Slovenská indie kapela Queer Jane vydala v piatok 27. marca svoj tretí album Amen Dolores. Vychádza na vinyle, CD a digitálne v streamingových službách na značke Bruuder Records, ktorá nahrávku predstavuje netradične formou muzikantského rozhovoru. S lídrom skupiny Vladom Nosáľom ho spravil zakladateľ vydavateľstva a hudobník Tomáš Sloboda.
Väčšinu nástrojov na album nahral samotný Vlado Nosáľ (spev, gitary, banjo, basa, klávesy, bicie, zvukové efekty, harmonika, drum machine, zvonkohra). S rytmikou mu vo viacerých skladbách pomohli spoluhráči Adam Jánoš (bicie, perkusie) a Lukáš Valter (basa) a svojím dielom k finálnej podobe skladieb prispel aj Tomáš Sloboda (klávesy, basa, perkusie, spev, zvukové efekty, sláčikové nástroje, tlieskanie).
Kapela na album zaradila štyri single, ktoré vyšli už v rokoch 2018 a 2019. Jedným z nich je skladba A Happy Drunk, ktorá sa minulý rok dostala do oficiálneho playlistu Acoustic Rock na Spotify a za pár mesiacov si ju vypočulo viac ako 600-tisíc poslucháčov z takmer 80 krajín sveta (viac info). Skôr zverejnenými skladbami sú aj A Minor Crisis, Waiting for the Sun a Sunrise Sunrise. Najnovším videosinglom je titulná skladba Amen Dolores, ktorej vizuál tradične vytvorila oceňovaná režisérka a fotografka Soňa Maletz.
Vinyl má dve strany - ako všetko skutočné
Spoluproducent a vydavateľ albumu Tomáš Sloboda predstavuje Vlada Nosáľa a jeho novú kolekciu pesničiek formou rozhovoru, v ktorom sa okrem iného dozviete aj to, aké boli jeho hudobné začiatky, prečo takmer všetko v kapele robí sám a prečo sa nový album volá Amen Dolores.
Tvoja obľúbená farba?
Povedal by som čierna, ale to vraj nie je farba.
Fakt?
Názory sa rôznia. Je to "absencia svetla".
Máš radšej tmu?
Asi áno. Medzi 22:00 a 01:00 je ten najlepší čas dňa. Ale rovnako si myslím, že po 02:00 sa už nič rozumné neudeje.
Veríš skôr rozumu, alebo intuícii?
Keďže nad touto otázkou seriózne uvažujem, tak asi skôr rozumu.
Si skladateľ, pesničkár, ale hudbu treba nahrať, takže si interpretom a súčasne aj zvukárom, ktorý to všetko musí zaznamenať a producentsky ustrážiť. Odvádzaš robotu za štyroch ľudí. Nie je toho na jedného priveľa? Väčšinou sa každý zhostí len jednej úlohy. Je niekto konkrétny, kto ťa inšpiroval? Alebo to robíš všetko sám z iných dôvodov?
Do veľkej miery ma v tom inšpiroval Elliott Smith, ku ktorému som hlavne v mojich pesničkárskych začiatkoch veľmi vzhliadal. Ovplyvnil ma tiež Anton Newcombe z Brian Jonestown Massacre, s ktorým som mal aj tú česť spolupracovať. Potom tiež Jay Bennett, Rivers Cuomo... Ale, hoci to nerád priznávam, je v tom tiež istá dávka nedôvery v iných ľudí. Skrátka, ak to má niekto posrať - nech som to ja sám.
Tvoja hudba je pre veľa ľudí zatiaľ neznáma, tak ako sú len pre fajnšmekrov známi Jay Bennett alebo Anton Newcombe. Pritom sám dobre vieš, a mnohí vrátane mňa tvrdia, že tvoje pesničky sú skladateľsky naozaj prvotriedne. Ako veľmi ti záleží na odozve zvonka?
Snažím sa veľmi nezaoberať preferenciami toho či onoho publika. Ako poslucháčovi sa mi hudobný kalkul hnusí. Myslím ale, že ľudia prirodzene majú radi melódie, a preto sa svoju hudbu na nich snažím stavať. Dobrých pesničiek nie je nikdy dosť.
