Pamätám sa, že keď som prvýkrát počul Beirut, rozvírili sa vo mne spomienky na všetky nádherné miesta, ktoré som v živote navštívil. Výrazné melódie stavajúce na dychoch, perkusiách, exotických nástrojoch a na variácii rôznorodých folklórnych prvkov (juhovýchodné, mariachi, cigánske či balkánske) spôsobujú návykový entuziazmus, ktorý sa s každým vypočutím prirodzene vracia.

Výnimkou nie je ani nová zbierka dvanástich skladieb s názvom Gallipoli. Na svedomí ju má, podobne ako predchádzajúce štyri albumy, vnímavý multiinštrumentalista Zach Condon z amerického mesta Santa Fe, v súčasnosti žijúci v Berlíne. Sám o sebe tvrdí, že miesto u neho predstavuje dve tretiny inšpirácie a aj preto sa v minulosti so starším bratom Ryanom (ktorý mu bol vždy veľkým vzorom) rozhodol prejsť krížom cez Európu na "backpackera" - teda s batohom na chrbte. 

Zidealizovaný kontinent mal naňho nesmierny dopad: "Bol som presvedčený, že Európa bude ako prechádzka starým francúzskym filmom." A nakoniec sa stala ešte čímsi viac. Rozmanitá architektúra a kultúrny mix udal definitívny charakter zvuku Condonovej kapely. Niet divu, že mnohé piesne nesú názvy miest, a áno, jedným z nich je aj Bratislava. Vyšla hneď na debutovom albume Gulag Orkestar v roku 2006, no s prihliadnutím na zvuk typickejší pre Balkán by bol pre ňu vhodnejším názvom Belehrad.

Hymny miest

Na novom albume sa nachádzajú také pesničky dve. Krátka inštrumentálka Corfu síce frázovaným klavírno-ambientným rázom a orgánovými vsuvkami tiež nepripomína typický stredomorský folklór (chýbajú najmä strunové nástroje), no fungovala by ako ideálna zvuková kulisa k oddychovým chvíľam s drinkom na pláži.


Druhou skladbou je eponymná Gallipoli. Condon v nej spieva svojím príjemným medovým hlasom a ani vo sne by ste nepovedali, že tento 33-ročný, placho pôsobiaci hudobník v nedávnej minulosti bojoval s maniodepresiou a chronickou nespavosťou. O psychických problémoch sa vyspovedal na predchádzajúcom albume No No No (2015) a teraz tu máme skôr akýsi únikový východ - zhudobnenú psychohygienu, romantickú zmes, ktorej pozadiu dominuje organový zvuk s "vesmírnym" echom, výraznými dychovými prvkami a perkusnými zvukmi.

Skladba nie je pomenovaná po slávnej námornej bitke v prielive Dardanely z prvej svetovej vojny, ale po charizmatickom historickom talianskom mestečku, v ktorom vznikla. "Gallipoli vnímam ako mix starých a nových nahrávok. Bytostne mi pripomína všetko krásne, čo môže hudba človeku dať. Toto je vlastne logika, ktorá sa ukrýva za albumom," píše Condon na oficiálnej stránke Beirutu.


Organ značky Farfisa, ktorý si nechal poslať Condon od rodičov zo Santa Fe a ktorý si opravil po istom kočovnom cirkusovom muzikantovi, je dôležitou súčasťou podpisu, ktorý sa nachádza aj pod ostatnými skladbami albumu. Beirut svoj štýl za posledných 13 rokov veľmi nezmenili, a verní fanúšikovia im to určite vyčítať nebudú. Piesne sú okrem Condonovho hlasu charizmatické najmä durovou expozíciou a pozitívnym nádychom.

V ich diskografii by ste zrejme márne hľadali (aj napriek psychickým problémom lídra) smutnú pieseň, a aj keby, tak by bola smutná len veľmi osobitým spôsobom. Trochu melancholicky môže na novom albume pôsobiť pieseň We Never Lived Here, v ktorej Condon rieši zasneným vokálom zvláštnu ľudskú naviazanosť. Na čo iné, ak nie práve na miesta.

Super-romanticky zas znie skladba Varietes of Exile, ktorá by mohla byť ideálnym soundtrackom každej telenovely. Zvukovo jej dominujú struny a akordeón, neskôr sa pripája minimalistický basový groove, bicie a perkusie. Práve bubeník Nick Petree a basák Paul Colins majú výrazný podiel na finálnom zvuku piesní, ktoré sa okrem Talianska nahrávali v Berlíne a New Yorku. 

Originálny aj bez zmyslu pre orientáciu
We Never Lived Here patrí spolu s krásne a jednoducho zaranžovanou piesňou Family Curse medzi vrcholy albumu. Výrazné dychy na jej konci a chytľavé bicie postupne dostávajú takmer symfonický nádych. Napriek jednoduchej priamočiarosti však nejde o žiaden "party-shit", skôr o relaxačnú hudbu k učeniu, práci či k pomalým filozofickým úvahám sprevádzaných ničnerobením.


Prečo je teda autor skladieb taký fascinovaný inými kultúrami? Nuž, Santa Fe, v ktorom amatérsky nahral svoj prvý album (v detskej izbe) je relatívne izolované mesto v srdci "nového" sveta. Aj keď sa neskôr umelec presťahoval do New Yorku, americká každodenná realita a kultúra mu skrátka zovšedneli. Úprimný šok z toho, aký nádherný je svet za oponou oceánu, mu vlastne môže každý Európan ticho závidieť.

Niet divu, že aj v maličkom mestečku, akým je Gallipoli, sa bol sympatický snílek Condon schopný stratiť na celú noc. Táto historka, nech už je vymyslená alebo nie, je geniálnym vystihnutím pointy albumu. Beirut miešajú zvuky z celého sveta, čím vystupujú z hlavného prúdu. S piatym albumom sa síce mimo prirodzeného produkčného progresu do žiadnych závratných diaľok neposúvajú, no majú nádherne sentimentálny zvuk, vďaka ktorému budete môcť na chvíľu žiť o trochu intenzívnejšie. Prenajmite si lietajúci koberec, a hor sa na cestu "naprieč svetmi". Kultúrny šok zaručený.

PS: Beirut sú momentálne na turné. Najbližšie k Slovensku zahrajú 14. apríla vo viedenskej Bank Austria Halle.


Beirut - Gallipoli  
(2019, 4AD)

1. When I Die
2. Gallipoli
3. Varieties of Exile
4. On Mainau Island
5. I Giardini
6. Gauze fur Zah
7. Corfu
8. Landslide
9. Family Curse
10. Light in the Atoll
11. We Never Lived Here
12. Fin

Vypočujte si celý album na Deezeri:



Autor: Matej Kráľ
Foto: artwork - 4AD

Súvisiaci interpreti: Beirut