Alapastel o novom albume Ceremony: Hudba je mysteriózne médium

Lukáš Bulko, pôsobiaci pod pseudonymom Alapastel, vydal druhý album Ceremony v americkom vydavateľstve Lost Tribe Sound. Pokračuje na ňom v inováciách štruktúr, oproti debutu pridáva pátranie po našich koreňoch a volá po ceremoniálnej očiste. Oslovili sme ho, aby nám detailne priblížil rôznorodé aspekty aktuálneho albumu.

Jeho debutový album Hidden for the Eyes (2018) vzbudil pred pár rokmi veľkú pozornosť. Umelec ho vydal v britskej firme Slowcraft Records a zrejme i preto išlo o zjav, ktorý ocenilo skôr zahraničie. Aktuálny album Ceremony ide v každom ohľade ešte ďalej. Je rozsiahlejší, má väčšiu hĺbku, presvedčivejšie pracuje s náladami a rozprestiera sa na území viacerých žánrov. Už to nie je len ambient a neoklasická hudba, Alapastel pridáva prvky ethno, meditatívnej hudby, minimalizmu, atď. Rozhodujúci však nie je počet žánrov, ale prístup, ktorý je aplikovaný.

Lukáš Bulko svoju pokojne plynúcu hudbu inovuje a obohacuje experimentmi, disonantnými ruchmi, gradáciou a melódiami, ktoré sa vlastne melódiami ani nedajú nazvať. Sú to len vodítka či náznaky, na ktoré po skončení skladby zabudnete, no budete si pamätať najmä to, že ide o veľmi návykové motívy, vyvolávajúce stav hypnózy so zimomriavkami. Precítenie obsahovej náplne Ceremony si vyžaduje zvláštne rozpoloženie a veľa trpezlivosti. Sústrediť sa počas celých 74 minút dá veľa námahy a nájdu sa aj slabšie miesta, keďže to kvantum materiálu je obrovské. Ak si však platňu rozkúskujete, dočkáte sa luxusných zážitkov. O tom, aký prístup k hudbe má samotný autor, sa dočítate viac v našom rozhovore.

Na debut má človek celý život, s druhým albumom sa nesmie otáľať. Nepociťoval si tlak, že "dvojka" musí byť v každom smere lepšia, nápaditejšia, farebnejšia, a pod.?  

Väčšina z nás žije v tejto dobe v strese a tlaku, preberáme mnohé očakávania od okolia na seba. Tvorba je pre mňa priestor, v ktorom sa snažím od všetkých týchto tlakov a stresov oslobodiť a oddýchnuť. Tlak do tvorby teda principiálne nepúšťam. Vo všeobecnosti si ale nesmierne vážim hudobnú tvorbu, ktorá je taká prepracovaná, konzistentná, nápaditá a farebná, že sa do nej dá doslova ponoriť. S niektorými kompozíciami svetových súčasných aj historických skladateľov som zažil dychvyrážajúcu výpravu, ktorá sa mi takmer zhmotnila pred zatvorenými očami. Sám by som rád svojou tvorbou k takýmto kompozíciám prispel.

Mám pocit, že Ceremony je oveľa ďalej než bol Hidden for the Eyes. V čom konkrétne sa posunuli vpred tvoje skladateľské skúsenosti? Podľa mňa je na veľmi vysokej skladateľskej úrovni skladba In the Service of Life, kde sa rozhodne nedá hovoriť o repetitívnosti, keďže ponúka pestrú škálu zvukov, nástrojov, nálad, vrstiev, atď.  

Album Ceremony vychádza z integrácie ceremoniálnych skúseností, ktoré som zažil a snažil som sa im dať svojou tvorbou ďalší zmysel. Ovplyvnilo to aj môj skladateľský prístup. V skladbách pracujem zámerne s iným vnímaním času a snažím sa skúmať, či hudba má transformačné možnosti, o ktorých nevieme, alebo na ktoré sme zabudli. Viem, že oproti prvému albumu sa zmenilo frázovanie kompozícií - ako sa rozpráva príbeh, ako plynú hudobné vety, kde končí téma, kde nasleduje nová fráza, kedy to je dlhé a treba skrátiť, kedy má prísť aká zmena. Kompozície majú môj rukopis, ale písané sú iným jazykom, než bol môj debut.

Zámer robiť ceremoniálny album vyžadoval, aby som sa kompozične pokúsil oslobodiť od loopov, od ich časového a rytmického zovretia. Snažil som sa, aby nástroje hrali slobodne, aby kompozície zneli viac ako vážna hudba. Ďalší posun bola výzva urobiť dlhý konzistentný album koncentrovaný na jediný zámer. Pri debutovom albume by mi stačilo, aby idea pretavená do skladby trvala 4-8 minút, pri Ceremony som však potreboval, aby trvala 74 minút. Namiesto tematicky eklektických skladieb prvého albumu, skladby albumu Ceremony majú byť čo najdetailnejšie rozpracované časti jedného konkrétneho konzistentneho deja. Všetky skladby sa koncentrujú na spoločný zámer.  

Použil si rôzne nástroje ako didgeridoo, drumbľa, flauta, dychy či tradičné šamanské spevy, zvané ikaro, v podaní Richarda Grosmana (Releaseness). Išlo tu skôr o chuť experimentovať alebo si tieto zložky hudba "vypýtala" prirodzene?  

V dodatočnom Zamyslení k dokumentárnemu filmu V tieni Jaguára od Pavla Barabáša, ktorý zachytáva kontakt s venezuelským kmeňom Hodi, ktorý doteraz nebol v styku s okolitým svetom, nám spolu s cestovateľom Petrom Ondrejovičom (Beckom) a maliarom Jánon Dungelom dobrodruhovia zdieľajú neuveriteĺný príbeh. Opisujú, že sa na Slovensko vrátili zo sveta, kde jeho členovia nevedia, čo znamená sa vyvyšovať jeden nad druhého, nemajú dôvod na seba kričať, nevedia si predstaviť, prečo by mali druhému o čomkoľvek klamať, závidieť, alebo si dokonca myslieť, že ich život sa nejako zlepší, keď budú niečo hromadiť alebo vlastniť. Členovia kmeňa si chcú pestovať svoje individuálne šťastie tým, že si pestujú dobrý kmeň, a preto vzájomne zdieľajú všetko, čo nájdu. Cestovatelia vravia, že nikdy nevideli tak šťastných a čestných ľudí, že mali úprimné oči a do všetkého verejného diania zapájali deti, že tam všetko fungovalo a prebiehalo s úsmevom a pokojom a cítili s nimi harmóniu.

Barabáš hovorí, že to je tým, že tak, ako energie fungujú v pralese, tak fungujú aj medzi ľuďmi. "Tí ľudia sú súčasťou prírody, súčasťou pralesa. Tam nie je dôležité, čo poviete, ale čo vyžarujete... Učí ich to prales samotný po milióny rokov... Učí ich aj, že zem patrí všetkým, voda patrí všetkým, slnko patrí všetkým." Je to paradigmaticky absolútne iný svet, v kontraste s ktorým západná spoločnosť vyznieva mimoriadne traumatizovane. Sám som zažil podobný kultúrny kontrast v rodine indiána, u ktorého som absolvoval liečivú ceremóniu, a zároveń to je spoločná črta s knihou Chronicles From The Future, ktorá tiež poslúžila ako inšpirácia albumu. Ukazuje, že tak, ako žije tento kmeň v amazonskom pralese, raz môže žiť celá vyspelá globálna spoločnosť. Som úprimne vďačný, že som mal šťastie spoznať aj vo svojom okolí ľudí a rodiny, ktoré sa snažia žiť a žijú v súlade s týmito hlbokými hodnotami. Sú to ľudia ako my a ukazujú nám, že potenciál byť takými máme všetci.  

Hudba je mysteriózne médium a ja sa domnievam, že múdrosť domorodých kmeňov, ktoré v pralese vynašli liečivé ceremónie, vyžaruje aj do zvukov, ktoré používajú. Tradičné nástroje v podaní amerického terapeuta Richarda Grossmana, od ktorého pochádzajú ceremoniálne nahrávky na albume, vychádzaju z jeho mnohoročného zasvätenia u domorodých šamanov v ich rodných krajinách. Ním zaznamenané obradné zvuky som preto zvolil za základné stavebné kamene prvých šiestich kompozícií. Okolo nich som postupne vybudoval skladby. Tribálne zvuky sú pre mňa najdôležitejší a najosobnejší zvukový artefakt celého albumu, bez ktorých by žiadna z jeho skladieb nevznikla.


Abstraktná obrazotvornosť 

Zásadným poslaním tejto hudby je navodzovať isté nálady. Na ich vytvorenie potrebuje hudobník veľkú obrazotvornosť. Skús nám opísať stav svojej mysle v čase, keď tvorí na plné obrátky abstraktné hudobné obrazy typu New World Healing Centre.


Ten stav mysle obsahuje aj citlivosť, zraniteľnosť, rešpekt, sústredenie. Celá tvorba bola v istom zmysle súkromná meditácia, ceremónia, ktorá obsahovala zámer, ktorý som si vybral, koncentráciu naň aj pripustenie, že sa môže stať niečo, čo ma môže zmeniť. Proces, ktorým som si pri tvorbe prechádzal, bol, že som sa rozhodol ocitnúť v priestore, v ktorom sa môžem stratiť a dovoliť si, aby vznikli veci, ktoré nečakám. Bola v tom snaha dať priestor všetkým rozporuplným myšlienkam, častiam, potrebám alebo túžbam, tak aby ani jedna z nich nebola stratená.   

Keďže žijeme vo svete, ktorý takmer stratil kmeňovú podstatu, mojim zámerom bolo spojiť sa sám so sebou a znovuobjaviť atmosféru akejsi utopickej civilizácie, v ktorej je človek skutočne v kontakte so sebou samým, s prírodou a bytosťami okolo. Zahŕňalo to kladenie si rečníckych otázok, ku ktorým nabádajú napríklad filozof Charles Eisenstein a mystik Orlando Bishop ako: Čo znamená vstúpiť do služby životu? Čím poznanie tejto planéty môže byť? Aká môže byť naša participácia na jej potenciáli vo Vesmíre? V akom stave vedomia chcem, aby žili ľudia v budúcnosti? Ako vytvoriť kontakt s týmto vedomím tu a teraz? Kým potrebuješ Ty, vedomie budúcnosti, aby som tu a teraz bol, aby si sa mohlo zrodiť?  

Na niektorých ľudí môžu disonantné elektronické zvuky (napr. v Mass To Free Us, Releaseness) pôsobiť rušivo. Čo je cieľom využitia takýchto "ruchov" a pazvukov? Ide o kontrast napríklad k sláčikovým (klavírnym) pasážam alebo snahu o pestrosť?

Tieto zvuky boli intuitívne zvolené, ako jedna z konkrétnych výrazových metafor pre proces transformácie, ktorá je súčasťou ceremónií. Symbolizujú, že na to, aby sme sa mohli nájsť, sa musime najprv stratiť a je v poriadku v tom medzipriestore stáť, pozorovať, cítiť nespravodlivosť, prehodnocovať, preladiť sa. Disonantné výrazové prvky sa samozrejme dajú použiť v mnohých iných umeleckých zámeroch, mne sa však pri komponovaní pod rukami kryštalizovali počas prežívania takéhoto kontextu a procesu.  

Ak by sme nazvali From Untold Pains neoklasickou hudbou, pripomínajúcou tvoj debut, bolo by toto konštatovanie správne alebo za tou skladbou treba hľadať čosi iné? Je vôbec nutné dávať tvojej tvorbe aj naďalej rozličné škatuľky?  

Ja sám by som kompozíciu From Untold Pains označil za neoklasickú, alebo post-klasickú, ale zároveň ju považujem za transformačnú, experimentálnu, ceremoniálnu, spirituálnu, magicky obradnú, čím sa tá kompozícia žánrovo konkretizuje. Ak by sme potom hľadali príbuznú hudbu podľa žánrovej škatuľky, môžeme zažívať veľkú frustráciu. Ja si osobne myslím, že tieto žánrové vymedzenia budú užitočné, ak nám budú slúžiť na odporúčanie novej hudby od ľudí, s ktorými by sme sa zhodli v našom vkuse a na ich vymedzení. Zatiaľ sa mi nezdá, že by vo svete vznikol účinný nástroj takéhoto typu na filtrovanie a objavovanie novej hudby. Sociálne siete a hudobné médiá ho napĺňajú len čiastočne.  

Z laického pohľadu sa dá povedať, že v tejto hudbe, nech už je nazvaná akokoľvek, je tvojim vkladom "iba" programovanie slučiek, syntetických nástrojov a zvukov, no ako je to v skutočnosti? Aké inštrumentálne kvality musí hudobník mať, aby vytvoril takýto album?  

Obávam sa, že na túto otázku neviem odpovedať. Ja tvorím hudbu na počítači, používam niektoré hudobné programy a niektoré pluginy, no neštudujem ich, som samouk. Deje sa to intuitívne a nemam slovník na pomenovanie týchto procesov. Niekedy hudbu počas komponovania skladám, inokedy ju skôr počúvam. Keďže mi spravidla zloženie jednej kompozície trvá stovky hodín, je potrebné, aby som ich opracovával do takých detailov, že sa pri počúvani ich výslednej podoby nebudem nudiť.

Do akej miery komponovali svoje vlastné party tvoji spoluhráči? Mám na mysli najmä o husľové sekvencie Jána Kružliaka ml., klavír Michala Veselského, alikvótne vokály Mariána Hrdinu či spomínaného Richarda Grosmana...  

Ceremoniálne zvuky od Richarda Grossmana pochádzajú z jeho archívu z rozsiahlych dvoj- až trojhodinových nahrávok, ktoré zaznamenal počas liečivých ceremónií, ktoré sám viedol. Z týchto nahrávok uverejnených na Soundcloude som vyberal pasáže, pridával som k nim vlastné vrstvy, ale aj modulárne archívne nahrávky od Adama Dekana a vybudoval okolo nich postupne hudobné témy. Niektoré sa v procese výrazne pozmenili, no stále slúžili ako moje uzemnenie počas komponovania a určovali plynutie a vývoj kompozícií. Nahrávkam od Jána Kružliaka ml., Michala Veselského aj Mariána Hrdinu predchádzalo zdieľanie zámeru, prostredníctvom rozhovorov alebo cez emaily, sme si navzájom vyjasňovali, o akú energiu a aký proces sa v nahrávaní pokúšame. Potreboval som, aby sme sa každý zo svojej perspektívy dokázali na proces naladiť a vzájomne sa tak obohatiť.

Husľové nahrávky nahrával Ján Kružliak ml. na diaľku vo svojom štúdiu počas dlhých improvizácií k materiálom, ktoré mali 30-60 sekúnd ale naloopované (tj. hrajúce v slučkách) mohli hrať plynulo donekonečna. Jedna séria vznikla počas prvej vlny koronavírusu, druhá počas zimného lockdownu. Jano mi dodal spolu vyše sedem hodín nahrávok. Klavírne improvizácie Michala Veselského sme nahrávali osobne na stretnutí, kde sa Michal improvizovane odrazil od klavírnej mini témy, ktorú som predtým pripravil. Marián Hrdina mi nahral a poslal alikvótne vokály na diaľku k rozpracovanej skladbe Releaseness. S materiálom od všetkých hudobníkov som pracoval dosť slobodne, niekedy som použil celé časti tak, ako boli nahraté, inokedy som ich prestirhal a prekombinoval tak výrazne, že vznikli nové hudobné vety a motívy, no cítim, že aj tie obsahujú dušu spoluhráčov. 


Prienik odlišných kultúr

Keď vyšiel tvoj debut v známom vydavateľstve Slowcraft Records, išlo o menšiu senzáciu. Dnes si u americkej firmy Lost Tribe Sound. Súvisel prechod s tvojou inšpiráciou v tribal hudbe alebo došlo k zmene z iných dôvodov?  

James Murray (Slowcraft) mal o vydanie Ceremony úprimný záujem, no zároveň cítil, že prítomnosť tribálnych zvukov nie je úplne konzistentná s čisto ambientno/neoklasickou ideológiou jeho labelu. Nakoniec sme sa dohodli, že album by si mal nájsť domov niekde inde. Nasledovala asi najhladšia komunikácia, akú som zatiaľ v hudbe zažil. Album som skúsil poslať skladateľovi Williamovi Ryanovi Frithovi, s ktorým sme sa nepoznali, ale oslovil som ho, keďže tvoril podobnú hudbu v jeho projekte Vieo Abiungo. Ten bol na moje obrovské prekvapenie z albumu natoľko nadšený, že ho okamžite zdieľal vydavateľstvu Lost Tribe Sound, v ktorom sám svoju tvorbu vydáva. Vydavateľstvo mi už po vypočutí prvých dvoch skladieb písalo, že má oň vážny záujem.  

Nemal si pocit, že filozofické vplyvy, ktoré na albume sú, budú trochu prekombinované a konfliktné? Predsa len minulosť a budúcnosť sú časovo veľmi vzdialené, sever a juh sú mentálne i technologicky odlišné, atď. Kde sú styčné body týchto rôznych svetov?
 

Styčný bod je vo vízii budúcnosti, kedy bude naša civilizácia nielen globálna, ale konečne aj natoľko dospelá, načúvajúca a rešpektujúca voči všetkým jednotlivcom, kultúrnym prostrediam aj ekosystémom, že si nedovolí im ubližovať akýmkoľvek spôsobom. Cítim veľkú hanbu, že západnú civilizáciu pri kontakte s inými kultúrami od éry kolonializmu dodnes reprezentujú hodnoty egoizmu, mocenského vyvyšovania a vykorisťujúceho obchodu. Tým viac, že necítim, že by tieto hodnoty reprezentovali našu prirodzenosť a skutočnú krásu, ktorú európska civilizácia a globálny sever obsahuje. Kolonizované kultúry globálneho juhu sa stretli s rýdzou aroganciou namiesto altruistických hodnôt, ktoré európska civilizácia dosahovala v ľudských srdciach, kultúre a vede.

Napríklad svetonázory géniov, ktorí vedeli, čo znamená tvoriť a počúvať, umelcov ako Beethoven, alebo vedcov ako Kepler či Einstein mohli obohatiť celý svet. Avšak svetonázor kolonizácie a systému založenom na nekonečnom raste, zisku a vlastníctve bol a je hnaný úplne protirečivými, chamtivými, egoistickými motívmi. Európska civilizácia získala svoju prosperitu a zdroje históriou utláčateľského kolonializmu, keď sme bezohľadne vykorisťovali iné národy a prírodu a robili sme to len preto, že sme boli zhodou náhod práve v tej chvíli silnejší, než bol ten druhý.

Len si predstavme, ako by vyzeral svet, keby sme namiesto toho pristupovali ku každej inej kultúre a bytosti so záujmom, starostlivosťou, pokorou a úprimným rešpektom? Nevnucovali náš systém, naše náboženstvo, naše pravidlá hry. Ja si dokonca myslím, že tento arogantný prístup k ostatným mohol mať korene iba v kultúre, ktorú zneužil, potlačil a vykorisťoval predtým niekto silnejší. Je to zdedená trauma, ktorá sa tiahne dejinami ľudstva. Trauma je multigeneračná a pretkáva celý svet, takže nemožno identifikovať konkrétneho vinníka. Jediné, čo dáva zmysel, je sa z tých tráum vyliečiť, pretože trpíme všetci. Trpí nielen ten, komu je spôsobované bezprávie, ale aj ten, ktorý ho koná.

Verím, že prístup autentickej úcty a pokory je kritickou nutnosťou nášho vyliečenia z tráum na individuálnej, civilizačnej aj systémovej úrovni. Potrebujeme vytvárať fúzie rôznych kultúr, kde majú všetci optimálne podmienky na svoj rozvoj a obohacujú sa vďaka svojej rozmanitosti. Vyžaduje to veľkú starostlivosť, úprimnosť, pokoru a rešpekt, ale myslím si, že je to jediný spôsob, ako to je možné. Umenie, ktorému sa to podarí, je dôležitou demonštráciou tejto schopnosti.  

Zvuk albumu prešiel istou kompresiou a úpravami hlasitosti, našťastie však dáva dostatočne vyniknúť dynamike, resp. kontrastu tichších a výbušnejších pasáží. Dohliadal si na proces mixu a masteringu alebo si to ponechal čisto v Adamovej a Ianovej réžii?  

Proces mixu prebieha svojim spôsobom už pri komponovaní, ale je dôležité, aby celé kompozície zhodnotili aj externé skúsené a kvalitné uši. Na mixáži s Adamom som bol prítomný, konzultoval som každú časť, v ktorej som potreboval niečo zvýrazniť alebo vyčistiť. Adam identifikoval aj poruchy, ktoré som sám nespoznal, napríklad spektrálne rušenia sa niektorých zvukových vrstiev, doladenie tóniny drumble, dokázal posilniť expanziu dynamiky v niektorých miestach. Na rozdiel od môjho debutového albumu, na ktorom mal Adam veľmi veľa práce, vyžadoval Ceremony menej mixážnych zásahov.

Mastering je finálny post-produkčný proces úpravy konečného mixu do finálneho HD zdroja. To, že sa o mastering postaral Ian Hawgood, je malý zázrak. Ian má na svedomí mastering stoviek ambientných a neoklasických svetových diel a nielen ja ho považujem za jedného z najprestížnejších hudobných inžinierov na svete. Konzultácia masteringu prebiehala výlučne medzi vydavateľstvom a Ianom Hawgoodom a vraj mal mnoho verzií. Ja som napokon dostal úžasný výsledok, ktorý predčil všetky moje očakávania.  

Aby sme predstavili všetkých ľudí, podieľajúcich sa na platni, skús nám ešte povedať niečo k prínosu Silvie Bobekovej a Marielle Gonier.  

Silvia aj Marielle sú vo svojej tvorbe aj ľudskosti pre mňa stelesnením čistého a úprimného úsilia o načúvajúci a vyliečený svet, ktorý sa snažíme prebudiť. Tvoria alternatívne umenie, ktoré nemá veľa príležitostí byť v súčasnom svete videné. Silviu som požiadal o namaľovanie obalu albumu Ceremony, ale ona sa sama rozhodla, že namaľuje intuitívne digitálne maľby ku každej skladbe, priamo počas počúvania, podľa toho, akou energiou na ňu pôsobia.

Marielle ma v umeleckej rezidencii na Kréte veľmi úctivo požiadala o vypočutie vtedy ešte nevydaného albumu Ceremony. Po vypočutí vycítila, že niektoré jeho časti skvelo pasujú do filmu Performing Land, korý pripravovala. Vo filme intuitívne tancuje v španielskej púšti Murcia, v zámere komunikovať s prírodou a hľadať miesto človeka v nej. Kontemplatívny film zožal už niekoľko vzácnych cien na svetových výstavách a festivaloch. Umelecké spojenie s Marielle a s ním vnímam ako veľmi vzácnu synchronicitu.

Spoločne zdieľame nádej, že hodnotné veci môžu pracovať ako vlny v mori. Existuju masívne a vysoké vlny a tie pútaju obrovskú pozornosť a strhnú davy, no zo svojej podstaty nemajú trvácnosť. Existujú však aj hlboké prúdy, ktoré fungujú v celkom iných rovinách a ovplyvňujú svet zásadnejším spôsobom, než by sme mali odvahu si pripustiť. Esenciou hlbokých vĺn je, že sú nositeľmi plnosti života, stavu vedomia, ktoré dokázalo konať z pozície pravdy, krásy, dobra a lásky.

Vypočujte si album Ceremony na Bandcampe:



Autor: Marek Danko
Foto: Martina Slováková

Súvisiace články

Zobraziť diskusiu

blog comments powered by Disqus
Zobraziť klasickú verziu