Zatiaľ máte všetky skladby v angličtine. Čo tak skúsiť to v slovenčine? Mohol by si mať na koncertoch spievajúce publikum...
Určite si to viem predstaviť. Koniec koncov, nejaké pesničky po slovensky sem tam aj zložím, ale zatiaľ idú viac-menej do šuflíka.
Prečo?
Je to pre mňa úplne iná tvorba. Skladám pesničky v angličtine, lebo mi ako skladateľovi poskytujú slobodu. Asi nepoviem nič nové, ale spojenie textu s melódiou v tom jazyku skrátka dáva zmysel. Momentálne mám pocit, že by som sa mal venovať chytľavým melódiám a zaujímavým harmóniám, lebo mám dojem, že aj na svetovej scéne sú trochu v úzadí.
Vieš mi to podrobnejšie vysvetliť?
Nechcem znieť moralisticky, ale mám podozrenie, že to má niečo do činenia so zrýchlením doby, aj keď v momentálnej korona situácii toto tvrdenie môže vyznieť trochu úsmevne. Hudobný priemysel si asi už dlhšiu dobu myslí, že ľudia chcú len nejakú pohodlnú kulisu k sledovaniu smartfónu. Pre mňa je normálne, že pesničke (aj popovej) musím venovať nejaký čas, kým ju pochopím. Okrem chytľavosti v popovej pesničke musí byť aj moment prekvapenia a ten sa z nejakého dôvodu vytráca. Ale možno sú skladatelia skrátka lenivejší ako ja. Napriek tomu si myslím, že ľuďom na hudbe záleží a to sa podceňuje. Je tam teda nádej, že sa to niekedy vráti.
Porozprávaj mi niečo o tvojom vzťahu k hudbe. Ako sa ti to stalo?
Už ako malé dieťa som s hračkárskou gitarou všetkých otravoval svojimi coververziami pesničiek Petra Nagya. Potom som si obľúbil punk, Nirvanu a pod. a začal som už okolie otravovať s naozajstnou gitarou. Odjakživa som tiež bol obklopený hudbou The Beatles, lebo ich počúva môj otec. Bral som ich ako samozrejmosť, ale čím ďalej, tým viac som ich oceňoval a tento stav trvá dodnes. Pesničky som si v nejakej forme asi skladal tiež odjakživa, aj keď boli niekedy iba v hlave.
Nový album sa volá Amen Dolores. Do akej miery súvisí názov s obsahom? Doslovný preklad znamená "milovať bolesť".
Je to dnes už trochu archaická slovenská fráza, zvykli ju používať babky v zmysle "no zbohom". Aktuálny príklad: "Na Slovensku už zúri koronavírus, no amen dolores..." Z tohto pohľadu sme si to načasovali výborne. Páči sa mi tá poetická univerzálnosť, funguje to aj celosvetovo. Niečo to každému evokuje, môže to byť aj o akceptácii bolesti, ako hovoríš. Všetky pesničky tam nie sú veselé, ale vždy v sebe nesú istú nádej.
Aj Vlado Janček (básnik, textár a člen skupiny Saténové ruky, pozn. red.) dal palec hore za názov albumu.
Potom to naozaj musí byť geniálne. S mojou frajerkou Soňou vedieme trochu spor ohľadom toho, koho nápad bol pomenovať ten album takto, ale dohodli sme sa, že budeme hovoriť, že sme na to prišli spolu.
Nakoľko je pre teba dôležitý vizuál albumu? Môžeš mi prezradiť alebo opísať vašu spoluprácu so Soňou? Počúvate spolu nový materiál? Bavíte sa o tvojej novej hudbe, o textoch, speve?
Vizuál je pre mňa dôležitý, ale rád si v ňom nechám poradiť inými ľuďmi, lebo do toho až tak nevidím. Väčšinou je to teda Soňa, ktorej v tomto verím na 99,9 percent, aj to len preto, že na 100 percent nemôžeš veriť nikomu. V podstate viem, že ak niečo vizuálne odobrí ona, môžem byť pokojný. Je autorkou väčšiny našich videí a fotiek, takže sa dá povedať, že má prsty v celej našej vizuálnej identite, ktorá podľa mňa dobre zrkadlí náš zvuk. Takisto som rád, že sme na obale albumu spolupracovali so Sergiom Carusom a Kalom, na ktorých sa zase viem spoľahnúť z hľadiska grafiky. Na margo tej spolupráce - Soňa sa prirodzene zaujíma o hudbu celkovo a samozrejme aj o tú moju. Je teda väčšinou prvým poslucháčom všetkého, čo vytvorím. Nejde na to pri tvorbe nemyslieť.
Skladáš hudbu na text?
Je to rôzne. Prvoradá je vždy melódia, pri jej hm-kaní sa často zjavia zvukomalebné zhluky slabík, z ktorých sa postupne tvorí text. Často sa tiež stáva, že mám jednu textovú frázu, ku ktorej vymyslím melódiu a ostatné sa začne nabaľovať. To bol prípad pesničky A Happy Drunk - do mobilu som si počas žúru napísal frázu "I used to be a happy drunk". Na druhý deň som si ju tam našiel a vystaval okolo toho pesničku.
Ktorú pesničku z albumu máš teraz najradšej a prečo?
I Went To See My Face je skladba, akú by som sám rád počúval. Má podľa môjho názoru zaujímavé akordy, chytľavý refrén a poetický text. Na A Happy Drunk mám rád priamočiarosť. Good Morning Mom sa mi páči emocionálne a preto, že pojednáva o vzťahu k rodičovi bez toho, že by vyznela gýčovo. Aspoň teda dúfam, že to nie je žiadna Máma od Luneticu.
Dúfaš dobre. Ako vyzerá tvoj deň počas obmedzení v súvislosti s COVID-19?
Veľa si umývam ruky. Keďže už viac ako dva roky robím full-time z domu, pracovný režim sa mi veľmi nezmenil. Pondelok až piatok teda cez deň robím, po práci idem na chvíľu von. Tesne predtým, ako sa zaviedla karanténa, som si stihol kúpiť skateboard, ku ktorému som sa po rokoch vrátil. Idem s ním teda niekam, kde nie sú ľudia a večer potom nariekam, pretože ma všetko bolí. Nemôžem povedať, že by som sa po večeroch doma veľmi nudil - občas si pozriem film, zahrám si spoločenskú hru, čítam si vo vani, samozrejme si hrám na gitare a tiež by som chcel niečo nahrávať - už si to pomaly pripravujem. Ale teším sa na to, keď sa to zase vráti do normálu. Je mi trochu ľúto zrušeného krstu albumu, ale myslím, že bezpečnostné opatrenia sú na mieste a verím, že čoskoro nájdeme nový termín.
Prvýkrát je album Queer Jane aj na vinyle. Ako vnímaš zvukový rozdiel medzi digitálom a analógom?
Je to rozdiel nielen zvukový, ale aj pocitový a filozofický. Prvýkrát mám pocit, že tu niečo po nás aj zostane. Bavili sme sa tu napríklad tiež o vizuále - na veľkom formáte vynikne oveľa viac ako na CD. Je to skrátka artefakt. No hlavne, vinyl má dve strany - ako všetko skutočné.
Biografia
Queer Jane je bratislavská indie kapela, ktorá začala ako sólový projekt speváka, gitaristu a skladateľa Vlada Nosáľa. V roku 2012 sa k nemu pridali basgitarista Lukáš Valter a bubeník Adam Jánoš. Hudbu Queer Jane inšpiruje rovnako folkové pesničkárstvo Boba Dylana, ako punková energia The Clash a skladateľské majstrovstvo The Beatles. Ich tvorba však má blízko aj k psychedélii, o čom svedčí aj hosťovanie Vlada Nosáľa na albume Mini Album Thingy Wingy (2015) americkej kapely The Brian Jonestown Massacre.
Kapela má na konte EP Loveshy (2014) a albumy Flowerville (2015), Home (2016) a Amen Dolores (2020). Poznávacím znamením skupiny sú aj nápadité videoklipy a fotografie, ktoré sú z veľkej časti dielom frontmanovej priateľky Sonky Maletz.
Informácie, rozhovor a fotografie redakcii Hudba.sk poskytol Branislav "Kalo" Kaľavský z vydavateľstva Bruuder Records. Text tlačovej správy sme upravili.
Foto: Soňa Maletz
