Keď som bol na koncerte kapely Papyllon prvýkrát, hlavou mi okrem iných prebehla aj otázka, ako dlho to chalanom vydrží. Aj v Prešove vtedy, ako sa spieva v jednej kultovej skladbe, kapely rástli ako huby po daždi. Zvlášť tie, ktoré ešte iba naberali skúsenosti a smer, poskladané najmä zo začínajúcich muzikantov.
Predchádzalo tomu však veľa. Niekoľkoročný hudobný progres zrel každým živým vystúpením, klipom aj dvoma EP, ktorých gitarovo-klavírny dynamický zvuk korenený atraktívnym vokálom predpovedal kapele sľubné zajtrajšky. Napriek tomu sa prvé dlhohrajúce CD od predchádzajúcej tvorby značne líši. Noci a dni na rožkoch a paštétach strávené v impulzívnych priestoroch starej skúšobne priniesli nekonvenčný masívny zvuk.
Prečítajte si: Nahrali svetový album a ocitli sa na ulici. Vypočujte si debut kapely Papyllon
Vo viacerých skladbách sa kapela pustila do objavovania a experimentovania a to presne opačným smerom ako relatívne klamlivo avizoval song Seventeen Baby, jediný ale skvostný albumový "slaďák". Sme svedkami veľkolepých gitarových stien, industriálnej expresivity, trip-hopového tajomna aj hlasu, ktorý je fenoménom sám o sebe. To, čo nemá byť, nie je prešpekulované, tam, kde to poslucháč nečaká, prichádza zvrat a k tomu smooth klavírne party dosvedčujúce, že ide o vážny debut už vyzretých hudobníkov.
Zdroj: RyonRozhodli sme sa vsadiť na rapídne a extravagantné nápady
O novom aj starom sme sa rozprávali s bubeníkom Lukášom Lackom, gitaristom Richardom Rácom, basgitaristom Jakubom Pastorákom a spevákom Bohušom Hajduchom.
Máte za sebou niekoľko koncertných šnúr a na scéne ste relatívne etablovaní, na dlhohrajúci debut sme si museli počkať trošku dlhšie.
Rišo: Pôvodne sme šli nahrávať ďalšie EPčko, ale potom mi napadlo, že chlapci, čo keby sme ešte počkali a nahrali celý album? Nie všetci boli od začiatku za, ale myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie.
Potrebovali ste sa viac zohrať?
Jakub: Skôr vyzrieť.
Lukáš: Určite sa otvoriť medzi sebou, porozumieť si viac po hudobnej stránke.
Singel Seventeen, baby bol prvou nahranou piesňou na CD alebo prečo ste sa rozhodli vypustiť práve túto skladbu ako prvú?
Jakub: No, to bol taký "marketingový ťah". Určite sme nechceli všetko ukázať hneď a naraz, účelovo sme išli za tým dať vonku skladbu, ktorá sa charakterovo líši od zvyšku albumu. Myslím, že vznikla niekedy v zime.
Rišo: Zaujímavé je tiež, že pesnička, ktorú sme pôvodne chceli vydať ako singel, When The Horse Hits, už nie je ani na albume. Bola úplne medzi prvými, no na album sa nehodí.
Čo to znamená, že sa nehodí na album?
Jakub: Ten album sa vyvíjal postupne ako nejaký plod, a Rišo prišiel s nápadom, aby sme tam fakt nedávali veci nasilu, len preto aby boli. Rozhodli sme sa nakoniec vsadiť na rapídne a extravagantné nápady.
Keď je reč o markantných posunoch, znamená to tiež, že na koncertoch si už neužijeme overené "pecky" zo staršej tvorby?
Bohuš: Chceme sa tomu vyhnúť a hrať najmä albumové veci. Tak, aby to malo formu, aby to bolo efektné a teatrálne. Na album chceme nadviazať aj vizuálom, výzorom a celkovým vystúpením. Aj pesničky v ňom textovo nadväzujú, napriek tomu, že sú hudobne rozmanité. Staré pecky môžeme hrať ako prídavky, ak si to budú pýtať ľudia na koncertoch. S tým určite problém nemáme.
Lukáš: Nechceme byť tá kapela, ktorou sme boli pred albumom. V tom chceme práve spraviť hrubú čiaru.
Čo je hlavnou vecou, ktorú chcete zo starého "imidžu" škrtnúť? A čo bude práve to nové, na čo budete apelovať?
Jakub: Hlavne na tvorbu. Všetky nové skladby vznikali úplne inak, ako tie pred tým. Nazval by som to takým nevídaným, ale prirodzeným focusom. Nechceme už hrať len tak "od brucha". Aj keď sme v minulosti hrávali staré veci, tak sme s tým často na pódiu akoby neboli všetci stotožnení. Je to asi také nepísané pravidlo, že sa stále hrá niekomu zle. Teraz sa tomu chceme vyhnúť.
Sústreďujete sa teda na to, aby ste hlavne boli všetci štyria stotožnení z obsahom, ktorý ide po hudobnej stránke vonku?
Bohuš: Aby s tým bol stotožnený každý z nás. Ak to tak nie je, tak to automaticky cítia aj ľudia. A samozrejme keď sa bavíme my, tak sa bavia aj oni. Mne sa pri starých veciach stávalo, že som sa na koncerte v polke pesničky pristihol pri tom, že sa nudím. Pri vlastnej pesničke, a to je asi najhorší pocit, pretože ty si na koncerte ten, kto má baviť ľudí.
Stretol som sa už aj s názorom, že dlhšie hrajúce kapely sa, samozrejme po istom hudobnom progrese, na svoje prvotiny pozerajú s vyslovenou averziou. Mávate tiež niekedy taký stav?
Bohuš: Skôr si z toho robíme srandu.
Rišo: Hej je to niekedy dosť vtipné, keď si tie veci vypočujeme.
Jakub: Zas na obranu treba povedať, že aj v začiatkoch sme veľmi chceli, aby tie veci zneli čo najlepšie. Len sme nevedeli ako na to. Dať tomu to niečo naviac.
Lukáš: Myslím, že toto obdobie sa vo všeobecnosti nedá preskočiť. Zrazu aby bolo všetko super. Muselo to nejak dospieť k tomu, čo je teraz. Nemôžeme na to hovoriť, že sú to hlúposti, lebo vtedy to pre nás znamenalo veľa.
V spomínanej prvej ochutnávke máte aj hosťa. Nie úplne tradične ide o trúbku Jaroslava Janeka. Prečo práve tento nástroj, a ako vznikla jediná spolupráca na albume?
Rišo: Urobili sme ten song a Bohuš išiel nahrať spev. Mal celkom jasno v tom, ako chce mať frázy a kedy začať, ale najprv si stále len tak "pohmkával". Nejakým spôsobom napodobnil trúbku a páčilo sa nám to.
Bohuš: Tá skladba prešla rôznymi fázami. Najprv bola dokonca elektronická verzia, potom sme zistili, že trúbka je brutál intímna a Jaro presne vystihol ten moment tak, že sa zmenila celá atmosféra skladby.
Sila slobodného experimentovania
Veľmi sa mi páči ako rozprávate o hudbe, ako keby šlo o niečo živé, niečo, čo sa hýbe a dýcha.
Rišo: Je to tak. Keď si sa pýtal, či sa pozeráme na naše staré veci s averziou, spomenul som si, že som minule našiel úplne prvú nahrávku skladby Never Felt So Pure, ktorá je na albume. A keby si počul tú úplne prvú nahrávku... Vieš, ako sme sa z toho smiali? Je to neskutočný rozdiel, posun a progres. Od prvej nahrávky k finálnej verzii.
Po tom, čo som si vypočul album, konštatujem, že okrem toho, že ide jednoznačne o posun od staršej tvorby, ide tiež o kríženie žánrov. Akoby mala takmer každá pesnička iný charakter a album sa preto absolútne nedá štýlovo škatuľkovať.
Jakub: Podľa mňa je najhoršia otázka, keď sa niekoho pýtajú, aký hrá žáner. Alebo keď sa zoberie kapela a ide hrať toto, hento, tamto. Tam vzniká automaticky taká pomyselná bariéra, obmedzenie. Proste len začni hrať a už to pôjde samo.
Nepodobá sa to ani na nič z vecí, čo teraz trasú slovenskou scénou. Ako keby si nikto z vás nezapol FMko a nikdy nepočul Paru, Katarziu alebo Billyho Barmana.
Lukáš: Podobať sa na niečo ani nebolo cieľom. Len sme vedeli, že chceme urobiť album. Ja osobne nepočúvam cielene slovenskú hudbu.
Bohuš: Slovenská hudba je fajn. Kapely, ktoré si spomenul, sú super, ale nenašiel som v tom to, čo som stále chcel, aby bolo v našej hudbe. Masívny a veľkolepý zvuk, taký, že cítiš, ako sa to valí.
Lukáš, ty si na albume pridal do rytmického spektra aj elektronické pady, čím si sa posunul od čisto akustickej sady.
Lukáš: Jednak som začal počúvať viac hudby, kde sú dominantné padové zvuky, a tiež som si uvedomil, čo všetko sa s tým dá spraviť. Počul som, že do našej hudby sa občas hodí aj niečo iné, ako len akustický zvuk. Tak som si kúpil pady, a zrazu boli všade. Ako keď máš nejakú novú vec, a potom ju skúmaš, čo všetko dokáže.
Ako to je s financiami, keď vydáva mladá kapela album? Ide to všetko z vášho vrecka alebo máte aj nejakú podporu?
Lukáš: U mamy (smiech)
Podporuje napríklad štát mladú slovenskú hudbu?
Lukáš: Dostali sme grant a mali sme šťastie na vydavateľstvo go2stage, s čím nám pomohla Erika Černajová. Ide to z európskych peňazí, konkrétne z Fondu na podporu umenia.
Predtým ste nahrávali v prešovskom štúdiu Umpax, teraz ste si nahrali CD sami. Aký je v tom rozdiel?
Rišo: Rozdiel je v tom, že nad nami nestála žiadna profi ruka. Ide len o nás, a samozrejme sme sa tiež museli všetko naučiť. Je to úplne super, keď vieš robiť so zvukom a nie si odkázaný na človeka, ktorému často nevieš úplne vysvetliť, čo ti na nahrávke vadí. Je tam stále niekto iný, kto má moc nad tvojím mixom, a toto sa teraz vytratilo.
Lukáš: Presne to. Ide to iba cez naše ruky a veľkou výhodou je tiež, že sme v skúšobni, a teda pri nahrávaní, boli ako doma. Všetky tie faktory, či už iná miestnosť, iný človek, že stále na niekoho čakáš a hlavne to, že v štúdiu je všetko akoby "na rýchlo" vplýva potom negatívne na hudbu.
Bohuš: Mali sme na všetko čas a hlavne komfort. V štúdiu to bolo do istej miery nekomfortné. Takto som si mohol kedykoľvek sadnúť za komp a skúsiť si hocijaký efekt alebo hocičo, čo som chcel. Nikto mi nepovie: "Toto tam nedávaj, lebo to sa nedáva". Teraz sme mohli slobodne skúšať a experimentovať.
Najdôležitejšie je vedieť si dať navzájom priestor
Na vašej hudbe je vo všeobecnosti vyzdvihovaný zaujímavý a perfektne frázovaný vokál. Kiežby sa dalo vyhnúť otázke, ako to Bohuš robíš.
Bohuš: Väčšinou to vzniká pri jamovaní, len som sa uvoľnil a nechal tomu priestor. Všetko, čo tam je, prišlo za mnou akoby samo. Samozrejme som tiež s hlasom pracoval a veľa vecí skúšal, a to rozsahovo, ale aj čo sa týka farby. Toto napríklad na EPčku nie je počuť, tam je to akoby stále rovnaké, a nebol na to ani čas. Ide o jednu z najdôležitejších vecí, ktoré sme sa naučili. Dať si navzájom priestor. Predtým to bolo také, že sa chcel každý podvedome ukázať. Napríklad sme mali sólo na bicie a ja som do toho spieval (smiech).
Vy ste začínali v stredoškolskom prostredí, ako jedna z viacerých kapiel v tej dobe v Prešove. Ste však asi jedinou, ktorá zotrvala. Čomu za to vďačíte?
Jakub: Sme fakt dobrí kamoši. To je asi základ. A potom vízia. Podporujeme sa navzájom a vieme, že to môže ísť ešte veľmi, veľmi vysoko. A samozrejme nás baví hudba.
Rišo: Ja si ani neviem predstaviť, že by som hral s niekým iným. Že by som si s niekým tak rozumel. Už sme si na seba veľmi zvykli.
Bohuš: Podľa mňa veľa kapiel padlo práve na tom. Na vzťahoch. Problémy sú stále, aj my sme mali všelijaké obdobia, ale vydržali sme.
Mali ste niekedy v kapele tzv. "tiché obdobie"?
Lukáš: Asi pred albumom. Ten bol pre nás takým zaujímavým impulzom. Akoby sme nevedeli, čo máme robiť, ako ďalej. Celé to bolo vtedy také demotivujúce, až s príchodom vydavateľstva sa všetko zmenilo. Tam sme začali akoby všetci opäť na 100 percent. Hrať, jamovať a potom z toho povznikali veci.
Keď jamujete, tak je to vyslovene vaša intímna vec? Nevoláte si k sebe kamošov hudobníkov?
Bohuš: Málokedy. Čo je celkom sranda, lebo mnoho kapiel si volá do skúšobne iných ľudí a hráva jamky. My si len veľmi málokedy zavoláme niekoho, s kým si zahráme. Je to také naše interné, a mne to vyhovuje. Ide o to, že aj keď jamujeme, tak už podvedome hľadáme nejaký motív a snažíme sa tým niečo sledovať.
Kto má na svedomí cover albumu?
Jakub: Tentokrát ja. Cover EPčka robil náš kamoš Marek Muška. Aj nad tým som minule rozmýšľal, lebo vtedy sme tiež zavolali niekoho iného, aby nám to urobil. Je to samozrejme skvelý výtvarník aj výborný kamarát, ale boli tam dohadovačky a bolo to také zlepené. Teraz sme si len povedali že nám treba nejaký symbol, kreslil som si v mobile a vyšlo toto. Prirodzene, akoby spoločne s albumom.
Zmení sa s albumom vaše live vystúpenie?
Jakub: Určite. Kamoška nám šije také "koncertné ošatenie", takže budeme konečne vyzerať ako kapela. Chceme tiež zmeniť celú našu pódiovú prezentáciu a časom pridať aj projekcie.
Celý album môžete počúvať Deezeri a ďalších hudobných službách vrátane Youtube.
Autor: Matej Kráľ
Foto: Ryon
