Bradatí a dredatí, a vždy s neodmysliteľnou obrovskou dávkou pozitívnej energie. Šesťčlenná bratislavská formácia Medial Banana predstavuje v rámci aktuálneho slovensko-českého turné Inna Jamdown rovnomenný kompilačný album a dokument o ceste na Jamajku, kde podľa ich vlastných slov svet funguje inak.
Samotný dokument spoločne s jedinečnou charizmou členov kapely rozpráva príbeh tamojšej hudobnej scény, avšak refelktuje tiež celkový stav krajiny, ktorá sa v 60. rokoch stala domovom reggae hudby. Okrem iných môžete na albume a vo filme vidieť a počuť velikánov svetovej reggae scény ako napríklad Anthony B, Jah Mason či Lee Scratch Perry.
O dokumente, interpretoch ale aj o súčasnom stave a stereotypoch slovenskej reggae komunity sme sa rozprávali s bubeníkom Jarom Žigom ml., raperom Pokymanom a spevákom Erikom Šulcom.
Mal som možnosť vidieť prvých pár minút nového dokumentu a prevládol vo mne maximálne pozitívny dojem. O čo v dokumente vlastne ide?
Poky: Prioritné bolo pre nás prepojiť Jamajku so slovenskou reggae kultúrou, priniesť tam naše skladby a vidieť, ako na to budú ľudia reagovať a či budú chcieť s nami nahrávať. Vo väčšine zachytáva dokument spoluprácu s nejakým umelcom, ktorý nás však často berie po jeho obľúbených miestach, takže predstavujeme Jamajku zobrazenú jeho očami. Končí to session v štúdiu. Ďalším podstatným elementom bolo taktiež zachytiť Rebel Salute, jeden z najväčších reggae festivalov na Jamajke a všeobecnú scénu.
Aký je to pocit, spolupracovať a tráviť čas s veličinami v rámci reggae scény, akými nepochybne sú Anthony B či Max Romeo?
Jaro: Je to určite pocit veľmi zaujímavý. Podstatné je povedať, že na Jamajke funguje svet inak, ako sme zvyknutí my. Pre mňa osobne to bol absolútne fresh zážitok. A aj keď človek má nejakú predstavu, aké to tam asi bude, a to na základe videí, hudby a z rozprávania, aj tak to predčí všetko. Pred Anthonym sme boli konkrétne riadne vyklepaní a v očakávaní, či vôbec bude otvorený spolupráci. Náš track sa mu však našťastie páčil a porozprával nám všetko o Jamajke, od politiky až k svojim názorom z hľadiska náboženstva. Potom sa náhle postavil, nahral nám strašnú bombu, posadil sa, dal si ďalšie brčko a debata pokračovala.
Poky: U mňa to bol pred každým významným stretnutím pocit, akoby som išiel na dôležitú skúšku do školy. Nervozita tam bola vždy, pre mňa šlo v týchto prípadoch a stretnutie s legendami, ktoré som počúval odmalička. Po chvíli rozprávania sa z nich však vykľuli super obyčajní ľudia bez maniérov.
Jaro: Presne sa nám potvrdil fakt, že čím je niekto lepší v tom, čo robí, tým menej si to potrebuje dokazovať. Veľa času sme trávili aj so začínajúcimi umelcami, ale najväčšia pokora bola prítomná práve pri tých veľkých.
Na Slovensku máme stále aktuálne také mikro-subkultúrne rozdelenie hudobných fanúšikov na metalistov, hip-hoperov či hipsterov. Čím je charakteristická práve tá reggae komunita a čím sa odlišuje?
Poky: Ťažko povedať, myslím si, že ortodoxná reggae komunita je na Slovensku dosť malá, ale reggae je úžasné v tom, že má väčší zásah. Nie je to tak úplne definované, ale určite bavia tie skladby aj ľudí z iných hudobných komunít. Všeobecnou pravdou je, že reggae rastie, ale komunite chýba vzdelanie. My sa snažíme práve takými vecami, ako je napríklad tento dokument, subkultúru posunúť.
Hráte reggae, ste reggae muzikanti, ale je z vás niekto reálny rastafarián?
Erik: Treba v prvom rade povedať že reggae je hudobný žáner. Podobne ako pop, rock či hip-hop. Tie žánre sa prelínajú. Je to symbióza, v ktorej jedno bez druhého nemôže existovať.
Jaro: Ani na Jamajke nie sú všetci rastafariáni. Tiež som si to myslel, keď som tam odchádzal, že všetci sú a všetci spievajú reggae. O to sa síce každý snaží, pretože hudba je jedna z ciest, ako tam prežiť a mať nejakú dobrú životnú úroveň. V muzikantskej komunite, kde sme sa pohybovali my, síce bola väčšina rasta, no na Jamajke je tiež veľmi veľa kresťanských cirkví a mnoho z nich je kresťanov. V rámci rastafariánstva by sa nemalo konzumovať mäso, fajčiť tabak či piť alkohol, ale mnohí z nich si to pivo dajú, a napriek tomu sú rastovia. Nie je to úplne napevno dané, je to podobné, ako keby si chcel nájsť perfektného kresťana u nás.
Poky: Mnoho rastov chodí do kostola, to náboženstvo má viacero odnoží, pričom niektoré sú militantnejšie a iné menej, niektoré zakazujú návštevu iných kostolov a niektoré nie. Aj rastafariánstvo je ortodoxné a neortodoxné. Mne osobne sa veľmi páči tá životná filozofia, v mnohých veciach k nej mám hrozne blízko, ale určite by som o sebe nepovedal, že som ortodoxný.
My na Slovensku si často predstavujeme rastafariánov ako mierumilovných hipíkov počúvajúcich Boba Marleyho. Ako s tým súvisia milície?
Poky: To by som veľmi rád uviedol na správnu mieru. Filozofia vychádza z myšlienky repatriácie. Podobne všetci, ktorí sa tomu venovali, od Marcusa Garveyho až po Leonarda Howella, prvého rastu, riešili hlavne otázku zrovnoprávnenia černochov. Prví rastovia boli preto veľkí revolucionári, bojovníci, ktorí chceli bojovať za práva, aby mohol byť potom mier. Napríklad Bobo Ashanti je sekta, ktorá to myslí doslovne. Rovnako Bob Marley mal prezývku Tuff Gong, pretože mal tvrdý úder. Bol streetfighter, ktorý sa často bil na ulici, a to všetko vychádza práve z týchto myšlienok. Je to silné a revolučné, na rozdiel od predstáv ľudí, ktorí si s tým spájajú len weed a mier. Vychádza to zo subkultúry ľudí, ktorí trpeli. Veľmi veľa decák to tak nevidí, ale staré reggae skladby boli samé o sebe veľmi revolučné, napríklad Peter Tosh bol úplný militant. Práve preto sa stal Marley takým slávnym, pretože to celé trochu zmiernil a zjemnil, a tým pádom to bolo pre komerčný prúd atraktívne. Ale stále to bol odboj.
Jaro: Zaujímavá bola pre mňa aj skúsenosť, že mnoho jamajských interpretov má tú revolučnosť a násilie v textoch doteraz, pritom si to my pri počúvaní často ani neuvedomujeme. Vychádza to aj z politickej situácie, ktorá je tam doteraz všelijaká. Vláda je skorumpovaná, pri moci sú rôzne nadnárodné korporácie, ktoré trebárs vybudujú diaľnicu a potom za jej používanie pýtajú od ľudí nekresťanské peniaze. Mnohí aktívni umelci tú situáciu pochopiteľne reflektujú a robia protestsongy, v rámci ktorých pomenúvajú spoločenské problémy. Reggae nie je o tom, že zahúlime si na pláži a bude nám fasa, pretože to je presne to, čo na Jamajke nie je.
Tým pádom sme na Slovensku v rámci reggae "obeťami" dezinformácií?
Poky: Určite nechcem, aby to vyznelo zle, ale na Slovensku sa to veľmi veľa prepája s hippies. To je presne to, čo som spomínal na začiatku, že slovenskému publiku chýba vzdelanie, čo je však úplne prirodzené. To, že ťa baví tá hudba ešte neznamená, že to musíš ísť hneď celé študovať.
Jaro: Myslím, že práve v tom je ten náš dokument dobrý, že to nie je len o tom, ako sme tvorili hudbu. Vďaka miestam, kam nás brali a veciam, ktoré nám Jamajčania hovorili, sa môže práve český alebo slovenský reggae poslucháč aspoň trochu dostať do zákulisia scény, ktorá ostáva inak v rámci nejakého prvoplánového uvažovania zahalená.
Kedy začala s rastafariánstvom a reggae tak silno kooperovať marihuana?
Poky: Už ten spomínaný prvý rasta, Leonard Howell sa živil tým, že pestoval a predával weed, a tak to bolo v rámci celej osady, ktorú založil. Ale bolo to tam od začiatku, a to doslova, keďže sa vraví, že marihuana rástla na hrobe kráľa Šalamúna a vo svete sa fajčila ešte dávno pred rastami, ktorých by som datoval do nejakých 30. rokov 20. storočia. Oni si ju privlastnili a zobrali za svoju, podobne ako veľa iných etnických skupín. Na rozdiel od ostatných ju však vo veľkom začali propagovať a spievať o nej v textoch a pesničkách, čiže sa to s nimi začalo viac spájať.
Jaro: Marihuana sa všeobecne dosť vyskytuje aj v hip-hopovej komunite, ktorá je samozrejme žánrovo blízka s reggae. Rastafariánstvo alebo reggae nie sú jedinými veličinami, ktorými je marihuana akousi integrálnou súčasťou.
Jedným z vašich prvých hitov je skladba Sójové rezne. Aký jedálniček prevláda v kapele?
Poky: Snažíme sa moc nepropagovať mäsožrútstvo, a ak, tak s mierou, ale určite nie sme ani nejakí striktní vegetariáni. Na Jamajke je to hlavne o bravčovom mäse, ale tam je to trochu iné. Na celom tom mi vadí hlavne koncept pestovania. Keby každý človek zjedol to, čo uloví, tak s tým nemám žiaden problém. Alebo keby si choval kury ako naše staré matere. Ale tie mali rezeň raz za týždeň, a to bola vždy veľká oslava, to je ten rozdiel medzi minulosťou a medzi konzumným spôsobom života dnes.
Jaro: Erik je len ryby, a my ostatní si dáme aj mäso, ale len do istej miery. Snažíme sa žiť striedmo, ale to asi nie je otázka len vega, ale v dnešnom svete je to otázka nás všetkých.
Erik: Snažíme sa poukázať na to, že by sme mali, rovnako ako všetci ľudia uvažovať nad tým, čo do seba dávame a čo je za tým jedlom v skutočnosti.
Uvedomujete si niekedy tú, dá sa povedať zodpovednosť za názory generácie, ktorá vás počúva a vníma vaše texty?
Poky: Do určitej miery určite. Mám malého brácha, ktorý mal nedávno 13 rokov a mám taký vnútorný spor, že čo keby prišiel domov a povedal: "Môj brácho spieva o weede a to je strašne zlé..." Určite sa snažíme nad tým stále uvažovať, používať čo najmenej nadávok a fakt, že poukazujeme na tému marihuany a počúvajú to deti, je možný, ale v konečnom dôsledku, nech to tie decká vedia. Určite sa k tomu však snažíme pristupovať zodpovedne.
Dokument Inna Jamdown si môžete pozrieť na koncertoch v Bratislave (23.12.) a Piešťanoch (26.12.) alebo na stránke Redbull.sk, kde bol počas tohtoročného leta zverejnený ako sedemdielny seriál.
Autor: Matej Kráľ
Foto: Lousy Auber - archív Medial Banana
Súvisiaci interpreti: Medial Banana
