Zdroj: Katarína Bell

Annet X: Mojím vzorom je, keď mi vlastný pocit povie, že je to dobré

Posledné pravdivé médium, či priamočiara hudobná linka verne zachytávajúca realitu. Rap sa stal novou definíciou stredného prúdu aj doma, no zatiaľ čo turbulencie v jeho slovenskej časti spôsobuje spor dvoch mužov, v Česku sa aktívne otvára téma celkom iná. Rap a ženy, a všetko, čo s tým súvisí.


Jednou z výrazných osobností víriacich vodami u našich západných susedov je Aneta Charitonová alias Annet X. S verejným pôsobením začala ako tínedžerka vlogovaním na Youtube, definitívny prerod v osobitú hudobnú interpretku reprezentuje jej výdatné EP X z roku 2019. Nahrávka zaznamenáva veršovú vyzretosť na pozadí charizmatického altového R&B vokálu, tanca medzi ruštinou a češtinou a prešpekulovaných beatov zvukového dizajnéra Davida Kopeckého.

Scénou potom výrazne zarezonoval album s osobitým názvom Až budu velká, chci být Aneta Charitonova z roku 2020. Sebavedomie, ktoré z 15-trackovej zbierky dýcha, je opreté o precízne inštrumentálne kompozície a hutné beaty. Zvuk zoširoka presahujúci jeden žáner režíroval vyhľadávaný producent Radimo s kapelou Champion Sound (Diamond D, Black Moon, Bahamadia, Prago Union, Idea či Madam Pepper) a táto spolupráca sa, ako sa zdá, stala osudnou. Annet X pohyb sveta vôkol seba reflektuje skrz osobité frázovanie a jazykovú inkluzivitu s rozhľadenosťou a komplexitou len zriedkavo vlastnou (vtedy) 20-ročnej žene.


S Anetou sme sedeli v prázdnom antré českej Národnej galérie a rozoberali jej novinky, fanúšikov a presunuté koncerty, jej vzťah k produkcii a producentom, ale aj to, ako dokáže vykonštruovaný mediálny obraz manipulovať, aké ťažké je zbaviť sa nálepky a ako možno čítať maskulínne tendencie súčasnej rapovej scény.

Začnem ešte stále novinkou, tvoja spolupráca so slovenským hudobníkom FVLCRVMom, Do It All Again, len nedávno postúpila v hlasovaní Radio_Head Awards do druhého kola v kategórii Skladba roka. Ako k tejto spolupráci došlo?

S Pištom sa sledujeme už nejakú chvíľu a všeobecne som jeho veľký fanúšik. Čo sa týka produkcie a textov, je skrátka na inom leveli ako väčšina producentov u nás. V jeden moment mu vyšiel singel s rusko-ukrajinským spevákom Ivanom Dornom (singel Come Get Some, pozn. red.), mojím vôbec najobľúbenejším východoeurópskym umelcom. Pištovi som potom písala, že toto je fakt big deal, a k tomu, že keby mal nejakú vec, do ktorej by som sa hodila, bude mi potešením. Tak mi poslal jedno už dlho rozpracované demo. Nadchlo ma to. Pišta mi pripadá špecifický svojím prístupom k produkcii bicích, melódiu konštruuje akoby okolo drum-beatov. To sa mi tak zapáčilo, že nahrať a napísať slohu do tracku mi trvalo asi 10 minút.

Spomenula si Ivana Dorna a sama máš ruské korene. Sleduješ východnú scénu aktívne?

Vôbec nie. Príde mi dosť špecifická, v určitom zmysle zaseknutá v jednom štýle, ktorý mi nie je úplne blízky. Ivan Dorn je jeden z mála, ktorý z toho vystupuje.

V Do It All Again rapuješ v angličtine, to u teba minimálne v poslednom období nebýva zvykom. Cítiš sa dobre aj v angličtine?

Jasné. V angličtine sa nedá cítiť zle, je to veľmi spevavý jazyk.


Jazyk a všeobecnejšie frázovanie sa pri tvojej tvorbe rozoberá často.

Celý život vyrastám v dvojjazyčnej rodine, celý život miešam nielen s rodinou, ale aj s kamošmi angličtinu s češtinou a ruštinou. Pre mňa je to komunikačný prostriedok, ktorý navyše splýva. Stáva sa mi, že už ani nevnímam, v akom jazyku rozprávam. To isté sa deje aj v muzike, a kým mi to nezačali ľudia vytýkať, tak by som sa nad tým nikdy nepozastavila. Myslím, že miešanie jazykov sa v rape postupne etabluje. Osobný battle medzi tým, či chcem robiť veci anglicky alebo česky, mám však stále.

Kde si videla tie výčitky?

Napríklad po rozhovoroch, keď vidím titulky a v nich poznámky k divnému frázovaniu. Aj keď si nemyslím, že pre moju generáciu sú ešte zásadné rádiá, tak už keď prišlo na vec - rádia moju hudbu odmietali práve kvôli frázovaniu. A samozrejme, raz za čas sa človek pozrie aj na komentáre, v ktorých sa vie objaviť aj kvalitná a konštruktívna kritika.

Rádia ťa teda nehrajú?

Teraz už paradoxne áno, Europa 2 hrá skladbu Loterie (ešte z debutového EP X, pozn. red.), na ktorú by som to v živote nepovedala, pretože práve tam si dosť idem anglicko-česky. Je to pritom môj asi najviac random text, takmer až generátor slov, rozhodne nie jedna z hlbších vecí.

Nedávno som sa bavila s distribútorom, ktorý mi vravel, že pred 3-4 rokmi bol v rádiách hlad po českej hudbe. Momentálne sa to dosť zmenilo, a to, čo je česky, cez rádio často vôbec nejde. Českí umelci v našom rádiu zrazu musia robiť anglické veci. Je to preto, že keď poslucháči počujú češtinu, vypínajú rádiá. Celkom fuck-up (smiech). Na internete to funguje samozrejme inak, ten má vlastné pravidlá.

V rádiách ide o to nasadiť, čo sa počúva. Mala som možnosť nahliadnuť do pozadia, vidieť, ako funguje predvýber hudby. Určitej vzorke poslucháčov sa pred nasadením do playlistov skladby posielajú, a týmto sitom prejde máločo. Skupina, ktorej sa to posiela, reprezentuje publikum, ktoré nemá dôvod k nejakému invenčnému počúvaniu či vyhľadávaniu hudby. Skrátka, akonáhle sa zistí, že sa pesnička vypína po desiatich sekundách, je koniec.

Ty si pôvodne vlogerka - youtuberka. Čítal som, že aby si sa mohla naplno pustiť do hudobnej kariéry, potrebovala si za týmto obdobím urobiť čiaru. Myslíš, že ti blogerská minulosť a skúsenosti teraz v niečom pomáhajú?

Určite. Dosť ma to oslobodilo v prejave, vyprofilovala som si komunikáciu. Dôležitejšie je, že už ako 15-16 ročná som riešila spolupráce s rôznymi značkami, peniaze, a pod. Aj naďalej si to riešim sama, a to práve preto, že mám pocit, že svoju cenu poznám lepšie, ako akýkoľvek manažér. Tiež som sa naučila rozoznávať a profilovať sa v tom, s kým spolupracovať chcem a s kým nie. Tieto skúsenosti ma vo všeobecnosti zachránili aj počas Covidu, bola som na tom aj v tom najhoršom období relatívne dobre.

Singlový debut Annet X z roku 2016:


V laickej širokej verejnosti je etablovaný názor, že vloger je človek, ktorý dokopy nič nevie.

To je presne dôvod, prečo som cítila tlak, že to musím hodiť za hlavu. Zľakla som sa predstavy, že aj keby som vydala xy albumov, a na nete budú visieť moje videá, ľudia ma budú donekonečna škatuľkovať ako youtuberku. Frázy typu "jó, to jsou takoví ti blogeři, jak si myslí, že můžu všechno, tak teraz dělají muziku" sú stále pomerne bežné. 

Nálepka, ktorej si sa potrebovala zbaviť.

Áno. A pritom ma to mega bavilo. Niekde v minulosti som len tak plácla, že to bol omyl, alebo niečo podobné, v jednom rozhovore to bolo aj citované. Rozhodne ale nechcem, aby to ľudia brali tak, že vlogovanie vnímam ako omyl. Vnímam to ako niečo, čo som mala rada, čo ma doteraz baví, čo je dôležitou súčasťou mňa, čo stále sledujem. Videá si stále aj tvorím, len ich už nevydávam. 

Myslíš si, že publikum, ktoré ťa sledovalo vtedy v začiatkoch ako vlogerku, ťa sleduje stále? Máš lojálnych fans?

Dúfam. Zároveň si myslím, že tí, čo vydržali od začiatku, sú fakt heroes. Ja aj moja hudba sme prirodzene dospievali a rástli, štyridsaťkrát som sa zmenila (smiech). Stále sa to mení, stále skúšam hudobné smery. Milujem kopec štýlov, mám rada, že sa to priebežne mení, že som schopná tvoriť toľko rozdielnej muziky. Zároveň si myslím, že svojich poslucháčov challengujem, čo prirodzene nebude vyhovovať každému. Mám obrovský rešpekt k ľuďom, ktorí ma sledujú dlhodobo, skôr si ale myslím, že sa to publikum priebežne mení.

Teda nie si ten typ interpreta alá AC/DC, čo ide, nadnesene povedané, tie isté štyri kilá dookola počas celej existencie.

(Smiech.) Rozhodne nie.

Na druhej strane, je to istota.

No, a na tej istote tu fungujú mnohí. Nikto tu veľmi štýly nemení. Ale nesúdim, istota je stabilita, istota zaručí, že máš peniaze na ďalší projekt, na život.


Aký máš vzťah k live vystupovaniu?

To je môj domov! Milujem to, na pódiu vždy totálne vypnem a som na inej planéte. O to viac ma ubíja, že koncerty presúvame, nedávno sa nám stalo, že sme turné presunuli skoro o štyri mesiace, ale pravidlá sa o dva dni zas zmenili. Samozrejme, dôvodov na presunutie tam bolo viac, teraz už verím, že bude všetko ako má byť.

Nemáš už problém so stresom, trémou?

Dokážem mať stres týždeň pred koncertom, ale v momente, keď stojím na pódiu, je preč. Na druhej strane, čím viac mám koncertov, tým menej ma stresuje predstava, že budú. Niekedy ma extrémne stresovalo už len to, že prišiel booking, taký neopísateľný kameň na srdci, umelecká tréma, o ktorej počúvam často.

Všeobecne v deň koncertu veľmi nejem, nie je mi veľmi do reči. S Radimom (producent, kapelník Champion Sound) tomu hovoríme saving mode. Šetríš seba a energiu, potom vyjdeš na stage a dáš do toho všetko. 

Ako si sa dala dokopy s Champion Sound?

Zakladateľ a kapelník Champion Sound, Radimo, je môj producent. Spolu s Veronikou Donutkovou sme spolu dávali dokopy posledný album. Už počas tvorby sme si hovorili, že by bolo krásne, keby sa to hralo s kapelou. Champion Sound sú pôvodne traja, Radim je dídžej a hráč na flautu a saxofón a hrá s ním Gury na bicích a Mrak na base, ktorú strieda s elektrickou gitarou. To R&Bčko, ktoré momentálne robíme, si žiadalo zvuk trochu rozšíriť, a tak sme privzali Adama na gitaru, Kuba na piáno a ešte dve backing vokalistky Aniku a Annu. Veľmi sa teším, až budeme v tejto zostave konečne hrať pred ľuďmi.

Ďalšou vecou je, že Champion Soundu vyjde konečne vlastný album, ktorý chystajú osem rokov a na ktorý sa mega teším. Oni vždy fungovali ako sprievodná kapela s inými umelcami zo zahraničia, tu doma hrajú napríklad s Prago Union, teraz so mnou, ale nikdy im nevyšiel samostatný projekt.


Čo ťa láka na živom prevedení skladieb?

Ja som od malička hrala na nástroje, vždy som mala niečo na dosah ruky a mohla som si skúsiť všetko. Aj preto viem, že živý zvuk akéhokoľvek nástroja je neporovnateľný s tým, čo vychádza z repráku. Kluci z Champion Sound, resp. Radim, keď spolupracoval a hral s rôznymi rapermi z deväťdesiatych či z nultých rokov, tak zistil, že tí interpreti už často nemajú podklady beatov, jednotlivé stopy, z ktorých sú tvorené. Vytvoril si preto štýl práce, ktorý pozostáva zo samplov a z detailného rozpitvávania zvuku tak, aby to potom kapela zahrala čo najvernejšie a najautentickejšie. Audio-stopa beatov zvykne byť často veľmi sploštená, no keď ju počuješ zahranú naživo, zrazu je to gigantické. Zrazu tá hajtka žije, kopák má inú intenzitu. Krása kapely spočíva v tom, že to nie sú roboti, je to živé, čo súvisí s rôznymi malými "chybkami" a zmenami, o ktorých často vieš len ty ako interpret, ale výslednej podobe dodávajú charakter.

Ako u teba prebieha proces písania textu?

Rôzne. Väčšinou, práve preto, aby to neznelo až tak česky, si do beatu skúšam flows, nejaký mumbling, ktorý si nahrám a potom k nemu priraďujem české slová. Pri rapových skladbách je ale tento postup dosť nereálny, text si potrebujem napísať dopredu, až potom pre neho hľadať flow. Často sa stáva, že už v samotnej flow zaznie spontánne slovo, a to zvykne vykryštalizovať do témy, alebo mi z prvotnej emócie napadne veta. A niekedy mi napadne dopredu celý koncept.

V minulosti som si napríklad robila textové rozbory albumov, ktoré obdivujem, napríklad To Pimp a Butterfly od Kendricka Lamara je brutálne významovo nasýtený - na Genius.com sa dozvieš, že každá veta tam má minimálne tri interpretácie. O tom albume sa učí v USA na vysokých školách. Samozrejme, že by som chcela písať takto, snažím sa udržať multiplicitu významov - napríklad track o láske môže byť zároveň o vzťahu k muzike, metafora platiaca na dve, tri veci.

No a potom si robím rôzne rešerše. V tracku Dívka s květinou je každá veta metaforou na nejakého svetového maliara. Počas karantény, keď som mala mega veľa času (smiech), tak som si povedala, že si prejdem rôzne bájky, mýty o maliaroch alebo random veci, napríklad aká bola posledná veta Fridy Kahlo. Vyhľadala som si tieto úlomky, a to, čo so mnou zarezonovalo, čo mi sedelo a zapadalo aj do môjho života, to som použila.


Máš alebo mala si v rámci tvorby vzor?

Mojím vzorom je pocit. Keď mi vlastný pocit povie, že toto je dobré. Tým sa riadim, robím veci, ako chcem ja. A často vnímam pri umelcoch, ktorých pri tejto otázke vymenúvam, akým je napríklad Frank Ocean, že to tak robia tiež, že sa skrátka orientujú tým, čo im vraví pocit. A vzorov je samozrejme viac, dosť zásadným, ktorého vždy zabudnem spomenúť, je Pharrell Williams.

Prečo?

Má totálne špecifické produkcie a dokonalú baby-skin (smiech). V rozhovoroch často spomína práve feeling. Nech robí čokoľvek, dôležité preňho je, aby sa v tom cítil dobre a prirodzene. V nultých rokoch mal tuším viac ako polovicu produkovaných skladieb s The Neptunes v prvej stovke amerického singlového rebríčka, ľudia ani nevedia, čo všetko produkoval. A keď počúvam jeho veci, prežívam v tele aj v srdci naozaj neskutočné pocity. Napr. veci s Kelis, Clipse a ďalšie... Pri počúvaní niektorých hudieb mávam pocit, že producenti sú dôležitejší, alebo výraznejší ako speváci, že vokál je len ďalším komponentom.

Pharellov spôsob produkcie som riešila napr. už pri tracku Divy v roku 2017, chcela som urobiť bicie ako on. Snažili sme sa im priblížiť nie zvukovo, ale skôr feelingovo, presne tak, ako o tom stále hovorí on.

Ako to myslíš?

Producenti dosť často začínajú zo synťákov alebo z akordov, melodických nástrojov. Málokto stavia na drum patternoch. To je práve to, čo som si všimla u FVLCRVMa. Má to skrátka iný vajb a je to potom veľmi špecifické.


A teraz naopak. Cítiš ty sa niekedy byť vzorom?

Rada by som bola pre niekoho v hudbe vzorom. Máločo ma na našej scéne baví, obzvlášť kvôli minimálnej premenlivosti. Veľmi by som si priala, aby sa niekto inšpiroval tým prístupom, že je v pohode skúšať nové veci. Pripadám si byť vzorom, keď mi to niekto vyslovene povie, tam vždy prichádza automatická myšlienka "Wau, really?" (smiech), ale určite nie, že by som chodila po svete sa hovorila si, že som vzor.

Cítiš sa byť súčasťou českej rapovej scény?

V poslednej dobe aj áno, a vlastne vždy. Napriek tomu že som spievala, moje veci mali vždy rapový podtón.

Teraz sa v rámci scény dosť rozoberá maskulinita, toxické egá, kritizuje sa sexizmus. Ako sa v tom rybníčku cítiš ty?

V rozhovore pre Reflex som povedala, že rapový priestor je pre ženu veľmi demotivujúci. Do titulku napísali, že my ženy to máme ťažké, a zliala sa na mňa vlna hejtu, že ženy chcú stále len poľutovať. K tomu by som rada dodala, že nechcem poľutovať, ani presviedčať o tom, že všetci muži to majú jednoduché. Ja by som chcela len upriamiť pozornosť na jeden point, že žien môže byť v rape tak málo aj kvôli tomu, že keď prídu do priestoru, ktorému dominujú muži, neubránia sa škatuľke hezká / nehezká. Hneď si o nej idú robiť obrázok.

Potom sa môže stať, že ju niekto z toho prostredia pozve na rande, odmietne, potom zas niekto iný a zas odmietne, a potom tam už nebude vítaná. Zatiaľ čo homie-nehomie, hádka-nehádka, chlapi to majú proste inak. Žena musí mať veľké gule, aby v tom vydržala, aby dokázala zostať motivovaná. Ja som prešla už toľkými skupinkami a vydala kopec muziky, ktorá má kvalitu, už nie som nováčik, ale dievčatá, ktoré prichádzajú, to majú stále rovnako ťažké, napriek tomu, že sa o tom hovorí.

Magazín Full Moon má najnovšie číslo venované práve mladým ženám na scéne, niekoľko čísiel dozadu zas písali o ženách v rape. Téma sa otvára, ľady sa hýbu pomaly?

Mega pomaly. Ono to vždy bude diskusia, pretože žena nikdy nepochopí, ako sa cítia chlapi, a chlap nikdy, aj keby bol najviac empatický na svete, nepochopí, ako sa cíti žena. Často čítam tieto články, počúvam podcasty, a snažím sa vžiť do toho, ako sa vlastne toto všetko počúva chlapom? Mám pocit, že skrz túto tému sa začalo o chlapoch hovoriť v množnom čísle, veľmi ich hádžeme do jedného vreca a to tiež nikam nevedie.


V tvojom zatiaľ poslednom singli Hlavolamy rezonuje okrem iných verš "Není to jen o tom, že chlapí jsou zlí, right, holky umí zamotat mozečky aj líp, right?" Genderová sebareflexia?

Ja som žena, takže automaticky píšem o tom, čo ma ovplyvňuje, čo prežívam. Samozrejme, že sa tam dostane ženská objektivizácia, ale neprišlo mi fér, aby bol track len o tom. Chcela som tam tú vetu dať, nie je to len o tom, že chlapi sú zlí, všetci sme na tom rovnako, všetci môžeme byť aj zlí. Aj ženy vedia zneužívať. Príkladom je Johnny Depp a Amber Heard. 

Schválne, na koho si strane?

Na Johnnyho, rozhodne. A to som si totálne vedomá, že herci sú blázni v tom zmysle, že striedajú identity každého pol roka, možno aj častejšie. Verím, že aj Johnny je svojím spôsobom blázon v merítku, ktoré si nechcem predstaviť. Ale nemôžem sa ubrániť pocitu, že ona zneužila to, čo sa teraz dosť rozoberá, a síce, že ženy je potrebné nechať viac hovoriť. Zneužíva sa to aj u nás.

Politická korektnosť je veľmi krehká, Rowan Atkinson napríklad vraví, že zabíja humor, ničí autenticitu.

Politická korektnosť a cancel culture je v určitých medziach veľký prúser. Nikdy som nepozerala televízne reality šou, ale teraz sledujem Survivor a uvedomujem si, ako televízie manipulujú s divákom prostredníctvom selekcie replík a scén, ako každému účinkujúcemu vymýšľajú mediálny obraz na mieru, každému vymýšľajú príbeh.

To isté funguje online, všetci my, vrátane mňa, o sebe konštruujeme a do sveta púšťame určitý obrázok, ktorý je pravdepodobne v reále trošku iný. Mnoho ľudí je napríklad omnoho utiahnutejších a tichších ako v online. Čím viac spoznávam ľudí, tým viac si uvedomujem, že je to extrémna hra. Vymýšľať si charaktery je bežné, skrz tú hru dokážeš presvedčiť ľudí, o čom chceš. A to totálne vidieť aj v kauze Separ - Rytmus.

Čo tebe pomáha orientovať sa v tejto "hre indentít?"

Že sa prestávam zaujímať o to, akí tí ľudia sú. Myslím si, že veľký zmysel dáva veta, že človek by nikdy nemal túžiť spoznať svojho hrdinu. Ja si nechcem robiť o ľuďoch žiadne konzistentné predstavy. Nezaujímam sa o životy iných ľudí, len o životy ľudí v mojej tesnej blízkosti. Snažím sa ničomu neveriť na 100%. Napríklad aj u Franka Oceana, napriek tomu, že ho ako umelca absolútne milujem, tak som presvedčená, že je weirdo. Minimum očakávaní predchádza sklamaniu.

Sleduješ aj slovenskú rapovú scénu?

Ja to vnímam ako jeden a ten istý priestor, nevidím v tom rozdiel. Asi to tak u mňa bolo vždy, všetci sa stretávame tu, alebo tam.

Vždy sa rád inšpirujem hudbou, ktorú majú moji respondenti radi. Čo ťa najviac zaujalo v roku 2021?

Donald Byrd, jazzový muzikant. Inak vlastne neviem, nestíhala som nové releasy, hrabala som sa v kope starej soulovej a jazzovej muziky. Jazz je náročnejší žáner, rozhodne nie pre každého - niekto by mohol povedať, že je to jedno dlhé, nekonečné sólo. Ja v tých sólach nachádzam melódie, ktorými sa dá inšpirovať vokálna linka. Stará hudba vôbec je nekonečne inšpirujúca: Gil Scott Heron, jeho rôzne albumy a projekty, potom Marvin Gaye a jeho What's Going On, ale aj Bill Withers, Roy Ayers a ženy Jill Scott alebo Minnie Riperton, to sú nevyčerpateľné studne nápadov.


Autor: Matej Kráľ

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu