ale nemám pocit, že by mi to zásadne kariérne pomohlo. Najlepšie na vycestovaní je, že to človeka otvorí a inšpiruje, a veľa toho zažije. Aj keď sa potom vrátiš domov, skúsenosť z toho, že si žil v zahraničí, špeciálne v nejakom väčšom multikultúrnom meste s určitým špecifickým pulzom, je dôležitá a neprenosná. Mám pocit, že odvtedy rozmýšľam nad vecami v širšom kontexte.

Bolo súčasťou tvojho plánu uplatniť sa po štúdiu v Londýne?

Nebolo to súčasťou plánu. Bol som tomu samozrejme otvorený, ale z osobných dôvodov som sa vrátil naspäť. Ale neľutujem, lebo na druhej strane sa mi po dlhšom čase darí hudbou reálne živiť aj tu a robím, resp. spolupracujem na projektoch, ktoré ma bavia, sú inšpiratívne a myslím, že často aj kvalitné a dôležité. Je veľmi pravdepodobné, že kým by som sa dostal k takýmto projektom v Londýne, tak by to trvalo omnoho dlhšie. Možno nie, človek môže mať šťastie, no dávajú mi za pravdu skúsenosti známych, ktorí tam žijú dlhodobo.

Tvoj nový album Blurry AF vnímam ako mozaiku možno zdanlivo až nesúvisiacich hudobných komponentov. Myslíš si, že súvis, alebo určité prepojenie v hudbe, možno nájsť všade?

Hm... Teoreticky by sa to dalo zhrnúť práve tou jednou vetou. A takto aj stál koncept albumu od samého začiatku, ešte predtým, ako som na ňom začal reálne pracovať. Túto skutočnosť vo svojej hudbe vnímam dlhodobo. Rozhodne je to dané aj tým, že robím veľa rôznorodej hudby, od soundtrackov, cez produkciu pre rôzne kapely a divadelnú hudbu, až po vlastnú tvorbu. Tie svety sa navzájom stierajú, a na albume som to chcel reflektovať.

Blurry AF vnímam ako výpoveď o tom, že hudba, a nielen hudba ale celkovo človek by v sebe nemal živiť nejaké hranice a stereotypné obmedzenia, naopak, mal by ich búrať a učiť sa hľadať vo všetkom inšpiráciu. Toto je princíp uplatnený v tvorení albumu. Prišlo mi to celé veľmi prirodzené, do ničoho som sa netlačil, rozhodne som necítil, že je to pokus o spojenie niečoho nespojiteľného. Všetky na albume prítomné prvky mi zapadli do seba, len som sa nechal viesť intuitívnym hľadaním ich prienikov. 



Ako si spomínal, tvoje hudobné angažmá je veľmi pestré. Aký je rozdiel v tom, keď makáš na svojich autorských veciach a keď robíš hudbu v rámci širšej spolupráce so striktnejším deadlineom?

Líši sa to hlavne v tom, čo je aj pozitívne, aj negatívne - že keďže z hudby žijem, do istej miery prioritizujem veci, za ktoré som finančne ohodnotený. Zároveň nemám pocit, že by som do nich dával menej energie ako do svojho vlastného albumu. Tiež som v rámci spoluprác často minimálne obmedzovaný, málokedy mi niekto povie, že takto to rob, mám slobodu robiť veci podľa seba. Hlavný rozdiel je v tom, že keďže na mojom albume nie je deadline, môžem pri tvorbe tráviť omnoho viac času a hlavne sa omnoho viac spochybňujem. Nikto ma nezastaví, nikto mi nepovie, že už je to dobré, že s tým už môžeme ísť von.

Robiť vlastnú hudbu a odhaliť ju ľuďom je extrémne osobné a intímne a dokáže to byť v niečom ťažké, rozhodnúť sa, či práve toto je to, čo človek chce komunikovať. Pri spolupráci má človek ľudí, s ktorými sa o tom baví a ktorí v istom momente povedia, už to je dobré, poďme týmto smerom. Vo vlastnej tvorbe je finálne rozhodnutie vždy na mne.

Ako vyzerá tvoje štádium finálnej spokojnosti so skladbou?

(Smiech) No, to je taká vec, ktorá sa bežne hovorí pri mixe trackov, že mix nikdy nie je dokončený, mix je iba ponechaný napospas. V mixoch sa dá donekonečna piplať a vylepšovať ich, ale zároveň sú také zázračné prípady, kedy v momente vieš, že už je to hotové. Niekedy veci samé vyplynú do fázy, v ktorej si človek povie, že to je ono, nič viac tam už netreba.

Napadne ti konkrétny príklad?

Track robený s Johanou Belišovou s názvom Sacred Cow. Ja som urobil hudobnú predlohu, ktorú som jej poslal, ona naspievala demo vokál. Keď mi to poslala, tak to bolo také to instantné yes, takto som to presne myslel, ani som o tom nevedel. Potom sme sa ešte nahrávku snažili prehrať, pretože ona to nahrávala v nie úplne ideálnych akustických podmienkach a na nie úplne dobrý mikrofón, a zistili sme, že sa to nedá, že sa nedá zreplikovať to, čo tam vložila, keď to prvýkrát nahrávala.

Myslíš teraz nejakú špecifickú špinu? 

Neviem, či špinu, skôr čaro momentu, kedy vznikne niečo magické, čo sa potom už nedá zopakovať. Alebo dá, ale je to extrémne komplikované. Toto je veľké umenie, a to vnímam najmä, keď produkujem kapely. Mať odhad, resp. cit na to, kedy veci nechať na pokoji, už viac do nich nezasahovať, lebo sú dobré, tak ako sú. To je veľmi dôležité.


Milan Lasica vravieval, že jeho najväčšou inšpiráciou je deadline. Vnímaš ty stres pri tvorbe ako pozitívny faktor?

Nemám na to úplne jasný názor. Keď má človek nejaký deadline a musí niečo dokončiť - to vie byť aj pozitívna vec, adrenalín vie človeka doklepať k funkčnosti, vybudiť mozog, zároveň si myslím, že hudba v našich končinách do veľkej miery trpí práve nedostatkom času a financií na to, aby mohla vznikať pomaly a dôsledne. Samozrejme, je to vždy aj vecou spôsobu a spoluprác. 

Už spomínaní Massive Attack si vedia dať aj šesť rokov na to, kým vytvoria novú hudbu, ale potom je to dokonalé, v tom zmysle, že tam nie je nič naviac, že je to vykryštalizované do podoby, ktorá by nevznikla pod tlakom nejakého deadlinu. 

K tejto otázke ma inšpirovala aj skladba s názvom Hektik AF.

Hektik AF vznikol tak, že som si začal klepať nejaký intuitívny beat, potom som ho zanalyzoval a zistil, že je to 206 bpm. Už pracovný názov bol Hektik, pretože sa často cítim tak, že naháňam niečo v prúde extrémne rýchlo plynúcich udalostí. DJ GÄP potom ten track značne pretvoril a myslím, že do istej miery aj upokojil.

Prvé EP Isama Zinga bolo bez spoluprác, teraz máš na albume vyše desať hostí.

Dôvod, prečo som to robil takto, spočíva už v samotnom koncepte albumu, ktorý je postavený na stieraní žánrových a kultúrnych hraníc, aj na skúsenostiach zo spoluprác z posledných štyroch rokov. Počas spolupráce dochádza k akémusi mentálnemu ping-pongu , vzájomnému obohacovaniu sa, čo je dané hlavne tým, že nikto nevidí svet ani hudbu rovnako. Toto obohacovanie sa podľa mňa väčšinou vyústi do zaujímavejšieho výsledku.

Ako vnímaš publikum Isama Zinga?

Neviem to posúdiť, myslím si, že sme veľmi malá scéna, špeciálne Slovensko, ale ten problém je prítomný aj v Čechách, akurát tam vnímam väčší hlad po nových prístupoch a experimentoch. Na Slovensku, tým, že je publikum veľmi limitované veľkosťou, a nedarí sa nám hudbu exportovať globálne, každý narazí na to, že ide častokrát o prostý a percentuálny pomer. Dajme tomu, že keď v Londýne príde na nejakú experimentálnu vec 600-700 ľudí na koncert, a u nás 50-60, tak je to priamo úmerné veľkosti toho mesta. Nie je to prekvapivé.

Mňa dlhodobo mrzí, že tie veci nevieme posúvať ďalej do medzinárodného kontextu, ale to je samozrejme dané nedostatočnou infraštruktúrou a nedostatkom medzičlánkov, ľudí, ktorí by sa tomu venovali naplno a profesionálne, ktorí by tie veci komunikovali ďalej, ľudia s kontaktmi a zapálením, ktorí veria tomu, že časom sa námaha vráti. Toto u nás veľmi absentuje, resp. takých ľudí je veľmi málo. Verím, že sa to bude postupne meniť. 

Samozrejme, že si veľmi vážim každého človeka, ktorý si nájde čas vypočuť môj album. Nechcem sa sťažovať na to, že podmienky, ktoré tu mám, sú horšie, ako keby som bol inde. Som veľmi vďačný, že môžem robiť, čo robím, a že robím na projektoch, na ktorých robím. 

V tomto myslím robia skvelú prácu ľudia z LALA Slovak Music Export, ktorí za sebou nechávajú kvalitnú a dôležitú robotu, napríklad v podobe festivalu Sharpe.

Je to super, že to robia, a práve toto sú ľudia, ktorí sa tomu naozaj intenzívne venujú. Držím im palce.


Mnohí elektronickí producenti prispôsobili zvuk nových releasov tak, aby fungovali aj v menších priestoroch, napríklad Bicep alebo ​​Björk, ktorá o svojej chystanej nahrávke prezradila, že je to hudba pre ľudí, čo si potrebujú vytvoriť tanečný klub zo svojho domova. Premietla sa nejak pandémia do Blurry AF?

Premietlo sa to jedine v tom, že boli niektoré spolupráce robené na diaľku. Takže mám pocit, že sa to do toho až tak moc nepremietlo. Myslím si, že by to znelo veľmi podobne, aj keby žiadna pandémia nebola.

Dôležitým aspektom prítomným na albume sú rómske balady Halgado. Mňa pri počúvaní napadla paralela s pôvodným černošským bluesom, ktorý sa tiež zrodil pod ťarchou veľkej bolesti a segregácie.

Súhlasím, že rómske balady a černošský blues majú k sebe blízko, a myslím si, že je to v niečom vlastne podobný typ emócie. Vzniká z toho, že na človeka dopadnú tie najťažšie denno-denné strasti a bolesti, a nejakým spôsobom si potom vyspieva tú bolesť von. Ja som na albume použil materiál od Janky Belišovej, etnomuzikologičky, ktorá dlhodobo zbiera a spracováva rómske piesne. Pracoval som so surovými archívnymi nahrávkami Ireny a Bélu Pokutových.

Myslím si, že je zvláštne, že tu máme obrovskú studnicu silnej a autentickej rómskej hudby, ktorá je doposiaľ veľmi málo objavená. V rámci majority sa o ňu zaujímame veľmi málo, čo je obrovská škoda. Samozrejme, že to súvisí s integráciou a ďalšími vecami, ktoré sú na Slovensku dlhodobým problémom. Na rómsku hudbu sa majorita často pozerá skrz skackajúce svadobné kapely, ale tá hudba samotná je omnoho širokospektrálnejšia, a emócie, ktoré v nej existujú, sú mimoriadne silné. Až tak silné, že ich ani neviem k ničomu prirovnať, možno mimo spomínaného bluesu.


Niekde som sa dočítal, že Jana Belišová je tvoja teta. Pamätáš si, kedy ťa začala ovplyvňovať jej činnosť a tvorba?

Neviem, pretože ona sa tomu venuje naozaj dlho, kedysi mala projekt afterPhurikane, kde bol aj Jozef Lupták, Jana Kirschner, Boris Lenko, Hillary Jeffrey aj iní zahraniční hostia. Tento projekt spájal majoritných umelcov a rómskych umelcov a vznikali z toho zaujímavé veci, rôzne rómske piesne v upravených aranžmánoch.

Nedávno Janka pracovala na projekte Angrusori, čo je také pokračovanie afterPhurikane, len opäť trochu posunuté, na ktorom participovali nórski hudobníci z Kitchen Orchestra, Iva Bittová a ďalší slovenskí a rómski hudobníci a speváci. Spolu dali dokopy celé cédečko, ktoré vyšlo minulý rok a malo aj ohlas vo svete, recenziu v Guardiane, v The Wire a podobne, takže pomerne veľká vec. Viac to zaujalo vonku ako na Slovensku. Ale nie som si istý, kedy sa ma to tak skutočne dotklo. Bélu Pokutu som videl prvýkrát naživo asi pred 15 rokmi, možno aj viac. To bol veľmi silný zážitok. Tá jeho emócia je veľmi silná a jedinečná.


Umelcov, ktorí v tvorbe reflektujú mnoho rôznych vplyvov, sa rád pýtam na hudbu, ktorú počúvajú. Čo najlepšie podľa teba priniesol rok 2021 v hudbe?

Páčia sa mi veci okolo Curl Recordings, čo je Mica Levi, Tirzah alebo Coby Sey, toto je mi hudobne veľmi blízke. Tiež Dean Blunt a jeho album Black Metal 2. Zaujímavé veci vyšli aj na domácej a českej scéne, veľa sa hovorí o albume Fragility of Context od Olivera Torra, ale mne prišiel vlastne ešte lepší album Trans Europe Postal Expres, ktorý vyšiel pod Shape, čo je medzinárodná platforma, ktorá prepája hudobníkov z rôznych častí Európy. Oliver tam spravil tento výnimočný, čiastočne kolaboratívny album. Rovnako ma bavilo Collection od Aid Kida a nepochybujem, že toho ešte vyšlo veľa zaujímavého, ale toto sú veci, ku ktorým mám v tunajšom kontexte, ale napokon aj mimo neho výnimočne blízko.

Vypočujte si album Blurry AF na Bandcampe:



Autor: Matej Kráľ
Titulná fotografia: Lousy Auber, Damian Pastirčák

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu