Film MEKY je o vytrvalcovi, ktorý zo Strakovej ulice dobehol až do Abbey Road

Miro Žbirka svoje aktivity neutlmil ani v období poznačenom korona krízou. Hoci spevák len koncom minulého roka oslávil štyridsať rokov sólovej kariéry veľkými halovými koncertmi, ani tento rok by nemal byť pre neho oddychovým časom. Na jar ponúkol fanúšikom prostredníctvom sociálnej siete on-line koncert, lekciu hrania na gitare, či debatu o skladaní pesničiek.

Najväčším ťahákom však mala byť premiéra dokumentárneho filmu MEKY na tohtoročnom karlovarskom filmovom festivale, ktorý sa však zo známych príčin nekonal. Kým v českých kinách sa dokument premietal v rámci náhradnej prehliadky Tady Vary a stihol už získať aj cenu divákov, na Slovensku sa premieta od 16. júla. Slávnostná slovenská premiéra dokumentu MEKY predbehla spustenie verejnej distribúcie len o tri dni a konala sa v priestoroch bratislavskej Starej tržnice, ktorá sa pre túto príležitosť zmenila na príjemnú kinosálu. Výber miesta sa ukázal ako optimálny, keď vzhľadom na bezpečnostné pravidlá si aj pri relatívne väčšom počte prítomných nikto nedýchal na chrbát.

Na druhej strane bolo možné z tvárí ľudí čítať radosť z faktu, že kultúra sa pomaly prebúdza z nedobrovoľného spánku, čoho dôkazom bola aj táto udalosť, navyše spojená s obľúbeným a slávnym bratislavským rodákom zo Strakovej ulice. Premiéru filmu si popri značnom záujme médií nenechali ujsť mnohé známe osobnosti, vrátane tých, ktoré boli súčasťou hudobnej kariéry Mira Žbirku, medzi nimi aj hudobník a skladateľ Janko Lehotský, producent a hudobník Ľubo Belák, textár Kamil Peteraj, hudobný publicista Juraj Čurný, či fotograf Peter Stanley Procházka.

Iniciatívy natočiť filmový portrét o federálnej hudobnej legende, ktorú všetci poznajú pod prezývkou Meky, sa chopil český novinár a režisér Šimon Šafránek (ročník 1977), ktorý získal Českého leva za filmový dokument King Skate (2018) o počiatkoch skateboardingu v Československu, hoci sa doteraz primárne venoval hudobným dokumentom a koncertným záznamom. Šafránek chcel pôvodne v dokumente použiť dobovú českú hudbu 80. rokov, no tá podľa neho "nálade filmu veľmi nesedela", a vďaka tomu objavil "slovenskú novú vlnu" reprezentovanú práve Mirom Žbirkom a Lacom Lučeničom. S myšlienkou natočiť dokument o Mirovi Žbirkovi ako prvá prišla producentka Kateřina Černá, a keďže spevákovi sa ocenený dokument o skejteroch páčil, na ponuku spolupráce s talentovaným Šafránkom povedal áno.


Filmový portrét ako mozaika

Prečo sa Šafránek rozhodol točiť dokument práve o Žbirkovi odôvodnil tým, že ho na ňom osobitne zaujalo, ako si namiesto jednoduchších ciest si v hudbe vyberal tie zložitejšie. V krátkom rozhovore po skončení projekcie mi režisér na margo ich spolupráce povedal: "Meky je veľký profesionál a silná osobnosť s charizmou, a preto aj napriek generačnému odstupu to medzi nami veľmi dobre fungovalo." Inšpiráciou pre neho bola Mekyho životopisná kniha Zblízka (2016), ktorej autor Honza Vedral sa podieľal aj na scenári filmového portrétu.

Film však nie je chronológiou hudobných a osobných míľnikov v Mekyho živote, ani jeho životopis, je to umne a pôsobivo zložená mozaika vytvorená z čriepkov šťastných i smutných okamihov, úspechov i sklamaní, jednoducho pocitov, ktoré umožnia lepšie pochopiť Mekyho ako človeka. Je to skladačka vytvorená z pomyselných i reálnych výstrižkov v podobe Mekyho minulých i súčasných výpovedí, vyjadrení ľudí zásadných z pohľadu jeho kariéry, úryvkov z koncertných vystúpení a archívnych televíznych záznamov, obrazov zo súkromného života a dobových reportáží, prekladaných jeho hudbou.

Niekoho možno prekvapí, že vo filme dominujú menej hrané Mirove piesne, na moju radosť zaznievajú najmä skladby z elektronických albumov Nemoderný chalan (1984) a Chlapec z ulice (1986), ktoré aj tu potvrdzujú nadčasovosť a aj po zvukovej stránke znejú neuveriteľne dobre. Samozrejme, nesmú chýbať hity ako Biely kvet alebo Balada o poľných vtákoch, pri ktorých tvorcovia pracovali s "tekutým časom", keď vo filme použili Mekyho interpretácie tej istej skladby z rôznych časových období, čo môže hlavne u skalných fanúšikov vyvolať príjemne nostalgické emócie.


Náročná práca s archívmi a kvalitný strih

Dokument nie je ani bilanciou spevákovej kariéry. Podľa Šafránkových slov "Meky nie je úplne bilancujúci typ. Veľmi nebilancuje, ani sa mu do toho veľmi nechce." Keď Meky hovorí o minulých udalostiach, nevyznieva to sentimentálne, ani príliš analyzujúco. Režisér svoje dielo postavil na úprimnosti ako základu vzájomnej dôvery. Vyše roka bol súčasťou Mekyho života a natáčal ho doma a na záhrade v Strašniciach, na cestách v aute, počas prechádzok, či v zákulisí pred koncertnými vystúpeniami. Dokrútky vznikali okrem Prahy, aj v rodnej Bratislave a Londýne, odkiaľ pochádzala Mekyho mama. Okrem týchto zdrojov tvorcovia vyberali podklady pre film z obrovského množstva archívneho materiálu.

Šafránek prezradil, že očakával, že Meky ako známy spevák bude mať uschovaný kopec materiálu, ale jeho archív obsahoval len súkromné rodinné zábery natočené videokamerou od 90. rokov, a preto väčšinu podkladov, ktoré sa týkali jeho hudobnej kariéry, musel s kolegami hľadať a získavať z televíznych a súkromných archívov. Našťastie, ako sa Šimon Šafránek vyjadril, pokiaľ išlo o získavanie zdrojov, "mali už know-how" nadobudnuté z prípravy dokumentu King Skate. V strižni potom tvorcovia strávili nemálo času a podiel šikovného strihača Šimona Hájeka na kvalite výsledného tvaru je zásadný. Na otázku, do akej miery Meky zasahoval do obsahu filmu a výsledného mixu, mi Šimon Šafránek bez váhania odpovedal: "Tak ako sme to poskladali, tak to Meky akceptoval a prijal."


Mekyho radosti i smútky 

Pre skalného fanúšika Mira Žbirku, ku ktorým sa hrdo hlási aj autor článku, ktorý si navyše určite prečítal už spomínanú životopisnú knihu Zblízka, nie sú mnohé informácie, ktoré sa z dokumentu dozvie, až tak nové. Pre mňa bolo skôr vzrušujúce vidieť doteraz nevidené zábery zo začiatku jeho kariéry z prostredia legendárneho V-klubu, záznamy z vystúpení Modusu alebo dobových televíznych programov, ktoré pre mladú generáciu musia vyznieť ako bláznivé retro. Meky síce prezradí veľa, ale niečo zostane aj nevypovedané alebo je vyjadrené v náznaku, čo však hlavne pre znalcov Mekyho reálií nie je problém pochopiť. Nepovažujem to za mínus, keďže portrét umelca by nemal byť o jeho "grilovaní", ale skôr o pochopení jeho motivácie a spoznaní ho z tesnejšej blízkosti, bez zbytočného pátosu, no zato aj s emóciami i humorom. Tvorcom sa na mnohých miestach filmu podarilo vyčariť v publiku úprimný smiech, príčinou ktorého bol nielen známy Mekyho suchý anglický humor, ale napríklad aj špecifický Lehotského jazyk alebo veľavravné výrazy na tvárach protagonistov vyjadrujúce rozpaky nad tým, čo práve Meky hovorí.

Divák sa tiež dozvedá, čo Mekyho zásadne ovplyvnilo, aby sa vydal na hudobnú dráhu. Boli to aj jeho dvaja starší bratia, no najmä najstarší Jason, ktorý sa narodil na konci II. svetovej vojny ešte v Londýne, kde sa jeho rodičia zoznámili. Hudbu začal Meky vnímať ako tínedžer v 60. rokoch, kedy na scénu prišli The Beatles, The Rolling Stones, Bob Dylan a Jimi Hendrix. Meky k tomu vo filme hovorí: "Nedalo sa, aby som nebol fascinovaný. Veď nadčasové skladby vtedy vznikali takmer každý týždeň." Doma počúval nahrávky, ktoré bratia nosili na páskach, všímal si aké akordy Jason hrá, ako pritom tancuje. Z jeho výpovede je zrejmé neslabnúce silné citové puto k Jasonovi, ktorý tragicky zahynul v roku 1969. Dojímavý okamih vyjadrujúci Mekyho smútok nepotreboval žiadne slová. Hoci nezaznejú detaily o dôvodoch jeho predčasného odchodu, vplyv smutných spoločenských udalostí je nepochybný.

V Mekyho živote vidíme striedanie úspechov a prekážok, radostí i smútku. Hviezdne obdobie skupiny Modus, kde účinkoval s Jankom Lehotským, Marikou Gombitovou a Lacom Lučeničom, ktorá získala zlatú Bratislavskú lýru v roku 1977 za pieseň Úsmev, bolo o chvíľu nato konfrontované so zrušením plánovaného nahrávania prvého albumu skupiny aj napriek jej kulminujúcej popularite. Keď k nahrávaniu napokon po dvoch rokoch došlo, prišla ďalšia rana - Janko Lehotský Mekyho aj s Lučeničom zo skupiny Modus vyhodil, čo vo filme zdôvodnil slovami: "...čoraz viac vytŕčali a vytŕčali a išli na pódiu dopredu, kým ja som nemohol, lebo som sedel za klavírom..." Dozvieme sa tiež ako Meky prežíval haváriu Mariky Gombitovej, ktorá sa stala po historicky poslednom koncerte skupiny Modus. Jeho emotívne slová, ktorých kulisu tvoria zábery z úspešného filmového muzikálu Neberte nám princeznú, kde s Marikou hrali bezstarostný zaľúbený pár, sú ďalším emočne silným momentom filmu.


Zlatý slávik i tvorivý rozchod s Lučeničom

Pre Mekyho však bol odchod z Modusu príležitosťou pre ďalší posun v hudobnej kariére a s odchádzajúcimi členmi založil vlastnú skupinu Limit. Už za krátky čas prišli nové veľké úspechy, z ktorých najdôležitejšie sa viažu k roku 1982, keď sa Meky stal prvým slovenským Zlatým slávikom a po dlhých rokoch z trónu zosadil Karla Gotta. Druhým bol na tú dobu nevídaný úspech presahujúci hranice socialistického Československa, ktorým bolo víťazstvo v medzinárodnej piesňovej súťaži v rakúskom Villachu s anglickou verziou piesne V slepých uličkách, čo umožnilo Mekymu nahrávať platne aj v zahraničí.

Veľký priestor v dokumente dostáva bývalý dlhoročný Mekyho spoluhráč a nepochybne ďalší dôležitý človek v jeho kariére Laco Lučenič. Tvorili silnú dvojku, v ktorej bol Meky skladateľom, textárom a interpretom, a Lučenič multiinštrumentalistom, aranžérom a producentom. V prvej polovici 80. rokov dochádza v západnej Európe k rozmachu elektronickej hudby, čo Meky považuje za revolúciu v hudbe porovnateľnú s érou sixties. To bola nová parketa pre Lučeniča, ktorého nové nástroje ako sequencery a automatické bicie úplne pohltili. Výsledkom ich vtedajšej spolupráce boli skladby odeté v úplne inom šate ako dovtedy Meky robil.

Nie všetkým fanúšikom sa táto zmena páčila, navyše, keď Meky prestal nosiť lennonky, ktoré vymenil za šošovky, niektorí priaznivci to nevedeli prehltnúť. Oveľa väčším problémom však bol tvorivý rozchod s Lacom Lučeničom, ktorý otvorene s trpkosťou v hlase pomenoval dôvody svojho rozhodnutia. Nebudem ich tu prezrádzať, v každom prípade problémy pramenili aj z podmienok, v akých v minulom režime hudobný biznis (ak ho tak vôbec bolo možné nazvať) fungoval. Je však fajn, že napriek odlišnému pohľadu oboch protagonistov nie je Mekyho reakcia konfrontačná. Za všetko hovorí jeho krátka poznámka: "Laci Lučenič – Ludwig van Beethoven..."


Manželka a zároveň manažérka

Súčasťou dokumentu sú aj pasáže týkajúce sa spevákovho súkromného života. Meky sebakriticky hodnotí svoju rolu otca prvej dcéry Denisy: "Celá moja energia išla do hudby, človek potrebuje istú mieru fanatizmu a klapky na očiach. To sa nedá s rodinným životom dať do nejakého súladu. Môže sa tomu hovoriť aj egoizmus." V súčasnosti majú spolu pekný vzťah. Dnes už Meky uvažuje inak ako v časoch, keď na koncertných šnúrach trávil mesiace, čo neskôr viedlo k rozvodu jeho prvého manželstva.

S manželkou Katkou, zároveň jeho manažérkou, na ktorú sa plne spolieha, má syna Davida, kráčajúceho v jeho šľapajach, a dcéru Lindu. Film dáva aj odpoveď na otázku, prečo sa Žbirkovci po roku 1992 presťahovali do Prahy, Katkinho rodiska. Nepočúva sa to príjemne, keď do Mekyho života opäť nepriaznivo vstúpila spoločenská situácia. V relácii k tomu zo záberov z ich domáceho prostredia sála pohoda a šťastie, Mekyho s Katkou spája rovnaký zmysel pre humor, čoho potvrdením je aj neškodné vzájomné podpichovanie a vtipkovanie. Spolu zdieľajú pracovné povinnosti i voľný čas. Vyvoláva to pocit akého si zadosťučinenia, že všetko sa na dobré obrátilo.


Čo sa do filmu nedostalo

Mekyho priaznivcom možno filme budú niektoré momenty chýbať. Je zaujímavé, že skupina The Beatles ako jeden z veľkých Mekyho idolov a inšpirácií nedostala vo filme priestor, aký by jeho fanúšik očakával, pokiaľ nepočítame ojedinelý záber na obraz členov skupiny zavesený na stene nad skriňou. Meky ako veľkú inšpiráciu na začiatku svojho pôsobenia na scéne spomína kapelu The Kinks, konkrétne jej album Sunny Afternoon (1966), ktorý ho "hudbou i obalom absolútne bral".

Z ľudí, ktorí zásadne ovplyvnili hudbu Mira Žbirku, nebol vo filme spomenutý ani predčasne zosnulý nadaný básnik a textár Jozef Urban. Možno by si väčší priestor zaslúžilo natáčanie v slávnom štúdiu Abbey Road. Je však vecou tvorcov, hlavne režiséra, ktoré témy budú do filmu vybrané, a do úvahy treba brať aj časové limitovanie filmu, do 82 minút sa jednoducho všetko nevojde.


Tajomstvo úspechu

Dokument MEKY ukazuje, ako sa talentovaný, ale nesmelý chalan so slovensko-anglickými koreňmi dostal vo svojej brandži až na vrchol a ako na jeho kariéru vplývali dôležití ľudia, vonkajšie podmienky a okolnosti. Je to úprimná spoveď bez toho, aby z Mekyho robila idol. Je to aj pohľad na dobu, v ktorej Meky pôsobil a od ktorej nemožno abstrahovať.

K tajomstvu jeho úspechu sa vo filme vyjadruje aj dlhoročný textár Mekyho piesní Kamil Peteraj, ktorý pozná Mekyho od 14 rokov, keď si ho všimol vo V-klube ako "mladučkého nesmelého speváčika, ktorý veľmi dobre spieval piesne od Bee Gees". A dodáva: "Na Mekym je jedna úžasná vec, on je vytrvalec, vie aj tie posledné kilometre do cieľa bežať dobre." Sám spevák to uzatvára takto: "Mal som taký nejaký sen, že budem nahrávať pôvodnú tvorbu. A tomu som všetko podriadil, aj osobný život." A na otázku, čo má najradšej, Meky odpovedá: "Najradšej skladám nové piesne. Keď o tom rozmýšľam, príliš inak to nemohlo byť, ak som mal nejakým spôsobom uspieť."


Autor: Ivan Straka
Foto: Ingrid Remisova Photography

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu