Za dva roky vybudovali festival, ktorý má v Európe meno. Aký bude po dlhej pauze? (rozhovor)

Festival SHARPE v Novej Cvernovke nie je obyčajným festivalom. A nie je ani obyčajným showcaseovým festivalom. V rámci svojej kategórie, ktorá je zameraná na prezentáciu nových talentov z domácej a európskej klubovej scény a stretnutia profesionálov na medzinárodnej hudobnej konferencii, je výnimočný svojou kompaktnosťou, ktorá vystihuje slovenskú scénu.

Malosť nemusí byť vždy na škodu a práve organizátori festivalu SHARPE počas prvých dvoch ročníkov ukázali, ako ju možno premeniť na svoju výhodu. Zahraniční hudobní profesionáli, ktorí v dobách pred koronou trávili veľkú časť roka navštevovaním showcaseových festivalov, na tom bratislavskom oceňujú, že nie je "rozťahaný" po celom meste a všetko sa deje v jedinej budove. Výhoda malosti sa napokon ukázala aj v časoch pandémie, kedy by zrejme tak krátko fungujúci festival s väčším tímom a rozpočtom turbulentný rok 2020 ustál omnoho ťažšie. Sharpe festivalu sa to, zdá sa, podarilo, aj keď podujatie museli minulý rok dvakrát zrušiť.

K úspešnému zavŕšeniu jeho tretej kapitoly už chýba len jedno - aby sa po takmer dva a pol roku konečne znova na jednom mieste stretli kapely a hudobní profesionáli z celej Európy spolu s domácimi fanúšikmi, ktorí radi objavujú novú hudbu naživo. Malo by sa tak stať už o dva týždne - v piatok a sobotu 3. a 4. septembra, kedy sa vo vnútornych i vonkajších priestoroch Novej Cvernovky uskutoční rovnako bohatý program ako v rokoch 2018 a 2019.

O prípravách tohto ročníka a jeho programe, ale aj o stretnutiach so štátnymi inštitúciami či o tom, čo vzniku festivalu predchádzalo, sme sa priamo v dejisku festivalu rozprávali s jeho spoluzakladateľom Mišom Berezňákom. A občas sa do debaty zapojila aj ďalšia z členiek Sharpe tímu Katja Thalerová.

Po koľkýkrát už vlastne organizujete tretí ročník Sharpe festivalu?

Mišo: Tento ročník organizujeme štvrtýkrát, s tým, že už trikrát sme ho oznámili a dvakrát zrušili. Tento rok sme ho chceli pôvodne robiť štandardne v posledný aprílový víkend, ale vzhľadom na opatrenia sme festival ohlásili rovno na september. To zatiaľ vyzerá relatívne OK, ale uvidíme, čo ešte príde, lebo veci sa menia každý deň.

Nakoľko sa tento štvrtý pokus podobá na prvý, čiže festival organizovaný na apríl 2020?

Do veľkej miery sa podobá, lebo nám prišlo celkom fér - minimálne čo sa týka hudobnej dramaturgie - opäť pozvať interpretov, ktorých sme mali potvrdených na rok 2020. Nie úplne všetci z minuloročného lineupu môžu prísť, tým sme však získali voľný priestor aj na to, aby sme hudobný program doplnili o úplne aktuálne nové mená. Vďaka tomu máme napríklad projekt Quatro Emocione, ktorý bude mať na Sharpe koncertnú premiéru, Berlin Manson u nás odohrajú len svoj druhý koncert, máme aj Noxori (producent Duch a speváčka Blanch), čo je tiež úplne nový projekt. Ale okrem týchto domácich noviniek je väčšina lineupu rovnaká ako minulý rok. To isté platí aj pre konferenciu. Tiež je to postavené na podobných základoch ako minuloročný program, ale sú tam aj nové témy a hostia.

Vyskytlo sa niečo, čo ste chceli zabookovať znova a už sa to z nejakého dôvodu nedalo?

Boli aj také prípady, ale my máme tú výhodu, že náš program nie je postavený na headlineroch, ale je vždy vyskladaný koncepčne, žánrovo a aktuálne. Tým pádom aj keď nám vypadne nejaké zahraničné meno, tak to pre program ako celok nie je až taký problém. Z takých našich srdcoviek, na ktoré sme sa tešili minulý rok a teraz nemôžu prísť, je kapela Italia 90. To je britská kapela, ktorá kvôli Brexitu a covidovým opatreniam zrušila svoje vystúpenie ešte keď bolo Slovensko pre Britániu v oranžovej zóne, resp. vzájomne sme sa dohodli, že k nám teraz neprídu.

Podobne o dve britské kapely prišla aj Pohoda On The Ground. Je to asi teraz celé komplikovanejšie aj tým, že Británia už nie je súčasťou EU a určuje si aj v rámci pandemických opatrení svoje vlastné pravidlá.

Myslím, že v čase Pohody museli ísť v Británii ľudia po návrate zo Slovenska do karantény na 10 alebo 14 dní, čiže ak chcú mať kapely hoci aj doma ďalšie hrania, tak sa im ani neoplatí vycestovať kvôli jednému festivalu. Aj my teraz riešime nielen s kapelami, ale aj s delegátmi, ktorí sa chystajú na Sharpe z rôznych krajín, že ako to s nimi vlastne bude o tie dva týždne, či budú musieť ísť do karantény alebo nie, či budú musieť mať pri príchode z krajiny PCR test, alebo len tí, ktorí nie sú očkovaní. Toto sú veci, ktoré platia v rôznych krajinách rôzne a aj sa môžu do septembra zmeniť.

Aký je váš prístup, čo sa týka očkovania? Požadujete, aby umelci, ktorí k vám prídu hrať, alebo delegáti konferencie, boli zaočkovaní? Alebo je to už taká samozrejmosť v tomto biznise, lebo ide o ľudí, ktorí vedia, že budú kvôli hudbe pravidelne cestovať?

Neviem, či je to samozrejmosť, ale my máme našťastie uvedomelých umelcov. Myslím si, že nie všetci sú takí, ale z tých, čo sme my zabookovali, je väčšina zaočkovaných. V niektorých krajinách mladšie ročníky ešte čakajú, kým sa dostanú na rad. Napríklad v takom Nórsku idú naozaj prísne podľa poradia určeného vekom, takže mladší hudobníci ešte zaočkovaní nie sú, aj keď o očkovanie majú záujem.

Čo sa týka prístupu nás ako festivalu a tímu, snažíme sa aj z tejto našej pozície v hudobnej komunite komunikovať dôležitosť očkovania. Jednak tomu naozaj veríme a myslíme si, že je to jediná cesta k tomu, aby mohla kultúra do budúcna fungovať. A zároveň aj z praktického hľadiska je pre nás ako organizátora podujatia jednoduchšie dostať sem zaočkovaných umelcov, než zabezpečovať pre nezaočkovaných PCR testy, riešiť, či nebudú musieť ísť do karantény, atď. Takže okrem toho, že robíme osvetu z vlastného presvedčenia, tak sa zároveň snažíme si to čo najviac zjednodušiť.

Katja: Inak celkovo je to podľa mňa veľmi zaujímavý faktor pri organizovaní kultúrnych podujatí. Korona výrazne vstúpila do hry a úplne mení pravidlá, od bookingu až po produkciu. Nie je to už len o tom, aby sem prišli a dostali nejaké ubytovanie a stravu, ale aj o tom, či vôbec môžu prísť a čo to pre nich ďalej znamená.

Mišo: Ja to vnímam aj ako takú šachovú hru so štátom. Štát urobí ťah, ty sa v tom naučíš chodiť a chceš to samozrejme dodržiavať, lebo bezpečnosť podujatia je aj pre nás na prvom mieste. No keď sa v tom konečne vyznáš a vieš, ako to spraviť, tak zrazu príde ďalší ťah a nové podmienky a pravidlá. A ideš znova.

To verím, že tieto šachové hry máte zažité. Hlavne minulý rok to bolo veľmi nešťastné, keď ste festival posunuli z jari až na september s víziou, že po pol roku od začiatku pandémie už bude situácia relatívne OK. A potom ste ho pripravovali počas leta, kedy sa množstvo hudobných akcií naozaj konalo, ale v polovici augusta vláda oznámila, že kvôli nástupu detí do škôl sa podmienky pre organizátorov sprísnia a museli ste festival doslova pár dní pred konaním zrušiť.

Doteraz si pamätám tlačovku ministra zdravotníctva Mareka Krajčího, ako sa postavil k tomu mikrofónu a začal hovoriť o tom, ako si všetci uvedomujeme, že sa situácia zhoršuje a musíme niečo spraviť, lebo deti idú do škôl a chceme ich tam udržať. A že teda od septembra ideme na tieto a tieto opatrenia. Tá tlačovka bola dva týždne pred festivalom, ale myslím, že opatrenia nakoniec reálne vyšli až jeden deň predtým, než mali vstúpiť do platnosti. Lebo na Slovensku je to tak, že niečo sa povie na tlačovke, ale to ešte neznamená, že to tak aj reálne bude vo vyhláške. Takže medzitým, keďže termín festivalu sa nám blížil, som písal oficiálne žiadosti na Úrad verejného zdravotníctva a na ministerstvo, že potrebujem čím skôr vyrozumenie, akým spôsobom máme fungovať. Pri organizovaní podujatia sa to nedá robiť tak, že zo dňa na deň niečo zrušíš a potom to otvoríš znova. Keď raz ten proces zastavíš, už sa to nedá obratom znova naštartovať.

To je práve to, čo sme sa snažili štátu minulý rok celý čas vysvetliť, že pokiaľ, minimálne v kultúre, nebudú nastavené aspoň trochu predvídateľné pravidlá, tak sa tu nedá nič organizovať. Aj za normálnych podmienok, keď nie je korona, na seba berieš veľké riziko, že keď ti to nevyjde, tak náklady zostanú na tvojej strane. No takto ti do toho vstupuje ešte ďalší faktor, že štát ti do toho môže zo dňa na deň hodiť bombu a zrazu sa nebude dať nič robiť.

Minulý rok vám to teda dvakrát padlo a je pochopiteľné, že z toho septembra zostala nejaká pachuť. Ale je obdivuhodné, že vám napriek tomu vydržalo nadšenie pre vec a robíte festival znova. Medzitým si sa celkom intenzívne angažoval aj v komunikácii so štátom. Čo si si z týchto stretnutí odniesol?

Angažoval som sa hneď od začiatku, pretože ma prizvali do pracovnej skupiny pod Ministerstvom kultúry, kde sa riešili dopady pandémie už mesiac po tom, ako prišla. Tam som mal pocit, že sa to nikam nehýbe, akoby to bolo len pro forma, no neskôr sa nám vďaka tejto komunikácii, a tiež na základe môjho kamarátstva s Martinom Královičom (nočný primátor Bratislavy, pozn. red.), podarilo zorganizovať stretnutie ľudí z Ministerstva zdravotníctva, Úradu verejného zdravotníctva a Ministerstva kultúry. Bol tam aj Mišo Kaščák a nejakí ľudia za eventové agentúry. Vtedy som si povedal, že sa konečne tieto inštitúcie začali rozprávať, lebo predtým sa zdalo, akoby spolu vôbec nekomunikovali. To bolo v čase, kedy bolo zrazu všetko zavreté a nikto nevedel, čo sa bude dať kedy robiť a čo sa bude diať o mesiac, o dva, o tri. Keď máš vonku kampaň a platíš ľudí, platíš dodávateľov, a nevidíš to svetlo na konci tunela, tak je to šialené. Ale potom som si uvedomil, po dlhom čase, čo som chodil na stretnutia so štátnymi inštitúciami, že to nemá význam a stratil som ten svoj entuziazmus a naivitu. Akosi som prestal veriť, že sa tým dá niečo zmeniť.

To ale samozrejme neplatí vo vzťahu k nášmu podujatiu, ktorému extrémne verím. Bolo to ťažké minulý rok dvakrát po sebe zrušiť festival, lebo my všetci, čo v kultúre robíme, vieme, že to samotné podujatie je tým, čo ťa nabije najväčšou energiou, z ktorej potom dokážeš fungovať celý ďalší rok a znova sa sústrediť na prípravu ďalšieho ročníka. Ale keď to musíš zrušiť raz, druhýkrát, tretíkrát to presúvaš a potom to štvrtýkrát organizuješ… Teraz sme dva týždne pred festivalom a tá vidina toho, že to podujatie sa konečne uskutoční, je naozaj veľká, veríme tomu. Ale stále je tam, aj keď malá pravdepodobnosť, že to zase budeme musieť zrušiť.

To by už bolo naozaj šialené. Pri zrušení podujatia, ktorého organizovanie je už v pokročilom štádiu, dochádza aj k finančným stratám. Mali ste od štátnych inštitúcií nejaké kompenzácie za minulý rok?

Mali sme výhodu v tom, že Fond na podporu umenia nám ponechal financie pridelené na ročník 2020, aj keď sa uskutočnila iba online náhrada vo veľmi minimalistickej verzii. To nám pokrylo značnú časť nákladov. Okrem toho sme využili výzvu Ministerstva kultúry na pomoc pre občianske združenia. Vo finále sme síce neboli ani náhodou na nule, ale nezruinovalo nás to a dokázali sme ďalej fungovať. No uvidíme, čo bude tento rok, lebo zase máme vonku veľa peňazí.

Katja: Čo nás môže podržať, sú ľudia, ktorí si kupujú lístky na festival a konferenciu, a samozrejme naši partneri, za ktorých podporu sme veľmi vďační.

Vstupenky z minulého roka sa vo vašom prípade prenášali na tento ročník, alebo ste ľuďom vracali peniaze a tento rok ste s predajom začali od nuly?

Mišo: Spravili sme to tak, že sme ľuďom vrátili peniaze. Je mi to inak veľmi sympatické, keď sa organizátori snažia presvedčiť svojich fanúšikov, aby si lístky ponechali, pretože pre nich je to značná časť príjmu a tie peniaze potrebujú na prípravu ďalšieho ročníka. Úplne tomu rozumiem a je skvelé, keď má festival takýchto priaznivcov. U nás sme ale skôr odkázaní na externé financovanie, takže sme sa po zrušení festivalu rozhodli pre vrátenie vstupného. Chcel som vrátiť naozaj všetky peniaze tak, ako nám ich ľudia poslali, no aj my sme mali viacero návštevníkov, ktorí povedali, že chcú, aby sme si to vstupné nechali. Z pohľadu festivalu sú to malé sumy, ale pekné gesto, tak sme sa rozhodli, že bude fér, ak im tento rok pošleme bezplatné vstupenky.

Kapacitu máte nastavenú na tisíc ľudí?

Podľa nového Covid automatu, ak Bratislava zostane v zelenej fáze, mohli by sme festival organizovať v plnej kapacite ako predošlé ročníky, čiže 1500 ľudí. Chceme totiž aj ľudí, ktorí nie sú zaočkovaní, plnohodnotne pretestovať, a v tejto kategórii (OTP) je horná hranica podujatí v zelenej fáze aj v interiéri vyššia, než je kapacita našich priestorov.

Aký bude teda režim pri vstupe?

Chceme, aby sa ľudia na našom podujatí cítili naozaj bezpečne. Na to, aby mohol návštevník vstúpiť do budovy Novej Cvernovky, bude sa musieť preukázať platným testom alebo potvrdením o očkovaní alebo prekonaní Covidu. Alebo ak nie, môže sa otestovať priamo na mieste, budeme tam mať MOMku. Následne vo vnútri prebehne registrácia - podľa opatrení musia organizátori zbierať mená a kontakty návštevníkov. S tým, že ľudia, ktorí si lístky kúpia v predpredaji, už budú zaregistrovaní online, takže na mieste budú mať o starosť menej. Jednak to berieme tak, že sú to opatrenia, ktoré majú svoj zmysel a chceme ich dodržiavať, a tiež si myslím, že aj pre návštevníka je dôležité vedieť, že sa môže cítiť o niečo bezpečnejšie, lebo na podujatí sú iba zaočkovaní a pretestovaní ľudia.

Poďme k príjemnejším témam - na čo sa najviac tešíte z hudobného programu?

Tak úplne najaktuálnejšie ma potešilo, že sme včera do lineupu pridali I Am Planet. Niečo nám v programe vypadlo a potrebovali sme to nahrádzať, tak sme si povedali, že prečo tu nemáme zastúpenie vážnej, resp. súčasnej hudby. Veľmi sa mi to páči aj v tom, že na to máme vymyslené dobré miesto v programe - tu vonku v Parku de Palma, počas západu slnka a dunenia električiek (smiech)… Na to sa teším, myslím, že to vyznie veľmi pekne.

Zo zahraničných je to napríklad tohtoročný objav z online Eurosonicu, kapela s veľmi “unikátnym” názvom Pódium, ktorá vyzerá, že so sebou prinesie naozaj veľmi veľkú energiu zo Španielska. Oni dokonca prídu do Bratislavy na týždeň, lebo si to tu chcú pozrieť. To bude milé a teším sa na nich. Dokonca viem, že nám ich Mišo Kaščák závidel, lebo on ich chcel, ale mu to v tíme nejako neprešlo. Tak som rád, že ich máme my, myslím, že to bude veľmi dobrý koncert.


Spomenul si online Eurosonic, tak mi napadlo - kedy si bol vlastne naposledy fyzicky na showcaseovom festivale? 

Myslím, že to bolo minulý rok na Mente v Slovinsku. Konal sa vo februári, mesiac predtým, ako to tu celé vybuchlo. V tom čase sa už o korone hovorilo, ale opatrenia boli len v Číne a my sme si tu ešte žili normálne akoby sa nič nedialo.

Vieš o nejakom showcaseovom festivale, ktorý sa odvtedy v Európe konal? Nebudete náhodou so Sharpe prví od Mentu 2020?

Hm, lokálne nejaké boli, ktoré boli tak ako Eurosonic online, ale zároveň aj fyzicky s návštevníkmi z danej krajiny. Ale myslím, že nič sa ešte od začiatku pandémie nekonalo v takej verzii ako bolo bežné na showcase festivaloch v minulosti, že sa tam fyzicky stretli ľudia a kapely z rôznych krajín. Aj Ment bol tento rok organizovaný iba pre Slovincov a veľká časť koncertov bola streamovaná online. No teraz v septembri sa to už rozbehne aj v ďalších krajinách, hneď po Sharpe ideme na Waves Vienna, potom bude aj nemecký Reeperbahn, ktorý sa tiež tvári, že bude prebiehať fyzicky.

A vy vlastne budete robiť aj niečo online alebo sa koncerty budú dať vidieť iba naživo v Novej Cvernovke?

My sme si už touto fázou života prešli, robiť niečo online, a myslím, že ju máme úspešne za sebou (smiech). Nemôžem povedať, že by som bol veľkým fanúšikom online koncertov, ale spočiatku sa mi minulý rok páčilo, že sa aspoň niečo deje. No vydržalo mi to veľmi krátko.

Áno, v prvej vlne to bolo ešte také osviežujúce, tá možnosť vidieť koncert aspoň na obrazovke. No už od nejakého mája/júna ma live streamy úplne prestali zaujímať. Maximálne som si nejaký online koncert pozrel neskôr zo záznamu.

Pre mňa je to o tom, že keď ideš na koncert, tak tam nejdeš len kvôli tej hudbe, ale kvôli toľkým všelijakým inputom, ktoré ti online nikdy nedá… Kúpiš si tam pivo, stretneš kamoša, je tam smrad, je tam dusno, to všetko k tomu jednoducho patrí. Aj veci typu, že na chvíľu vypadne zvuk alebo ti do očí zasvieti svetlo… Pre mňa sú aj tieto veci súčasťou plnohodnotného zážitku, aj s nedokonalosťami. No a online - pustíš si koncert, a čo? Ale napríklad ten Eurosonic online ma bavil, lebo sme si vytvorili v rámci tímu skupinový chat, kde sme tie kapely komentovali a boli tam veľmi pekné diskusie.

Katja: Áno, to sme si naozaj dva dni fičali, videli sme skoro všetko z toho programu.

Ale brali ste to ako to, na čo promotéri a hudobní profesionáli chodia na Eurosonic, teda nie že “užiť si koncert online”, ale hľadali ste kapely, ktoré by vás zaujali. Našli ste okrem kapely Pódium ešte nejaké ďalšie objavy, ktoré by ste chceli vidieť znova?

Katja: Áno, nórska kapela Orions Belte! Hrali na fjorde a bolo to také scénické, inštrumentálne a elektronické. Hneď som si ich zaradila do svojho running playlistu na Spotify.

Takže to bolo niečo energické, alebo beháš pomaly?

Behám pomaly a dlho! Oni hrajú v takých príjemných 60 bpm, že nahodíš tempo a ideš 40 minút.

Katja, teba čo najviac teší z hudobného lineupu na Sharpe?

Mám rada psychedelickú hudbu, takže veľmi ma tešia napríklad Španieli Black Maracas. Ešte som zvedavá na Shishi, to sú také baby z Litvy, veľmi energické a šiši. Zo Slovákov sa teším na God and Eve a mám tiež radosť z toho, že sa podarilo zaradiť aj absolútne novinky. Sharpe 2021 v podstate kopíruje aktuálnu domácu scénu, čo je aj cieľom festivalu. Minulý rok by to bolo tiež tak, ale predsa len ubehol rok a pol od pôvodne plánovaného termínu a veľa zaujímavej hudby vyšlo medzitým. My sme už zabookovaným kapelám nechceli ten priestor zobrať, ale sme radi, že sa našlo miesto aj na ďalšie mená.

Keď budete robiť Sharpe v budúcnosti dvakrát do roka, tak budete ešte aktuálnejší.

Michal: Inak, taký bol aj plán úplne na začiatku, že keď sa etablujeme v Bratislave, tak sa môžeme preniesť aj na východ Slovenska a urobiť nejakú košickú verziu. Ale myslím, že od toho sme zatiaľ veľmi ďaleko.


Dali ste svoje tipy z hudobného programu, ako ste spokojní s programom konferencie?

Ja som tento rok úplne nadšený z toho, ako sa nám to podarilo vyskladať. Máme tam výborné témy a viem si predstaviť, že si tam sadnem a budem nadšene počúvať. Napríklad máme tému o slobode, ktorú sme plánovali už minulý rok na apríl a mala byť venovaná, resp. nadviazať na 30. výročie Novembra ’89. No nakoniec sa to pretransformovalo do ešte aktuálnejšej formy vďaka tomu, že tam budeme mať zástupcov z Bieloruska. Konkrétne Alexandr Chahovski a Siarhei Budkin z Rady pre kultúru Bieloruska, ktorí pomáhajú bieloruským umelcom prezentovať sa. Či už tým, ktorí žijú v exile, alebo aj priamo v Bielorusku. Oni sami sú v exile v Litve. Okrem toho budeme mať v tomto paneli o hudbe a slobode aj Vlada Yaremchucka, šéfa ukrajinského festivalu Atlas Weekend, tiež s pekným príbehom, a kamaráta Vaidasa Stackevičiusa z Litvy, ktorý ešte v časoch železnej opony robil kultúrne akcie. Myslím si, že to bude perfektný panel, moderovať to bude Oliver Rehák z Denníka N.

Teším sa aj na diskusiu Music and the city (Hudba a mesto) s Mirikom Milanom, čo je amsterdamský nočný primátor, ktorý pomáhal túto funkciu nastavovať aj v Londýne a v New Yorku, takže je to veľmi angažovaný človek v tejto téme. A máme tam potvrdeného aj zástupcu Eurosonicu z Groningenu, ktorý je veľmi pekným príkladom toho, akým spôsobom mesto už desaťročia podporuje živú hudobnú scénu. Kluby, kde sa hrá živá hudba, môžu zostať otvorené dlhšie, a preto má klubová scéna a koncertné dianie v Groningene takú silnú tradíciu.

Ďalej by som ešte rád vypichol diskusiu o hudobných vydavateľstvách, tam príde Anne Haffmans, čo je šéfka Domino Records v Nemecku. Predtým robila v EMI, v Mute Records, spolupracovala s Depeche Mode, Nickom Caveom, Daft Punk, veľmi skúsená profesionálka z hudobného priemyslu. Okrem nej bude v tomto paneli aj Tom Travis z Rough Trade, tiež dlhé roky pôsobiaci senior manažér na medzinárodnej scéne. Hocikto, kto robí vo vydavateľstve alebo má vlastné vydavateľstvo, tam môže prísť načerpať inšpiráciu, resp. aj sa s nimi potom porozprávať po diskusii. Témou panelu je úloha a budúcnosť vydavateľstiev v dnešnej digitálnej dobe a moderovať ho bude Alex Čerevka zo Slnko Records.

Máme tiež panel s hudobnými agentmi, kde bude Lucy Atkinson z Earth Agency, Beckie Sudgen z Primary Talent, ktorá zastupuje napríklad Andersona .Paaka. Budeme mať aj panel o ekologickej udržateľnosti festivalov a ďalšie zaujímavé témy. Myslím si, že tento rok je tá konferencia vyskladaná perfektne a každý, kto sa pohybuje v hudobnom priemysle alebo ho tieto témy zaujímajú, si tam nájde to svoje.

Je to tak ako aj na minulých ročníkoch, že na prístup na konferenciu si treba zakúpiť špeciálnu vstupenku?

Áno, ktokoľvek, kto má záujem, si môže kúpiť conference pass, ktorý umožňuje vstup na konferenciu aj na celý hudobný program.

Trochu by som teraz odbočil od aktuálneho ročníka do vzdialenejšej minulosti. Ako si sa vlastne dostal k práci v hudobnom priemysle? Čo predchádzalo tomu, že si stal spoluzakladateľom festivalu Sharpe?

Ja som k tomu inklinoval už počas vysokej školy, kedy som bol hlavným organizátorom beánie. Už od začiatku sme to poňali tak, že chceme tým našim spolužiakom dávať nielen také tie klasiky, ktoré vtedy boli a ktoré na týchto akciách stále fungujú, ako sú Hex, Polemic, Vidiek, atď., ale snažili sme sa tam prinášať aj nejaké nové veci a trochu tú dramaturgiu posúvať. Napríklad jeden ročník sa mi podarilo priniesť na beániu 12-členný electro-swingový orchester z Rakúska. Alebo sme mali aj kapelu N.O.H.A., čo síce bolo v podstate mainstreamové meno na festivalovej a klubovej scéne, ale na beániách takéto veci bežné neboli. 

Keď som skončil školu, začal som pracovať v Refinery Gallery, kde to bolo skôr o komerčných akciách. Ale našťastie tam organizoval podujatia aj Tibor Holoda, stretli sme sa, keď tam robil Electronic Beats. Tam si ma s jeho tímom všimli, a dnes už to viem aj sám, že nadšených ľudí treba čo najskôr stiahnuť k sebe, lebo v tejto sfére je každá pomocná ruka dobrá. Najprv som pre nich robil stage manažéra na Wilsonicu a potom ma oslovili, aby som im pomohol s produkciou na Waves Bratislava 2015.

Tam sme sa zišli skvelý tím, spoznal som sa tam s Alexom Čerevkom aj s Katjou, ktorá tam prišla stážovať, lebo vtedy bola ešte na vysokej škole a chcela robiť v hudbe. A po nejakých dvoch-troch týždňoch, čo som tam robil asistenta produkcie, šéfka produkcie oznámila, že odchádza a že mi to celé prenecháva. Ja som vtedy vôbec netušil, čo je to za agendu a doteraz spomínam na to, že to bol najväčší masaker, lebo v ten rok to bol festival so 127 umelcami na 16 pódiách. Mali sme zabookované dva celé hotely a bolo to šialené - nastaviť celú tú logistiku, harmonogramy a zabezpečenie, či už ľudské alebo technické, aby to celé fungovalo… Pamätám si, že vtedy sme aj s ďalšou produkčnou Paulou Poštolkovou spávali max. 2-3 hodiny denne a išli sme úplne naplno. Bola to veľká škola. 

Takže Tibor Holoda ma do toho kolotoča dostal a potom to už išlo v podstate samo. Nabaľovali sa na to ďalšie príležitosti a mňa to strašne bavilo. Robil som odvtedy už všetko možné, od produkcie na festivale Hip Hop Žije po časť produkcie Iron Maiden, na Pohode robím už roky stage manažéra, takisto na Grape, Uprisingu, robím aj koncertné produkcie pre viacerých promotérov. S Waves Bratislava to ale v ďalšom ročníku nedopadlo dobre a festival ďalej nepokračoval. No už sme sa dostali do takého bodu, že sme sa s Alexom a Monikou Satkovou, teraz už Matiašovskou, rozhodli, že by bolo fajn slovenskú hudbu nejakým spôsobom propagovať aj v zahraničí a vytvoriť nejakú zastrešujúcu organizáciu, ktorá by sa o to starala. Tak sme založili LALA Slovak Music Export a festival Sharpe bol prirodzeným vyústením toho celého, lebo ako inak to čo najlepšie odprezentovať, ak nie na nejakom podujatí. Pôvodne sme to chceli robiť v MMCčku, resp. budove YMCA, to je taký pekný kompaktný priestor.

A hlavne sú tam tri fungujúce kluby v jednej budove.

Presne tak. No my sme sa zo začiatku veľmi chceli spájať s Pohodou, lebo Mišo Kaščák je snajznámejší slovenský hudobný profesionál na medzinárodnej scéne. A keď sme mu hovorili o tom, že by sme chceli robiť festival v MMC, tak nás od toho odhováral. Sedeli sme vtedy tu v Novej Cvernovke a ja som sa ho spýtal, že “tak čo teda, kde to máme robiť, tu v Novej Cvernovke?”. A zrazu sa nám všetkým na tom stretnutí rozsvietilo v hlavách, že veď áno, Nová Cvernovka! Úplne na začiatku sme to plánovali spraviť také maličké, že zavoláme nejakých desať kamošov zo zahraničia, no krátko po tomto stretnutí sa nám podarilo dohodnúť generálneho partnera VÚB, jednak vďaka Novej Cvernovke, ktorú podporuje prostredníctvom Nadácie VÚB, a tiež aj preto, že práve v ten rok banka náhle ukončila spoluprácu s jedným veľkým festivalom a mala už alokovaný budget. Takže sme zrazu mali nejaké peniaze, a nakoniec sme hneď na prvom ročníku mali viac ako 40 koncertov a šesť pódií.

To by ste asi v YMCA nedali. Koľko pódií bude tento rok?

Tento rok bude takisto šesť pódií, plus siedmy priestor je na streche, kde sa budú nakrúcať live videá, tá ale nie je prístupná návštevníkom. Oproti minulým ročníkom bude zmena v tom, že nebude vonkajšie pódium vo vnútornom dvore, ale tu v Parku de Palma, takže to bude celé kompaktnejšie. Ak sa nám podarí festival spraviť plnohodnotne ako tie prvé dva ročníky, budem absolútne šťastný. Tá moja megalománia sa vždy síce snaží vymyslieť niečo nové, ale tento rok sa držíme pri zemi a po tom roku a pol bude pre nás úspechom, ak bude festival veľkosťou a návštevnosťou podobný ako doterajšie ročníky. Z hľadiska programu to tak aj bude, keďže máme zabookovaných opäť viac ako 40 interpretov.

Áno, pri pohľade na program si každý môže povedať, že to bude naozaj Sharpe festival ako ho poznáme, nie nejaká kompromisná pandemická mini-verzia.

Katja: Dúfam, že to tak ľudia naozaj vnímajú a prídu. Aj takí, ktorí na Sharpe doteraz ešte neboli. Myslím si, že je to jedinečný mestský klubový festival a na Slovensku je to unikátny formát. Oplatí sa sem prísť a zažiť to.

Mišo: Zároveň si uvedomujeme, že nám to ešte bude chvíľu trvať, kým ľudí presvedčíme, že sa oplatí chodiť aj na kapely, ktoré nepoznajú. Lebo na Slovensku je väčšina ľudí stále nastavená tak, že chodia iba na hudbu, ktorú poznajú. Ale myslím si, že ten potenciál tu je, len musíme vytrvať v práci, ktorú robíme.

Katja: My sa hlavne tešíme, že vôbec môžeme premýšľať o tom, že sa ten festival po tak dlhej dobe naozaj uskutoční. Je odvážne povedať, že sa nebojíme, ale verím, že sa už nezopakuje to, čo minulý rok. Je to pre nás strašne dôležité, lebo ideme do toho naplno a so srdcom, aby sme zachovali kontinuitu toho podujatia. To je teraz to najdôležitejšie a dúfame, že ľudia nás v tom prídu podporiť.

Mišo: Niekedy sa človek nevyhne aj takým tým slabším chvíľam, kedy rozmýšľa nad tým, prečo to vlastne robí, najmä za posledný rok, kedy naozaj veľa ľudí z kultúry odišlo. Pre tých, ktorí zostali, je to naozaj o tom, že sa snažíme podporovať slovenskú kultúru a robíme pre ňu všetko, aj keď na konci dňa sme radi, keď si zarobíme na nejaké základné živobytie, hoci do toho investujeme strašne veľa času. A aj ten feedback je niekedy slabší, než by človek čakal. Takže občas sa tak zamyslím, že čo je vlastne zmyslom toho celého, čo robíme. No potom sa vždy nejako nabudím, že dobre, ideme ďalej, lebo však je to jediné, čo vieš v živote robiť, robíš to dlho, robíš to dobre...

A navyše máš okolo seba skvelé parťáčky, ktoré v tom idú s tebou.

Áno, Katja, Táňa (Lehocká) a Zuzka (Mráziková) sú super v tom, že tomu tiež veria. Nie je to o tom, že by napĺňali myšlienku niekoho iného. Myslím, že sme sa v tomto úplne stretli. Robia to s chuťou, sú absolútne stotožnené s konceptom festivalu a vedia, prečo to má zmysel, aj keď tá spätná väzba ľudí či umelcov nám všetkým počas pandémie veľmi chýbala. Ja to nemôžem vnímať objektívne, ale veľmi sa mi páči na Sharpe, že tam podľa feedbackov z tých prvých ročníkov bolo cítiť autentickosť a pridanú hodnotu, ktorú do toho ako tím hudobných nadšencov dávame. Že to nie je len podujatie, kde hrajú kapely, ale je to taká pekná, malá, milá komunita.

Všetky informácie a kompletný program festivalu nájdete na oficiálnom webe sharpe.sk. Najnovšie správy a novinky môžete sledovať tiež na Facebooku a Instagrame festivalu. Tvorbu účinkujúcich môžete spoznať prostredníctvom playlistov na Youtube a Spotify.

Autor: Patrik Marflák
Foto: Martina Mlčúchová (archív, Sharpe 2019)

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu