Peter Bič: Strácame súdnosť, niekto niečo povie a hneď tomu uverí množstvo ľudí

Ako gitarista hrával s mnohými slovenskými hviezdami ako sú Richard Müller či Jana Kirschner, roky bol členom IMT Smile. No v istom momente pociťoval potrebu vydať sa iným smerom. Založil si vlastnú skupinu Peter Bič Project, ktorá je dnes známou značkou - jej skladby hrajú rádiá, klipy majú Youtube milióny prehratí a kapela koncertuje po celom Slovensku.

Koncom októbra vydala skupina nový, v poradí už štvrtý album. Samotný Peter Bič aj vďaka nemu zažíva prelomový rok - začal vo svojich pesničkách aj spievať, moderuje hudobnú reláciu a hudbu produkuje nielen pre seba, ale aj pre iných interpretov. O albume, zmenách v kapele, o 3 pódiách, ale aj o živote, spoločnosti a ďalších témach som sa krátko po vydaní albumu Labyrint porozprával s Petrom Bičom a speváčkou Viki Vargovou. 

Na svete je váš nový album Labyrint. Ako ho vnímate vy osobne?

Peter: Je to zatiaľ to najlepšie, čo sme urobili. Texty Vlada Krausza sa spojili s hudbou, ktorú sme napísali a nahrali. Celý proces tvorby CD bol veľmi príjemný. Dali sme si na tom záležať. Bolo dostatok času a priestoru. Pred vydaním albumu sme zverejnili tri single (Z výšky, Láva, Nedívaj sa tak), ktoré nám ukázali cestu, akou to robiť.

Viki: Veľmi sa z neho teším. Jednak z toho, že je celý v slovenčine, z krásnych textov. A tiež, že Peter začal spievať. Máme na albume krásne duety. Teším sa na to, ako ich budeme spievať na koncertoch. 

Hudobne aj obsahovo je to oproti predošlému CD pomerne veľký posun. Kým Dream vnímam skôr ako tanečný album, Labyrint je skôr o pomalších melancholických skladbách. Bol to zámer?

Peter: To zapríčinilo veľa vecí. Vymenili sa členovia kapely. Odišiel Ivo Bič ako spevák, ktorý mal rád tanečnú muziku. Tiež Jožko Zima, Vlado Čekan a Zoli Tóth. Prišli noví muzikanti. Na bicie Edo Kiss, klavír Rasťo Boroš a na basu Tina Timková. Začali sme spolu skúšať a vznikla medzi nami veľmi zaujímavá chémia. Niektoré skladby boli dlhšie rozpracované, ale nevedel som, kedy ich použijem. A vybral som ich práve teraz, keď som aj začal spievať. Niektoré sú veľmi osobnými výpoveďami. Mám pocit, že Peter Bič Project sa tým posunul do úplne inej, oveľa poetickejšej roviny. Stále som to chcel a teraz sa to konečne podarilo.

Textovo skladby idú viac do hĺbky. Cítiť v nich hľadanie, ale aj istú životnú skúsenosť, sklamanie i nadhľad. Odráža to aj váš momentálny pohľad na život?

Peter: V zásade aj hej. Súvisí to s tým, čo žijeme. Piesne vznikajú na základe toho, čo zažívame. Preto je v nich plno emócií.

Viki: Aj keď tieto texty písal Vlado Krausz, sú to pocity a situácie, ktoré my, aj mnohí iní ľudia, bežne prežívame. Preto sa s nimi vieme stotožniť.

Peter: Veľa sme sa s Vladom rozprávali o tom, ako sa cítime a čo prežívame, ako nám je. A potom mnohé skladby vznikli tak, že sme Vladovi poslali hudbu a s Viki sa rozprávali, o čom by asi mala byť. No jemu sme to nepovedali. A Vlado poslal text, kde to všetko bolo, akoby nás počul. Trafil sa do myšlienok, emócií. Nesmierne si ho vážim v tom, že vie vycítiť emócie človeka, s ktorým pracuje a aj to, čo potrebuje.

Recenzia: Poetika i nadhľad: Peter Bič Project vás na albume Labyrint očarí aj prekvapí


Kontroverzný klip? Chceli sme to ešte horšie

Atmosféra albumu je magická. Každá pieseň rozpráva svoj vlastný príbeh. Bol to zámer?

Peter: Nebol to zámer. Tie skladby vznikal v rôznych obdobiach počas minulého roka. Hudba a texty vznikali samostatne. Nechceli sme vytvoriť celistvý príbeh. Necítim sa na to, aby som celý album venoval jednej téme. Skôr riešime to, čo sa deje okolo nás a v nás.

Na novom CD si začal viac spievať. Dokonca aj sólovo. Ako sa cítiš v tejto polohe?

Peter: Cítim sa príjemne. Začal som chodiť na spev. Keď som sa tomu začal venovať, objavil som v sebe nové veci. Takisto aj Viki sa posúva, učí sa hrať na rôzne nástroje, napríklad na trúbku. Snažíme sa hudbu posúvať stále niekam. Učíme sa hrať na nových nástrojoch. A ako spevák sa pri týchto skladbách cítim dobre, pretože som ich zložil. Vždy mi záležalo na tom, aby to speváci zaspievali tak, ako som to napísal. A teraz to môžem spievať sám.

Ktorá zo skladieb na CD je vašou srdcovkou?

Peter: Stoj. Bol to náš prvý duet, ktorý sme si zložili a naspievali. Je to iné, ako sme doteraz robili. Potom Tichá pieseň, ktorú mám nesmierne rád. Ale zo všetkých skladieb sa teším rovnako.

Viki: Mám rada všetky naše piesne a každá má pre mňa iný význam. A to ma na nich baví. Napríklad pieseň Čoskoro mi veľmi učarovala, má silný text, ktorý sa spojil s hudbou a teší ma, že si v nej môžem zahrať na trúbku.

Za posledné obdobie prešiel Peter Bič Project veľkými personálnymi zmenami. Prestal spievať Ivo, zmenili sa obsadenia nástrojov. Čo bolo dôvodom?

Peter: Boli to prirodzené životné okolnosti. Ale aj to, že ja kapelu vnímam ako živý organizmus. Mnohé veci tu dozrievajú a potom sa každý rozhodne ísť svojou cestou. Alebo príde čas, keď niekto nevládze ísť spolu s nami ďalej a musíme sa rozlúčiť. Vyplynulo to aj z toho, že sme zmenili vydavateľstvo. Bolo viac práce. A ja som mal aj potrebu zmeniť sound kapely. Chcel som sa nechať inšpirovať aj inými muzikantami a nespôsobovať frustráciu spoluhráčom tým, že by rôzne skladby nahrávali rôzni hudobníci.

Single k tomuto albumu zaznamenali veľký ohlas. Nedívaj sa tak má na Youtube 2,5 milióna zhliadnutí, Z výšky 1,4 milióna. Sú to skvelé čísla...

Peter: Je to za obdobie šiestich mesiacov až roka, čo vnímam ako veľký úspech pre kapelu. To ma posúva vpred, lebo vidím, že naša hudba ľudí oslovuje a majú ju radi. A skvelé je to, že hráme koncert, dáme novinku napr. Čoskoro, ktorá vyšla len pred pár dňami a ľudia ju začnú spievať. Takisto je úžasné, že môžeš nahrať pieseň a hneď sa s ňou podeliť s fanúšikmi. Vďaka videoklipom sa dokáže hudba dostať k obrovskému množstvu ľudí a je príjemné, keď ti fanúšikovia píšu, že pri tvojich skladbách zažívajú krásne veci.

Najnovší klip Čoskoro je trochu kontroverzne ladený. Akú naň máte spätnú väzbu?

Viki: Ohlasy sú veľmi pozitívne. No mnohí sa pýtajú, prečo mi tam ubližujú. Samozrejme, nikto mi neublížil. Klip vymyslel Peter. Chceli sme tým klipom symbolicky vyjadriť to, ako ľudia hľadajú samých seba. Častokrát pri tom spadnú aj na dno, ale dôležité je sa z neho dostať a stať sa silnejším a lepším človekom. Niekedy sa veci zdajú príliš ťažké, ale je to len o tom, ako sa k tomu postavíš.

Táto myšlienka je fajn, ale vizuálne je to bizarné. Chceli ste to až takto?

Peter: Chceli sme to ešte horšie. Pôvodne sme zamýšľali úplné kraviny. Ale nebol na to čas, keďže bolo zlé počasie. Točili sme v daždi. V zásade sme chceli vytvoriť mierne kontroverzný klip na to, aby si ľudia uvedomili samých seba. Tá pieseň je o tom. Dejú sa okolo nás rôzne konšpirácie, ovplyvňovania cez médiá a sociálne siete. Niekto niečo povie a hneď tomu uverí množstvo ľudí. Mám pocit, že strácame zdravú súdnosť. A o to tu ide. Pritom tá pieseň je milá, príjemná a veľmi sa na nej ľudia bavia.


Ľudia chcú vidieť muziku v jej autentickom prevedení

Nedávno ste absolvovali ako hosť turné s Adamom Ďuricom. Evidentne si hudobne rozumiete.

Peter: Áno. S Adamom sme začínali veľmi dávno. Možno okolo roku 2004, keď bol v SuperStar. Potom sme dlho nespolupracovali, no po čase sme to znova skúsili. Minulý rok bolo spoločné turné Veselo a spolu, ktoré bolo pre nás zážitkom a užili sme si to. Adam nás pozval aj na svoje tohtoročné akustické turné na jar a na jeseň. Prežili sme teda spolu skoro celý rok. Aj u neho vidieť, že dozrel. Robí muziku presne tak, ako ju chce robiť. Atmosféra na jeho koncertoch a celý koncept pre nás bol veľmi príjemný na pódiu, ale aj mimo neho. 

Videl si na začiatku spolupráce v Adamovi potenciál?

Peter: Áno. A teraz sa to aj ukázalo. Má krásne piesne, hity, koncerty plné ľudí. Veril som, že to príde. Ale aj on si musel prejsť svojou cestou, aby našiel sám seba. Niekedy tento proces trvá dlhšie, niekedy kratšie. 

Prečítajte si: Akustická šou Adama Ďuricu: Výnimočná atmosféra a známe hity ako ich nepoznáte

Dlhé roky sa venuješ začínajúcim umelcom. Nedávno ste vytvorili niekoľko skladieb s Tomášom Buranovským. Teší ťa pomoc a podpora nádejných talentov?

Peter: Baví ma objavovať nové veci. Týka sa to aj našich albumov. A keď stretnem niekoho, kto má prirodzený talent a vidím, že sa trápi, rád pomôžem. No neuľahčujem im to. Vždy čakám aktivitu od nich. I keď je to niekedy ťažké, lebo sa hanbia osloviť niekoho skúsenejšieho. No mali by to robiť, hlavne v začiatkoch. Lebo skúsený muzikant alebo producent im vie ukázať správnu cestu. Netreba sa báť. Pri najhoršom ti len môžu odmietnuť spoluprácu. Keď ma niekto osloví a cítim sa v tom dobre, rád pomôžem.

V septembri si začal moderovať novú hudobnú reláciu 3 pódiá, ktorá dáva možnosť prezentácie na jednej strane ostrieľaným umelcom, ale spolu s nimi predstavuje aj nové tváre. Je to veľmi zaujímavý koncept. Ako sa cítiš v polohe moderátora?

Peter: Veľmi dobre. Musím povedať, že tam máme úžasný tím ľudí, ktorí na tom pracujú a vďaka nim je to skvelý program. Chcel som priniesť na televíznu obrazovku niečo hudobné, autentické. Podarilo sa to. No keď nám to televízia schválila, povedal som si: Čo bude teraz? V živote som takúto prácu nerobil. No musím povedať, že ma to veľmi baví. Objavujem v moderovaní nové veci. A tým, že som v muzike doma, poznám muzikantov a prežil som s nimi krásne veci. Poznám aj mladých hudobníkov, viem presne, čo budú robiť a ako to bude vyzerať.

Je to veľmi príjemné a teším sa, že sú veľmi pozitívne ohlasy aj na to, že RTVS nám dala priestor. Dlho totiž bolo počuť hlasy, ktoré tvrdili, že hudba nepatrí na obrazovku, iba ak len nejaký podmaz. A tu sa ukazuje, že ľudia chcú vidieť muziku v jej autentickom prevedení. Keď príde Dan Bárta, nech hrá to, čo mu je prirodzené. Baví ma aj to, že vznikajú rôzne zaujímavé jam sessions, že sa muzikanti spájajú. Nie sú nafúkaní. Tento koncept má spájať hudbu aj ľudí. A deje sa to. Vznikajú krásne momenty, ktoré robia program atraktívnym. 

Aké sú ohlasy samotných muzikantov? 

Peter: Sú nadšení. Chvália a tešia sa z toho, že takýto koncept vznikol. My im na začiatku nehovoríme, do čoho idú. Preto sú zo začiatku opatrní. Ale keď vidia, ako to funguje, sami sa zapájajú, propagujú to na Facebooku, Instagrame a píšu, že boli šťastní, že tam boli. 

Prešiel si v svojom hudobníckom živote viacerými zastávkami. Ktoré vnímaš ako dôležité?

Peter: Je ich veľmi veľa. Som 20 rokov na scéne a za ten čas som hral asi s každým. Niektoré spolupráce boli výnimočné, niektoré kratšie, iné dlhšie. Začiatky patria IMT Smile, spolupráci s Janou Kirschner. V dosť mladom veku som nahrával album Richardovi Mullerovi. Všetko ma to formovalo a učilo. Najsilnejšie boli začiatky. Vtedy to bolo najčistejšie. Priniesli sme na slovenskú scénu nový žáner po dance floore, ktorý tu bol. Potom samozrejme éra Peter Bič Project.

Si v kontakte s Ivanom a Mirom Táslerovcami? 

Peter: Veľmi málo. 

Neplánujete zas niečo spoločné?

Peter: Stretli sme sa pri 20. výročí IMT Smile. O desať rokov sa možno opäť stretneme. Každý z nás si ide svojou cestou. IMT Smile je overená kapela, ktorá funguje roky a má dobrý tím. A takisto Peter Bič Project. 


Aká hudba vás oslovila v poslednom čase?

Viki: Mojimi najobľúbenejšími interpretmi sú Angus a Julia Stone z Austrálie. Oni ma ovplyvňujú. Julia hrá na trúbku, preto som sa aj ja začala na ňu učiť hrať. Zaujímavý slovenský chalan je Alan Murin. Jeho žáner som doteraz nepočúvala. Ale jeho produkcia ma zaujala.

Peter: Počúvam veľa zahraničnej muziky. Hľadám v nej nové podnety. No zistil som, že aj na Slovensku je veľa zaujímavého. Práve cez 3 pódiá objavujeme kapelky a spevákov, ktorí majú čo povedať. Sú to napr. Martin Cisár, Dennyiah, Papylon z Prešova. Sú to fantastickí interpreti, ktorí majú čo povedať a vytvárajú na Slovensku akýsi new pop. Zo zahraničných mám rád gitaristu a speváka Garyho Clarka Jr. Fantastický je Alec Benjamin. Objavil som ho len teraz. Aktuálne som si stiahol Jet, Killswitch Engage, staré AC/DC, Annihilator, Iron Maiden. Snažím sa mať pestrý výber kapiel. Zo slovenských sa mi páči aj Karmen Pál-Baláž, ktorú som mal možnosť vnímať v rámci Adamovho turné a veľmi dobre jej to spieva.

Je super, že na sebe aj muzikantsky pracujete. Viki, ako ti to ide s trúbkou? 

Viki: Motiváciou mi boli už spomínaní Angus a Julia. Veľmi sa mi vždy páčilo, ako to znie. Trúbka má skvelý zvuk. Preto som si povedala, že to skúsim. Kúpila som si trúbku a začala na nej hrať asi pred štyrmi mesiacmi. Po mesiaci sme nahrávali Čoskoro, tak ma Peťo povzbudil, aby som tam trúbku nahrala. A potom som si uvedomila, že to treba hrávať aj na koncertoch, čo nie je sranda, pretože som len na začiatku. Trúbka je ťažký nástroj, musím veľa cvičiť, ale veľmi ma to baví. Skúšala som hrať aj na klavíri. Peťo sa ma snažil naučiť hrať na gitare, ale to mi až tak nešlo.

Čo sa týka žánrovej pestrosti, ponúkli ste nedávno fanúšikom spoločnú pesníčku so Štefanom Štecom. Je to niečo úplne iné ako vaša produkcia. Ako vnímaš jeho produkciu?

Peter: Jeho hudbu vnímam žánrovo ako world music. Je pre mňa veľmi moderný, nadčasový. Robí v podstate archaickú muziku, venuje sa jej do hĺbky, ale dáva tomu nový zvuk, experimentuje. Na Slovensku máme obrodu folklóru a jeho beriem ako hlavného predstaviteľa. Robí to ako naozajstné umenie, chodí na to veľmi veľa ľudí, je to naozaj krásne. Ľudia často ani nerozumejú textom, pretože spieva rusínsky. Ale je veľmi autentický a uveriteľný.

Ako ste sa dostali ku vzájomnej spolupráci?

Peter: Skladbu Báči Jašov sme nahrali veľmi zvláštnym spôsobom. So Štefanom sme sa stretli pri moderovaní programu Zem spieva vo Východnej. Mali sme niečo zahrať a Štefan navrhol Báči Jašov. Bolo to veľmi chytľavé. Potom sme sa stretli v skúšobni na nácviku a Števo to nahral na video a zavesil na web. A ozvalo sa mu veľmi veľa ľudí, ktorým sa páčila. Aj Slováci na Dolnej zemi, ktorí si ju púšťali od rána do večera. Preto sme to potom nahrali a teším sa, že vznikol aj klip. Štefanovi som ešte pomohol, aby ho pod seba zobralo veľké vydavateľstvo. A to je tiež novinka, že Universal Music zobral folkloristu. A tým, že Štefan experimentuje aj spoluprácou s ľuďmi, ako je Eddie Stevens, tak sa posúva do world music, čo je podľa mňa svetové.


Peter Bič: Od mala som vedel, že budem hudobník

Otec ti vraj radil, aby si bol buď masér alebo farár. Je dobré, že si ho neposlúchol.

Peter: On videl, že mi to v škole až tak nejde. Tak sa mi snažil uľahčiť život. Bol muzikant, preto vedel, že je to náročná práca, po nociach, vždy na cestách, mimo rodiny. Preto mi radil, aby som bol buď masér, ktorý masíruje mladé dievčatá, alebo farár, ktorý sa má relatívne dobre, má svoju faru. Ale nie, samozrejme, že chcel, aby som bol muzikant... Ja mám ale tie veci v živote nejako dané. Som takmer každý deň na masáži. A som veriaci človek. To duchovno mi je veľmi blízke, i keď sme to doma nemali. Pretože rodičia boli učitelia, neboli sme vedení k viere. Aj kvôli tomu, že to bolo v minulosti dosť prísne sledované. Preto som si vieru našiel sám a držím sa jej.

Tvoj otec bol muzikant a športovec. V čom konkrétne vnímaš jeho pečať na sebe? Čo ťa naučil?

Peter: Doma vždy bola hudba, to je prvá základná stopa, ktorá sa na mňa nalepila. Od piatich rokov, ako som začal vnímať svet, som vedel, že budem hudobník. Nemal som žiadnu inú ambíciu. Preto ma ani škola nebavila. Aj keď som sa hral s angličákmi, hovoril som, že idem hrať alebo na koncert. Otec nás brával na zábavy, kde hrali. To sa na mňa lepilo. Bolo to množstvo muziky, ktoré dokázali vyprodukovať za noc. Dal ma na husle, na gitaru, to boli zásadné momenty v mojom živote. Mama mi zas dala lásku, aby som vedel ako treba vnímať svet, hudbu, život. Dodnes si vážim jej názory. Aj to, ako mi v tom pomáhala. Keď som išiel za školu a ona bola učiteľka, nebrala to tragicky. Vedela, že mám inú cestu. Vždy sa ma snažila podporiť. Chodia s otcom na naše koncerty, pozerajú 3 pódiá, bavíme sa o tom. Je to silné.

Mama ako učiteľka nebola na teba prísna?

Peter: Bola. Otec hrával, takže bol vždy preč. Ona bola na dvoch synov často sama. A my sme neboli pokojné deti. Stále sme niečo vyviedli, podpálili. Skúšali alkohol, cigarety. Teda musela byť prísna. Aj sme si dlhé roky nerozumeli. Zmenilo sa to, keď som trochu dospel a pochopil, o čo jej išlo v živote.

Zvykneš v živote bilancovať?

Peter: Ani nie. Skôr si vyhodnocujem, čo som urobil tento rok inak ako minulý. Práve minule sme sa o tom bavili, že máme za sebou celkom príjemný pracovný rok. Nahrali sme album, máme za sebou štyri single v rádiách, ktoré už ľudia poznajú. Robíme 3 pódiá, máme za sebou turné s Adamom Ďuricom. Mali sme samostatné koncerty, tiež aj ako hostia Štefana Šteca.

Myslíme si, že môžeme všetko, ale nemôžeme

Posledná skladba na novom albume Tichá pieseň je venovaná Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. Pri jej počúvaní som mal zimomriavky. Ako vnímaš aj v tejto súvislosti spoločnosť a veci, ktoré sa okolo nás dejú?

Peter: Mám pocit, že táto doba je veľmi zvláštna. Ľudia sa veľmi nechali uniesť vecami a toto je výsledok. Verili v niečo, čo nemalo tak byť. Stali sa tu vraždy, Ján Kuciak, Paľo Rýpal a o mnohom ešte ani nevieme. To ma veľmi zasiahlo. Je absurdné, že sa to stalo kvôli peniazom. Nebolo to o tom, že by tí vrahovia nemali z čoho žiť. Ale mali milióny a kvôli ďalším peniazom dokázali zabiť človeka. To ukazuje na katastrofický stav tejto krajiny. A preto sme sa chceli aj my k tomu vyjadriť piesňou. To je jediné, čo vieme robiť. Môže to aj byť odpoveď na to, čo sa tu deje. Vlado Krausz sa bravúrne zhostil textu. A tiež to bolo tak, že som hudbu zložil, keď sa diali tieto veci, a vedel som, že je k tomu potrebná silná výpoveď. Potom Vlado poslal text a bolo to presne o tom, ako som to cítil ja. Je to ťažká situácia. Treba sa z toho rýchlo dostať a začať vnímať život cez iné okuliare, ako sú peniaze.


Pripomíname si 30 rokov od Nežnej revolúcie. Sme slobodnou spoločnosťou?

Peter: Zažil som aj komunizmus. Viem, čo sa dialo a aké to bolo ťažké. V optike toho, že môžeme slobodne cestovať, vybrať si, čo budeme robiť, sme slobodní. Ale to, čo sa tu deje, mi niekedy pripadá oveľa horšie, ako veci, ktoré sa diali v komunizme. Nie je tu systém, poriadok, stabilita, niečo, čo udrží ľudí v kultúrnom videní sveta. Tej ideológie nebolo v komunizme až tak veľa, ale ľudia chodili do divadiel, na koncerty. Vnímali kultúru, čítali knihy. Boli vzdelaní. A teraz mi presne toto chýba. Chýba mi kultúra vnímania sveta cez niečo vyššie. Sme v zásade slobodní. Ale niekedy to zasahuje do nášho súkromia. Myslíme si, že môžeme všetko. Ale nemôžeme. A práve tú hranicu niekedy ľudia nevnímajú alebo zle odhadujú.

Sloboda nám trochu aj ubližuje. 

Peter: V zásade áno. A nie je to len o nás, cítim to aj v ďalších krajinách. Ľudia si vytvárajú čudný svet peňazí, drog, mocenských záujmov. V mnohých krajinách sú protesty len preto, lebo niekto chce mať viac. Pritom na to nie je dôvod. Jasné, že všetci nemôžu mať rovnako. Ale netreba byť nenásytný. Keď má človek veľa peňazí, obvykle robí hlúpe rozhodnutia.

Ako vnímaš globalizáciu z hľadiska hudby?

Peter: Mladí muzikanti môžu cestovať, spievať anglicky. Môžeš sa ráno zobudiť a povedať si, že dobyješ svet. To je fantastické. Ale na druhej strane, ľudia nemajú dostatočnú pokoru na to, aby to dosiahli a dotiahli do konca. Nejdú si až tak za svojím cieľom, ako sme si išli my.


Naša cesta je hrať slovenské pesničky, ktoré si ľudia budú spievať

Čo pripravujete pre fanúšikov v najbližších týždňoch a mesiacoch?

Peter: Na jar plánujeme samostatné turné, ktoré sme nemali asi tri roky. A v tejto zostave vôbec, takže sa na to veľmi tešíme. Chceme ďalšie single, klipy. Pomaly sa pustiť do nových piesní. A hlavne koncertovať a hrať naše piesne ľuďom. To je naša vízia.

Predtým ste boli úspešní aj v zahraničí. Máte nejakú víziu týmto smerom?

Viki: Tým, že sme začali robiť slovenské skladby, začali nás viac vnímať domáci fanúšikovia. Teraz, keď rozumejú našim pesníčkam, spievajú si ich, bavia sa pri nich. Preto nemá zmysel vracať sa k anglickej tvorbe. Skôr sa chceme približovať k slovenským fanúšikom.

A nie je vám to trochu ľúto, že si trochu zatvárate túto cestu?

Peter: Mne to vôbec nevadí. Začali sme zahraničnou cestou, ktorá bola spočiatku veľmi jednoduchá. Mali sme koncerty vonku. Ale podcenili sme slovenské publikum. Tým, že sme robili anglické piesne, málo ľudí nás vedelo zaradiť medzi slovenské kapely. Dlhé roky sme sa tým trápili. Chceli sme hrávať doma, ale ľudia nevedeli, kto sme. Až po tom, čo sme im napríklad pustili Hey Now, tak si to vedeli zaradiť.

Bolo to dosť náročné, preto sme sa začali venovať slovenskej tvorbe. A mne sa ani nechce do zahraničia ísť. Bol som tam. Je to náročná cesta. V mojich 44 rokoch sa mi tam nechce znova začínať. A nemusí to byť len o jazykovej bariére. Napríklad Goran Bregovič chodí po svete s balkánskymi skladbami. Teda dá sa to. Ale mne sa to už nechce. Naša cesta je hrať slovenské pesničky, ktoré si dokážu s nami ľudia spievať.


Autor: Laco Ontko
Foto: Laura Sakáčová

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu